|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
<<
späť na Fragment ročník 2016, číslo 1 Pred pár dňami som sa vrátil z Bruselu. Mnohí Slovinci, najmä politická elita, si už na zmysel takéhoto suchého konštatovania celkom privykli. Isteže, po „veľkom tresku“, vstupe Slovinska do EÚ v máji 2004, po tej kľúčovej udalosti v slovinskom kolektívnom živote nového tisícročia, letecká doprava medzi Ľubľanou a Bruselom nadobudla rytmus pravidelných a pomerne hustých autobusových liniek. V pragmatickej reakcii letových dopravných spoločností na výzvu nového centra, ktoré viacerí ironicky označujú za „druhý Belehrad“ možno vidieť aj akúsi dymovú clonu: najväčšia výhoda EÚ je, že v pravom zmysle slova vlastne nemá svoje centrum. Nejde len o to, že Štrasburg je ako sídlo bezprostredne zvoleného európskeho parlamentu a (zatiaľ ešte ohraničenej) zákonodarnej moci rovnako významný, i keď nie mimoriadne inšpirujúci. Ide predovšetkým o komplexný plán EÚ, ktorý si prirýchlo a priľahko predstavujeme s pomocou pojmových dvojíc, ako je tá, čo cieli na centrum a okraj. V skutočnosti však treba EÚ chápať ako decentralizovanú sieť ustanovizní, ktorá je doslova v moci členských štátov, ako v polemickej knihe Why Europe Will Run 21st Century (2005) upozorňuje Mark Leonard, zahraničnopolitický riaditeľ londýnskeho Európskeho centra reforiem. Samozrejme, ľahšie si je predstaviť eurokratov, ktorí s vysokými platmi a so sotva zrozumiteľnou hatlaninou, plnou stenografických ozdôb a skratiek, žijú v omylnej bubline centra, pričom sa správajú ako súčasní monarchovia, skorumpovaní a nevolení, a preto bez legitímneho dozoru, keď za zatvorenými dverami, podľa vzoru Rady ministrov, chystajú rozhodnutia a posielajú svoje direktívy pre EÚ. Pre dôkladnejších pozorovateľov však predsa len nie je zarážajúce, koľko moci majú eurokrati, ako skôr to, aká je rýchla a selektívna. EÚ totiž nestanovuje jednotný daňový systém, ani zdravotné či dôchodkové poistenie, nemá jednotnú políciu ani armádu, nemá jednotné zakladateľské mýty, nevie, čo je boj za nezávislosť a nemá ani iné stavebné prvky vlastnej jednotnej histórie. Preto je predstava siete výstižnejšia: v sieti prebieha spolupráca členských štátov na početných úrovniach tak, že väčšina moci je v rukách národných štátov. Tie majú posledné slovo a zodpovednosť za prípravu, spravovanie a uplatňovanie formálnych rozhodnutí EÚ. Strach z eventuálneho francúzskeho non na blížiacom sa referende o európskej ústave dokonale dramatizuje význam národných štátov. Spolupráca v spoločných európskych štruktúrach nás neoberie o špecifickú slovinskú kolektívnu identitu ani jazyk. Neexistuje nijaký európsky „taviaci kotol“ prípadne politická idea, čo by sa pokúšala v mene jedinej špecifickej identity likvidovať alebo si podriadiť všetky ostatné, ako to do presadenia myšlienky multikultúrnej „šalátovej misy“ platilo v USA. Neexistuje totiž jednotný európsky jazyk, a už vôbec jednotné chápanie dejín. Aj rázovité vnímanie sveta štiepi celú Európu: iberské kultúrne tradície sa podstatne líšia od škandinávskych a stredozemných, a to už nevravím o „meteorologickej“ prchavosti stredoeurópskej kolektívnej skúsenosti. Takýto nedostatok svornosti vo veľkolepom európskom experimente je pre mnohých kritikov niečím zlým. Zvyčajne nepostrádajú len jednotnú „európsku identitu“, ale aj jediné telefónne číslo, jedného vodcu, neprítomnosť ktorého v legendárnom vtipe Henry Kissinger, americký guru zahraničnej politiky, vyčítal v sedemdesiatych rokoch 20. storočia Európe, vtedy ešte hlboko rozdelenej v rámci studenej vojny. Predsa práve v rôznorodosti a rozptýlenosti centier moci, vedy, tvorivosti a rozvoja v EÚ treba vidieť závideniahodnú prednosť. Viem, že ide o drobnosť: nikto ešte nezmeral oslobodzujúce účinky, a už vôbec nezhodnotil potenciál, aký má skutočnosť, že Európa je predovšetkým a najmä „zlátanina“, pôvabná a trýznivo komplexná tapiséria mnohých jazykov, kultúr, náboženstiev, národov a štátov. Akurát táto rôznorodosť je to, čo na jednej strane znemožňuje násilné zjednotenie, no na druhej strane podnecuje súťaživosť. Tá je, prirodzene, obmedzená právnymi reguláciami a politickými hodnotami ako podmienkou vstupu, s ktorou dobrovoľne súhlasili členské štáty. V sieti sa uzatvárajú spojenectvá, ktoré majú prchavý a dočasný charakter, predsa len však hľadajú rovnováhu medzi „obecným“ európskym a „konkrétnym“ národným záujmom. Práve hľadanie rovnováhy ako procesu malých krokov poháňa EÚ: tento proces znamená presne ten druh nevyhnutnej reformy, o ktorej hovoril jeden z otcov zakladateľov spojenej Európy Jean Monnet. Namiesto zjednotenej vízie, ktorá sa môže priľahko stať korisťou totalitárnych túžob, Európu ženú vpred predovšetkým kontinuálne debaty, vyjednávania, zlaďovanie spoločných stanovísk a súlad medzi členskými štátmi. Keďže EÚ nie je superštát, je aj oveľa ľahšie pomýliť jej pretvárajúcu moc. Predstavme si: USA konajú v súlade s doktrínou neobmedzenej suverenity, preto môžu vojenským zákrokom zmeniť režimy, tradične v strednej Amerike, no nedávno aj v Afganistane či Iraku. Nemusia teda postupne meniť spoločnosť. Také niečo robí EÚ vo svojich členských štátoch: od hospodárskeho a politického poriadku, od statusu menšín po vlastnícke pomery, ale aj – ironicky zaostrím – od veľkosti paradajok na tržniciach po výšku pisoárov na verejných toaletách. Kandidátske štáty môžu ešte oprávnene (alebo nie) protestovať proti výsadku eurokratov a presadzovaniu európskych štandardov, no predsa pre Chorvátsko, Rumunsko a ostatné potenciálne pristupujúce krajiny existuje aj niečo horšie než vstúpiť do tohto klubu: zostať mimo neho! Metaforicky povedané: EÚ nehrozí obsadením, ale tým, že k nemu vôbec nedôjde. Pravdaže, máme do činenia s „mäkkým“ obsadením, ktorá podnecuje a motivuje vzorom a presviedčaním, a nie „tvrdou“ silou. Rýchlo dodám: naozaj európska absencia vôle použiť ozbrojené sily prispela k zničeniu Bosny. Na fakt, že tvrdohlavý mierový postoj dlhý čas zväzoval ruky EÚ, nesmieme zabúdať. A predsa (ťažko sa mi to vyjadruje práve kvôli bosenskej bolesti) práve preto ešte netreba svojvoľne zavrhovať všetky gestá spoločného európskeho pôsobenia. Veľká prednosť EU pred USA je totiž v tom, že Európa „promiskuitne vidí každý štát ako potenciálneho spojenca, zatiaľ čo vojenská horlivosť Ameriky vidí každú nezávislú mocnosť ako potenciálneho nepriateľa“, ako píše David Calleo v revue National Interest (jar 2003). Keďže EÚ sa opiera o nastolenie demokratického súladu medzi členskými štátmi, aby legitímne uplatnila spoločné rámce pôsobenia v každej z rozmanitých európskych kultúr, úloha národných štátov je ešte vždy ťažisková. Národné identity sú spoľahlivo silnejšie než všetky momentálne známe formy transnacionálnej identity, vrátane tej európskej. Nacionalizmus, ktorý je vo svojich šovinistických podobách adekvátne odporný, ale prezentuje onen veľký príbeh, ktorý za posledných dvesto rokov vyšiel zo zápasov medzi masovými ideológiami ako víťaz. V tomto období sa nacionalizmus presadil ako základný model kolektívnej organizovanosti. Keďže nacionalizmus nemôže ani EÚ jednoducho odpratať, vyrába teda politické nástroje, ktorými ho možno zmierniť a „scivilizovať“. Nemá zmysel pretvarovať sa. Nacionalizmus zostáva súčasnou realitou. V knihe Banálny nacionalizmus (1995) Michael Billig nápadito ukázal, že nacionalizmus si už často ani neuvedomujeme, veď prenikol do každodenných návykov, myslenia a cítenia ľudí. Banálnosť podporovania, vyjadrovania a praktizovania príslušnosti k národu sa totiž formuje práve v bohatých tokoch opakujúcich sa sublimných signálov, ktoré prijímame z masmédií, politických ustanovizní a väčšinovej kultúrnej tvorivosti. Tieto signály potvrdzujú myšlienku, že jednotlivec je vždy príslušníkom národného kolektívu a že už tento fakt je hodnotou samou osebe. Krátka návšteva nejakého „cudzieho“ štátu nám postačí, aby sme si všimli, že je pre nás naozaj nepriehľadná špecifická samozrejmosť symbolických znakov, od lokálnych hrdinov až po nezrozumiteľný humor, od stravovacích návykov až po spoločenskú etiketu. Grand Hotel Europa medzinárodný literárny festival, ktorý prebiehal od 15. do 24. apríla a priviedol ma tohto roku do Bruselu, je len jedna z celého radu manifestácií, na ktorých môžeme spoznať poľutovaniahodnú nevyhnutnosť nacionalizmu, zároveň sa však cvičíme v tom, ako prekonať jeho extrémne zdôrazňovanie. Toto som bezprostredne pocítil, keď som sa spolu s maďarským, rakúskym, slovenským, českým a poľským spisovateľom na niekoľko dní nasťahoval do Suite Europe Centrale; iné ubytovne obsiahli Orientálnu panorámu, Bar el Negro a rozmanité regionálne apartmány. Predstava o hoteli ako metafore vyrástla z presvedčenia, že práve hotely predstavujú otvorené domy kozmopolitického stretávania, výmenu názorov a objavovanie trecích plôch. Aj Grand Hotel Europa bol taký: na verejných čítaniach každý vystupoval vo svojom mene, v mene vlastnej poetiky. Počas okrúhlych stolov sa však už nedalo vyhnúť autorovej ukotvenosti v širšej kolektívnej tradícii. V „našom“ stredoeurópskom apartmáne vyšlo pekne krásne najavo, ako bez ohľadu na generačné rozdiely, osobnú voľbu a kritický vzťah k odkazu rakúsko-uhorskej monarchie sa takmer všetci, od slávneho maďarského spisovateľa Petra Esterházyho až po mladú „cyberpunkovú“ hviezdu Michala Hvoreckého zo Slovenska, už zúčastňujeme na tých formách národného imaginária, ktoré sa vyznačuje okrajovou modernizáciou, ale najmä dedičstvom rojalistických, fašistických a komunistických režimov, s akým sú konfrontované krajiny bývalej čiernožltej ríše. Aj keď všetky národné štáty, ktoré vznikli po rozpade kakánie roku 1918, chceli etnicky zjednotiť obyvateľstvo na svojom území, predsa sa práve v kultúrne a jazykovo pestrom bazéne bývalej podunajskej monarchie ukázalo, že národná identita je síce najsilnejšia, no nie jediná vrstva v jednotlivcovej osobnosti. Vrstvy alebo koncentrické kruhy rozmanitých identít sa totiž šíria od rodiny a susedov cez miestne a regionálne až po národné a transnacionálne rezervy zmyslu, čo Peter Esterházy perfektne opísal v monumentálnom rodinnom románe Harmonia caelestis. V každom prípade je dôležité toto: vylučovací pud národnej identity nie je v koncentrických kruhoch identít celkom zatlačený, a nie je ani vyzdvihnutý na piedestál. Pre stred takto prezentovanej identity je preto nevyhnutné, aby ho obsadil práve jednotlivec s vlastnou dôstojnosťou a slobodou. Takto doslova vychádzame z človeka a občana, čo je v súlade s osvietenskou paradigmou, ktorá predstavuje podstatu moderného sveta. Ak sa chceme vyhnúť pokušeniam rozvratného etnického šovinizmu, t.j. extrémnej formy nacionalizmu, ktorý chápe príslušníkov vlastného národa ako nadradených (tým umožňuje delenie na prvo- a druhotriednych občanov), je podľa mňa účelné porozmýšľať o prednostiach liberálneho nacionalizmu. Ide o takú podobu povedomia, v ktorej zároveň pôsobia tak jednotlivec (liberalizmus) ako aj širšia pospolitosť (nacionalizmus). Liberálny princíp, ktorý presadzoval rovnosť občanov pred zákonom, bez ohľadu na etnickú identitu, sa v plodotvornom napätí zlaďuje s národným princípom spolupatričnosti. Liberalizmus nás varuje pred pádom do atomizovaného davu izolovaných a teda bezmocných jednotlivcov. Až na základe nevyhnutného vyjednávania o rovnováhe medzi týmito dvoma princípmi možno dúfať, že sa ako spoločnosť alebo štát budeme vedieť vyhnúť stereotypom, predsudkom a „malým hrdým ortodoxiám“ (George Orwell), najmä voči menšinovým skupinám a alternatívnym životným štýlom. Toto je zvlášť dôležité pre slovinských občanov. Keď sme sa po osamostatnení z národa zmenili na náciu, t. j. národ s vlastným štátom, dosiahli sme stav, ktorý väčšina stredoeurópskych štátov dosiahla už po konci prvej svetovej vojny. Vtedy národné štáty neprevzali len správne, hospodárske a vzdelávacie funkcie, ale si formovali aj zvláštnu národnú identitu. Dôsledky? Ľudia boli nútení stotožniť sa tak so štátom a jeho orgánmi, ako aj s kultúrou vládnuceho národa. I keď sa občas vyskytnú aj neliberálne demokracie (napr. Slovensko za vlády premiéra Mečiara), v liberálnom demokratickom národe už takéto stotožnenie nie je legitímne, veď ohrozuje jednotlivcovu slobodu voľby. Z tohto hľadiska vystúpia nedostatky obidvoch hlavných moderných sociálno-filozofických tradícií ešte viacej na povrch. Na liberálnej strane ide o podceňovanie skutočnosti, že kultúrne, jazykové a náboženské rozdiely v každom štáte sú predsa súčasťou politickej reality a ako také nie sú ohraničené na privátnu sféru. Preto ich nemožno zamiesť pod koberec, ako si to želajú teoretici kultúrne a etnicky neutrálneho štátu. Na nacionalistickej strane, ktorá túto skutočnosť ignoruje, sa dochádza k inej odpovedi: nacionalizmus ju hľadá v zotrvaní na zjednotení rozmanitých národných skupín aj za cenu organizovaného násilia. Ako píše v inšpirujúcej knihe Liberálny nacionalizmus (1993) Yail Tamir, je nevyhnutné rešpektovať kultúrne rozdiely medzi pospolitosťami, ktoré žijú v národnom štáte, no zároveň si uvedomovať, že menšiny budú aj v takomto liberálnom demokratickom zriadení nespokojné kvôli uznaniu svojich kolektívnych špecifík. Liberálny nacionalizmus teda presadzuje národné ideály bez toho, aby pritom stratil zo zreteľa iné závažné hodnoty, s ohľadom na ktoré treba politicky a eticky obmedziť dosah národnej identity. To, čo je spoločné dobro, totiž nie je vždy automaticky totožné s tým, čo je dobré len pre väčšinový národ. Špecifikum jednotlivých kultúr a univerzálnosť ľudských práv, najmä kultúrna ukotvenosť jednotlivcov a ich osobná autonómia: na tieto konfliktné siločiary musí liberálny nacionalizmus myslieť súčasne. To platí najmä dnes, keď sa v úplnosti potvrdilo poznanie, že politické organizmy typu jeden národ, jeden štát, jeden vodca nevyhnutne vedú k tragickým kataklizmám. EÚ sa totiž zrodila z uvedomenia, že európska sila je závislá od rozumného a harmonického spravovania rozdielov. Na udržanie mozaiky národných, kultúrnych, jazykových a náboženských rozdielov a siete ustanovizní, ktoré ju servírujú, je teda nutne potrebný nástroj medzinárodného práva. Ten v EÚ umožňuje aj menším členským štátom, aby spolupracovali pri spoločnom rozhodovaní o vybraných spoločných záležitostiach. No vláda európskeho práva je krehká, veď Európa bola pričasto dejiskom krvavých zápasov medzi požiadavkami aristokracie, teokracie, meštianstva a robotníctva. Nijaká z týchto spoločenských skupín nebola schopná zvíťaziť v úplnosti a definitívne. Vláda práva je však spoľahlivá a trvalá len vtedy, keď sa jej podarí ukotviť v správaní, hodnotovej orientácii a postojoch ľudí. EÚ, ktorá žije z formálnych procedúr, vyjednávaní a kompromisov pri hľadaní spoločného dobra, dnes vymýšľa nový politický poriadok. Základom preň je demokratická politická kultúra vo všetkých členských štátoch. Toto platí najmä pre postkomunistické štáty, vrátane Slovinska, v ktorých je demokracia ešte len v puberte. Demokratický život v jednotlivých národných štátoch je totiž podstatnou podmienkou na to, aby sme mohli demokraciu praktizovať aj na transnacionálnej, teda európskej úrovni. Treba na to vypestovať aj kultúru súzvuku, ktorú charakterizuje vedomé vylučovanie pochybností a nedôvery. Nedôveru a pochybnosti však možno najľahšie potlačiť s pomocou informovanosti, poznania, rozvoja a inovácií. Práve v tomto sa môže prejaviť príkladná prednosť Slovinska ako členského štátu EÚ: zemepisná blízkosť a tradičné spojenie s menej šťastnými časťami niekdajšej Juhoslávie a Balkánu takpovediac vyžadujú od nás, od vládnych orgánov a od ustanovizní občianskej spoločnosti, aby sme sa pokúsili zhromaždené, aj keď ešte nie systematické poznatky o tomto ťažko skúšanom regióne ponúknuť EÚ ako jeden z našich príspevkov k celkovej stabilite a zaručeniu mieru na starom kontinente. To však znamená, že prevezmeme aktívnu zodpovednosť za bezprostredné susedstvo tak, ako EÚ vo vojnách o juhoslovanské dedičstvo dlho nechcela. Lekcia „tretej balkánskej vojny“ je predovšetkým v tom, že ignorancia udalostí v teréne, ignorancia dejín a kultúr národov sa skôr či neskôr vypomstí. Ak budeme vedieť múdro spracovať túto lekciu, nebudeme sa musieť báť, že by sa niekde na západnom Balkáne alebo mimo neho nerozžiarili také graffiti o euroslovinských diplomatoch, aké sme ešte pár rokov po osamostatnení vídavali na múroch starej Ľubľany: Van den Broek – hanba! Anonymný pisateľ tým vyjadril bezmocné kolektívne rozhorčenie Slovincov nad ignoranciou jedného z kľúčových vyjednávačov EÚ, ktorý v neskorších fázach vojny prišiel do osamostatneného Slovinska „hasiť požiar“, no pritom vlastne ani nevedel, v ktorej časti Európy je a aké boli kolektívne motivácie a mocenské pomery v zápasoch, čo rozdelili Juhosláviu. Teraz, keď aj formálne právne žijeme v európskom rámci, majú a musia aj naši politici a diplomati spolu s ekonómami, vedcami, umelcami a odborníkmi prispôsobovať svoje poznávacie schopnosti spoločnej európskej politike. Či budeme v EÚ len pasívne preberať direktívy, alebo sa do nekonečnej debaty o Európe a jej poslaní aktívne zapojíme s vlastnými myšlienkami, riešením a návrhmi, závisí podľa všetkého od štátnickej zrelosti politickej elity. Podstatný prínos zrelej politickej elity je podľa mňa v tom, že sa jej podarí mobilizovať čo najväčší počet ľudských zdrojov pri dosahovaní a udržiavaní spoločného dobra. Na to musí byť aj v národnom štáte aplikovaná základná metóda, ktorá charakterizuje štýl európskeho vládnutia: široká verejná diskusia a hľadanie konsenzu, redukovanie vzájomnej nedôvery a upevnenie povedomia o spoločnom dobre. Nevyhnutné vyjednávanie o zmysle a spôsoboch spoločného života je náš osud. V takomto politickom rámci nie je nebezpečné, skôr podnetné, veď zabraňuje „porážke myslenia“ a skĺznutiu do zatuchnutého sebauspokojenia. Tam, kde všetci rozprávajú rovnako, totiž rozum spí – a spánok rozumu rodí prízraky. Takto na nás z dávnych čias volajú čierne obrazy Francisca Goyu. Zdá sa, že takéto univerzálne varovanie možno použiť aj dnes. Zo slovinských originálov preložil Karol Chmel
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla:
|
|
|