| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
<<
späť na Fragment ročník 2015, číslo 1
Dobrú noc a krásne sny
(Rozprávky pre najmenších najväčších)
Dominik Tatarka
ROZPRÁVKA O PRICHÁDZAJÚCEJ JARI
Túto rozprávku odovzdal roku 1931 Dominik Tatarka, „žiak V. b. štátneho reálneho gymnázia v Trenčíne“, svojej vtedajšej profesorke slovenčiny ako mesačnú úlohu. Pani profesorka rozprávku prečítala – a vrátila. Nespĺňala vraj kritériá mesačnej úlohy... Zachovala sa v podobe siedmich krasopisne napísaných strán, vytrhnutých z úradného zošita mesačných úloh, starostlivosťou Antona Pongráca, spolužiaka Dominika Tatarku, ktorý si jú na znak študentskej „vzbury a solidarity“ pietne odložil.
On stál na svojom môstiku so širákom hlboko vrazeným na oči, v dosť ošarpanom obleku. Tak som ho vídal, celé odpoludnia tam prestál s hlavou vykrútenou k západu. Z tieňa širáka blýskalo sa dvoje temnohnedých očí stepného vyhladoveného vlka. Dvoje očí chtivým pohľadom neúnavne sa opieralo k sinavým, mŕtvym diaľkam. Čosi v nich tušilo, pre čosi sa ich bálo.
Ľudia sa hemžili dedinou ako mravce, ako by ich neviditeľná sila poháňala. Jedni vozili drevo, druhí hnoj, babky zasa behali od susedy k susede. Ale on stál ako nejaký ošarpaný obor, tým istým pohľadom hľadel k západu. Nohou poklepával o môstik divým nervóznym pohybom, akým potulní brusiči točia točia svoje brúsy. Poklepával stále nervóznejším a nervóznejším pohybom. Skutočne, točil čímsi, akýmsi neviditeľným kotúčom, akýmsi neviditeľným kolom, ktoré priadlo myšlienky. Navíjali sa naň ako nejaké zdrapy jemného tkaniva. Stále viac sa ich navíjalo.
A v duši mu revala otázka: Prečo? Stále nervóznejšie točil myšlienkové kolo, chcel ho roztočiť, aby sa z neho postŕhali tie zbytočné zdrapy, aby zostala prázdna, holá cieva, na ktorú sa jeho myšlienky natáčali:
Bolo to: Prečo?
Chcel vedieť tú záhadu, preto stále prudším a prudším, ba takmer šialeným tempom točil svojím myšlienkovým kolom, ktoré šialenou prácou chorého mozgu narastalo, lebo sa naň natáčali celé svety. Bol z nich celý kozmos, ktorý on nemohol riadiť v šialenom lete.
Vtedy spoznal, že je šialenec...
Prečo?
Lebo táto otázka nejestvovala nikde v jeho okolí. Tí ľudia – poháňaní neviditeľnou silou – nepýtali sa nikdy prečo. Ale žiť, žiť chceli! A on sa pýtal, on už nechcel žiť, keď sa v duši zrodila táto otázka. Živoril len. Tiež kedysi žil, miloval, smial sa – pre nič (nepýtal sa), až ľudia ďaleko kdesi na frontoch ho nakazili, nakŕmili bacilmi a potom, aby bol prekliaty, vstrekli mu do duše tú otázku, a že všetko je hlúposť.
Nemohol riadiť veľký kozmos svojich myšlienok, lebo chcel vidieť holú cievu, ktorá bola osou tých ohromných svetov – zdrapov myšlienok.
Slnko sadalo na tie sinavé, mŕtve poľany, ktoré ako tvrdé prsníky diev trčali k jasnému nebu a zvolávali na seba mäkké šero. A polievalo svojou žiarou poľany, chalupy, ploty, cesty i všetko, všetko i jemu – okmásanému obrovi vsypalo za hrsť zlámaných lúčov.
Bol už ustatý, pot mu sadal na čelo a v kútikoch úst usádzala sa mu zlostná pena. Rozhalil si hruď až do hola. Ohromná, chlpatá, nepravidelne sa dmúca. Rebrá ako hranaté, pozohýbané prúty ostro sa rysovali pod chlpatou kožou. To už nebola hruď – to bol iba akýsi kôš, a v ňom, bože môj, plno hnoja, z ktorého on kus po kuse odhadzoval do priekopy. Kašľal a kašľal... Ľudia ho pozdravovali: „Dobrý deň, Martinko!“ alebo sa mu prihovárali: „Čože tak Martinko?“ ale v duchu si mysleli: „Ďaleko to chudák nedotiahne!“
Ale on nič. Kašľal! Tým chladným, blčiacim pohľadom hľadel k západu – k tým mŕtvym ešte diaľkam, ktoré mali čoskoro ožiť, ktoré sa mali nasať jarného dažďa, ktorým polia rozkysnú, rozvoňajú vôňou rozkysnutého cesta. Bál sa tejto prichodiacej jari. Prosil ju tým hladným pohľadom vyhladoveného vlka, aby nechodila. „Chcem žiť, žiť, snovať svoje myšlienky svojim spôsobom – chorobne. Chcem žiť životu – žene – deťom!“
Ale ona prichádzala! Čas – ten šialene letiaci – ju prinášal a spieval mu epopeju spenenej krvi. Tak malo byť – jedni mali piť horúci nápoj krvi – druhí, ktorí ho vystrebali, mali sa zvaliť do priekopy. To bol železný zákon času – ktorý tvrdý ľud vyslovil: Už prichádza marec, poberaj sa starec! Tvrdý zákon, ale nik sa mu ani neusilova vyhnúť.
Stál na svojom môstiku, on tvrdý, už o nič nežobrajúci obor, ktorému život sa sponáhľal vystrebať horúcu krv. Pršalo. Malé, ale sporé dažďové kvapky bobnovali o tvrdú hradskú, ktorá bola obrúbená ešte ľadom, a lízali špinavé, zašlé oblôčiky chalúp. Popodeň, popod jeho môstik zurčal potok. Áno, v priekopách bolo plno vody. Akémusi gigantovi prerezali tepnu, odkiaľ vystrekla spenená, špinavá krv. Táto voda kdesi sa ponáhľala, hoci bola v kľukatých priekopách: Kam, kam uchodí, veď ona nemá cieľa.
Kalným, tupým pohľadom díval sa do tejto kalnej vody. V ústach ho smädilo i v hrudi cítil pekelnú vyhňu. No, on len hádzal seba po kuse do mútnej vody. Voda zurčala, špliechala o kamene, penila sa. On sa do nej uprene díval, počúval jej hudbu, až sa mu v hlave zatočilo. „Ách!“ Pootočiac sa, prebral sa z dúm, „Prázdna hruď! Čo bude, až vyhodím jej obsah – zbytočný kôš. A to je smrť! Zbytočný, prázdny kôš!“ V hlave mu hučala horská riava, ktorá ho uchvacovala ako bahno z brehov, aby ním zakalila svoj obsah.
Odišiel – odpľul poslednú nádej – kus sadlej krvi. A to bolo dobre, lebo nádej bola zbytočná, lebo dobre sa umiera bez nádeje. Po päťatridsiatich rokoch boja, hladu, biedy, bolo treba povedať dosť, bolo treba zakončiť život, ten bič, ktorý ustavične šibal, poháňal vpred. Bolo ho treba zakončiť tým jedovatým, ako zmija syčiacim slovkom „Dosť“, aby bol koniec, koniec tomu krutému žartu. A on ho povedal tak tvrdo, odhodlane – ako ho tomu život učil – lebo bol muž.
Odišiel. A kde, bože? – do krčmy, lebo bolo nutné otráviť srdce, ktoré ešte cítilo, ktoré nepravidelne bilo ako signál k odchodu. Krčma – na červeno vymaľovaná ako krvou zbabraná košeľa ženy. „Hah, posledná zastávka – primeraná môjmu odchodu!“ Kmitlo mu hlavou ako vo sne. Sedel za stolom a pil, pil smradľavý špiritus. Krčmár snáď z ľútosti alebo zo strachu dával. Asi sa bál tých očú, z ktorých revala priepasť rezignácie.
Pil. Poháriky sa rozvracali do rozpáleného hrdla, ktoré dychtivo prijímalo nutnú otravu. Bolo jej treba, aby sa mohol rozlúčiť so ženou, aby mohol vybozkávať kŕdeľ ošarpaných detí.
Nevoľno sa cítil v malej, starým nábytkom preplnenej izbe. Na špinavej, rozkutranej posteli, z ktorej trčala zažltlá slama, váľali sa deti. Žena – pevná roba, v mnohom pripomínala muža – obšívala vrecia. V izbe bolo šero. Postele, ktoré páchli potom malých detských tiel, volali ho posedieť si. Bol hrozne ustatý. Sadol si na peľasť, ale ani sedieť nevydržal, musel sa rozvaliť tak, ako bol. Údy mu zaprašťali ako napolo zhnité žrde. „Kde si bol, tatko? Si zmočený, ale daj si aspoň nohy dolu, zamažeš perinu,“ milo sa mu prihováralo strapaté, päťročné dievčatko, iba v širokej zhrebnej košeli. Ale tatko neodpovedal, nemohol, nechcel. Myšlienky ochabovali, prestali sa snovať v mozgu, ba počali sa trhať ich jemné vlákna. Kozmos myšlienok začal sa rozpadať a zostávala iba holá os. A on ju už-už videl duševným zrakom. Tvár dostávala výraz veľkého strachu. V očiach však plálo čosi ako obžaloba alebo snáď i vyhrážka. Chrčal – tak odpovedal na milé – súcitné prihováranie rodiny.
„Čo ti je starý? - - - Pravda, ustatý - - - človekovi zatláča viečka sen v takýto čas,“ starostlivo prihovárala sa žena. Mlčal, a na jej tvári toľko bolo nežnosti, súcitu, čo temer ani neslušalo mužskému, temer až drsnému výrazu tváre. Konečne sa ozval: „Ty sa zasa bojíš, netreba sa báť, koľko ráz som ti to povedal - - - Ale ticho, neškamri!“ drsno ju zahriakol. Práve chcela čosi starostlivého povedať.
„A ty si vždy taký - - - zahriakneš ma. Vraj tie moje reči je všetko hlúposť, no – len – no!...“
Neodpovedal. Myšlienky zastali, zomierajúci mozog prestal ich rodiť. Jeho tvár ktosi spovykrúcal v akýsi desný uzol šialeného bôľu a strachu. Na ústach objavila sa krvavá pena, ako keď na jar kalná voda stočí sa v kŕčoch vo víre.
Voda zomierala vo víre, na povrchu zostala vybičovaná pena - - - - - - - -
K ránu zomrel. Mŕtve oči zostali meravo visieť na malom okienku, za ktorým melancholicky čľapotal dážď. Tá jar siala do zeme veľkú vášeň plodiť. Oči, v ktorých sa lesklo žlté svetlo sviečky, prestali vidieť, prosiť, žobrať, zabíjať druhých svojím jedom, milovať i nenávidieť, prestali robiť to, čo robia živé oči, lebo videli cievu svojich svetov, osu svojho kozmu a viac nebolo treba.
Žena s deťmi, ktoré sa tisli k veľkej chladnúcej hrudi otcovej, zavyla bôľom: „Čo teraz, bože môj, čo teraz?“
– Nič sa nestalo. Musíš zabudnúť, že si kedy muža mala, že ti kedy lepšie, bolo, veď tak ľahko sa zabúda ľuďom, ktorým Ja – Život uchvacujem krajšie spomienky a nútim ich plniť stále prázdny žalúdok. Vydáš sa, ak niekto bude chcieť – teba, robu pevnú so štyrmi deťmi. Potom pôjdem s tebou ďalej, dokiaľ budem chcieť! Zabúdať a žiť ďalej! Je to moja drsná pravda, ktorej som vás už tak dobre naučil! –
Toto je hľa, moja malá, trochu drsná rozprávka o prichádzajúcej jari. Taká, akou sutočne je, akú mi ustavične rozpráva život. Hneď od kolísky mi ju vyprával život ústami matky: „Prednovok, to je veľmi, veľmi predĺžená jar (čas, o ktorom tak mnoho spievajú básnici a v ktorom bezstarostní ľudia snívajú o láske). Je to hrozný čas, lebo ľudia nemajú čo jesť. Zemiaky, ktoré zostali a nepomrzli, bolo treba zasadiť. A kapusta sa tiež minula. Prednovok, veľmi, veľmi predĺžená jar, je čas biedy, ale i túžby a nádeje, nie je však časom lásky!“
|
|
Obálka
čísla:
Kresba na obálke: Filip Horník
Obsah
čísla:
Niekoľko viet o Ivanovi Kadlečíkovi (3)
Ivan Kadlečík: Srdce sa volá ň (5)
Roman Berger: Stretnutie v labyrinte (13)
Ján Štrasser: Otvorená zlomenina (33)
Ján Púček: Keby všetky vlaky sveta... (41)
Koloman Sokol: Maestro de los maestros (47)
Zbigniew Machej: Sonety hybridné a pekelné (57)
Juraj Mojžiš: Etuda (67)
Archív: Ponad Tatru blýska
Rudo Brtáň o Jankovi Matúškovi (79)
Peter Zajac: Nebezpečný humor Mira Cipára (95)
Miroslav Cipár: Tridsaťšesťkrát podľa Prousta (106)
Juraj Mojžiš: Chvíľu po vojne sôch (109)
FRAGMENTY Z FRAGMENTU: Ivan Diviš: Záznamy, básne, rozhovor (115)
KNIŽNÁ EDÍCIA ČASOPISU FRAGMENT (135)
His master’s voice: Horník, Repka, Teren, Janovic, Urban,
Mihalkovič, Pasternak, Tatarka, Pupala-Durný (141)
Konečná! Nevystupovať!
O jednej pohľadnici Petra Repku (155)
|
