|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1991, číslo 3 Ktosi navrhol
použiť regresívnu metódu: Určiť, kde je kniha A tak, že sa najprv nazrie
do knihy B, ktorá označí miesto, kde hľadať knihu A. Určiť, kde je kniha
B tak, že sa najprv nazrie do knihy C, a tak do nekonečna... Pocit, s ktorým dnes začíname písať je na hony vzdialený tomu šťastnému objaviteľskému nadšeniu, s ktorým sa ešte mohlo písať v dvadsiatych, ba i v tridsiatych rokoch tohto storočia. „Všetko by sa malo vypovedať“, povedal (v istej chvíli vzrušeného optimizmu) Brice Parain. Ale to, čo dnes pociťujeme, je to, že všetko už bolo povedané niekoľkokrát a že nám už nezostalo takmer nič, čo by sme mohli vysloviť bez obavy, že to už vyslovil pred nami niekto iný (a možno oveľa lepšie). A predsa, musíme rozprávvať: je to ako choroba, ako mánia, ako droga, od ktorej si nemôžeme odvyknúť. To, že je všetko povedané, a my určitým spôsobom aj tak musíme – dokonca aj za cenu, že pri tom cítime ľahkú nevoľnosť – ďalej písať a hovoriť, v tom vidím základný problém jazyka dnes. Zdá sa totiž, že jazyk sa stáva problémom až vtedy, keď zistíme, že všetko, aspoň z nášho hľadiska, je už povedané. Vtedy nám zostane už len jazyk, vyjadriť už len jazyk, hovoriť už len o jazyku. Jazyk sa stáva problémom, keď už nemáme čo povedať o veciach: vtedy začíname hovoriť o jazyku ako o veci a myslíme si, že hovoríme o veciach, hovoriac o jazyku. Začíname sa uzatvárať do jazyka, keďže tu sa môžeme ešte vždy cítiť ako-tak bezpečne ako v určitej odrode absolútne čistej matematiky alebo absolútne prázdnej logiky. Platón nás zavrel do jaskyne, aby nám ukázal biedu našej situácie a nevedomosti; okrem toho nás s netajenou radosťou existencialisti zatvárajú do nás samých (akoby sa tam dalo niečo nájsť) ako keby nám ukazovali našu slobodu; lingvisti nás zatvárajú do jazyka, štrukturalisti do geometrickej krásy a precíznosti svojich štruktúr, aby ukázali ako sa dá aj o človeku rozmýšľať matematicky. Ich schémy nám neodolateľne pripomínajú mystiku Bauhausu a estetizmus De Stijl... A veci sa strácajú a miznú pod ľahkou, pestrofarebnou a zákernou prikrývkou slov, prikrývkou, ktorá sa nám ešte vždy javí ako niečo náhodné, ako niečo, čo sa dá ešte celkom ľahko odhrnúť. Postačí porovnať si dva texty. Prvý nech je dajme tomu Einsteinov, lebo on je (pre nás) symbolom priateľstva a porozumenia s vecami. „Musíme priznať, že doteraz nevlastníme nijaké teoretické podklady pre fyziku, ktoré by sa mohli považovať za jej logický základ. Teória poľa sa ukázala ako neadekvátna v molekulárnej sfére. Všetci sa zhodujú v tom, že jediný princíp, ktorý môže slúžiť ako základ kvantovej teórie, spočíva v preložení teórie poľa do schémy kvantovej štatistiky. Či sa to bude uspokojujúcim spôsobom realizovať, na to nám neodpovie nikto. Niektorí fyzici, medzi ktorými sa nachádzam aj ja, nemôžu uveriť, že musíme opustiť – teraz a navždy – ideu o bezprostrednom predstavovaní fyzickej reality v priestore a čase; alebo, že musíme prijať názor, podľa ktorého sú udalosti v prírode podobné hre náhod. Každý človek si môže vybrať smer svojho bádania; a presne tak každý človek môže nájsť útechu v krásnom Lessingovom výroku, že hľadanie pravdy je hodnotnejšie než jej vlastnenie.“ Takto hovorí človek, ktorý žil v dohode s vecami, ktorý sa rozprával so Spinozovým Deus sive Natura, neosobným bohom učencov, ktorý veril, že fyzika nám hovorí o vlastnostiach vecí, a nielen o pravdepodobnosti určitých fenoménov (vďaka čomu ho Merleau-Ponty nazval klasicistom), ktorý sa nebál, že mu slová zaznejú príliš povýšene a takmer literátsky vyumelkovane, tak ako v známom začiatku knihy o teórii relativity: „Určite si sa aj ty, drahý čitateľ, ako chlapec alebo dievča zoznámil s veľkolepou stavbou Euklidovej Geometrie, a spomínaš si – viac s úctou ako s láskou – na tú budovu, po ktorej vysokom schodisku ťa svedomitý učiteľ počas nesčíselných hodín nútil vystupovať.“ Literát by sa začervenal, keby také niečo napísal. Ako dlho už literatúra panicky uniká pred všeobecne známym (veriac, že pravda sa nachádza v nezvyčajnom, bizarnom a zriedkavom), a ako dlho nás už zasypáva slovami, mysliac si, že hovorí o veciach? Hovorí o tom aj jeden z textov Rolanda Barthesa: „Nachádzajúc sa v centre literárnej problematiky, ktorá sa začína práve až s ním, je totiž rukopis (écriture) v podstate morálkou formy, voľbou spoločenského hniezda, do ktorého sa spisovateľ rozhoduje umiestniť Prírodu svojho jazyka.“ Vidíme, že v centre pozornosti je niečo celkom iné: objavovanie nových slov a nie nového vzťahu medzi vecami, verbálna fikcia, ktorá by mala zmeniť veci, ktoré sú už odstavené, a nejako získať domáce práva medzi ostatnými verbálnymi fikciami, v predpeklí literatúry, ktorá nechce byť nijaká iná iba literárna. Dvaja z filozofov o jazyku vôbec nehovoria: Demokritos a Spinoza. U obidvoch pociťujeme prítomnosť niečoho, čo existuje mimo jazyka, a vieme, že je to to, čo je najdôležitejšie. Demokritos hovorí o atómoch, posledných prvkoch vecí; dialektika ešte nejestvovala, neexistovala ani zručnosť vytvárať verbálne fikcie, ktorými sa veci od nás vzďalujú. Spinoza píše Etiku, more geometrico – myslí si, že sa dá všetko demonštrovať? Možno ani nie, ale v jeho dôkazoch a demonštráciách cítime ako sa jazyk spriezračňuje, cítime chvenie myšlienky (ktorá nám uniká, ako hovorieval Pascal), obrysy a poriadok vecí. Spinozov „geometrický spôsob“ je spôsob ako urobiť jazyk priezračným zoči-voči logike sveta. Existuje Spinozov štýl? Existujú len „reťaze geometrických dôkazov“ (o ktorých sníval Descartes) a neosobná, pevná stavba sveta. Lebo jazyk toho dosiahne najviac, keď sa stane nepozorovateľný a priezračný, presne opačne než si myslia dnešní štrukturalisti, pre ktorých sa jazyk stáva zaujímavý až keď je hustý a nepriehľadný ako hmla. Ale jazyk, o ktorom hovoria, je jazyk skorumpovaný, je to jazyk verbálnych fikcií a nie jazyk vecí. Je nepriehľadný, lebo veci zakrýva, neobjavuje ich, neodkrýva, pretože už nehovorí o veciach, je niekde mimo nich. „Vymeňte pomenovania“, povedal Konfucius, keď sa ho spýtali, čo urobiť v Čínskom cisárstve, v ktorom všetko išlo dolu vodou. Dnes vymýšľame a meníme pomenovania a z oných verbálnych fikcií (stačí si pozrieť obsah ktorejkoľvek štrukturalistickej knihy) čítame zúfalstvo: ako ešte hovoriť? A tú istú zúfalú nádej: hľa, ešte niečo sa dá povedať. Vždy sa niečo dá povedať, vždy budeme môcť slovami „ukázať lepšiu vec ako horšiu“ (ako vraví Sokrates); za starých čias sa verbálne fikcie nazývali sofizmy – čo je len dôstojnejšie filozofické pomenovanie lži – dnes sa nazývajú filozofia a štrukturálne výskumy. Slová nie sú to isté, čo veci, to poznáme ešte z Platóna. Ale slová sú tu na to, aby sme hovorili o veciach, aby sme spôsobili, že sa cez ich ľahké a vzdušné tkanivo pocíti prítomnosť vecí. Jazyk, ktorým dnes hovoríme, svedčí o tom, že veci nám vykĺzli; naše slová iba ukazujú ako ďaleko sme od vecí, že sa ich iba pokúšame nahrádzať stále novými a novými pojmami, stále zamotanejšími štruktúrami, ale že se ich už nemôžeme dotknúť. Veci sa už neprebíjajú cez náš jazyk tak ako sa prebíjali cez jazyk Demokritov alebo Spinozov: už necítime ich prítomnosť medzi našimi slovami, ich poriadok v našich vetách. Lebo náš jazyk nie je ani na to, aby nám hovoril o prítomnosti a poriadku vecí: je tu, aby sa ešte vôbec mohlo hovoriť, aby sa množili slová jedno z druhého, celkom slobodne a celkom zbytočne, tak ako v nejakom pokazenom automate, z ktorého odrazu vyteká lavína žuvačiek. Kedysi sme, používajúc slová, verili, že sa dotýkame vecí. Teraz to nazývame primitívnym alebo magickým použitím jazyka. S povýšeneckým úsmevom čítame Upanišády, ktoré nám vravia, že (v jazyku, v ktorom sú písané) plurál slova „ruka“ má dve slabiky, lebo aj človek má dve ruky, plurál slova „oko“ má tiež dve slabiky, lebo človek má aj dvoje očí. Tí, ktorí písali Upanišády nečítali moderných lingvistov, a verili, že slová nás musia nejakým spôsobom doviesť k veciam. Lenže dnes nás slová vedú iba k iným slovám, a všetko, čo z jazyka vidíme, je iba jeho hladký a ligotavý povrch, nie aj jeho dráma, ktorá spočíva v jeho vzťahu k veciam, jeho vzťahu k skutočnosti, jeho vzťahu k niečomu, čo už nie je jazyk. Sme zatvorení v knižnici, ktorá nemá konca (ako hovorí Borges), jediná kniha nie je napísaná preto, aby hovorila o veciach alebo o realite, ale preto, že pred ňou bola napísaná nejaká iná kniha, a preto, aby sa po nej mohla napísať ešte jedna kniha. Náš jazyk už nehovorí ani o realite ani o veciach, o našej dráme zoči-voči veciam a zoči-voči skutočnosti. „Hovoriť, to znamená, že nie sme sami“, hovorí Brice Parain v Malej metafyzike slova. Ale na to, aby sme mohli hovoriť, treba, aby sme (aspoň na chvíľku) boli sami s vecami, boli sami so skutočnosťou. Inak nemá nijaký význam hovoriť. Lebo jazyk nejestvuje preto, aby sme neboli na svete osamelí; jestvuje preto, aby sme sa o chvíle šťastnej osamotenosti, o chvíle objavov poriadku vecí a skutočnosti podelili s ostatnými tak, aby aj oni mohli zostať trochu osamote s vecami, s Deus sive Natura, ako vraví Spinoza. Archimedes bol najprv sám v kúpeľni, až potom vybehol na ulicu, na námestie a zvolal: „Heuréka!“ Celý problém jazyka dnes vidím v tomto: ako to zariadiť, aby sme znovu hovorili o veciach? Jazyk ich nevyjadruje adekvátne (to vieme odjakživa), ako ale znovu zariadiť, aby sme cez slová, pomedzi slová, pocítili ich prítomnosť, ich pevné obrysy, ich húževnaté telo? Ako vrátiť jazyku jeho priezračnosť, jedinú krásu, ktorá je jeho pravou krásou? Kde sú veci medzi všetkými týmito slovami, ktoré ich zacláňajú, klamlivými slovami, ktoré sa ako tiene hrajú na stenách našej jaskyne? Sme v úli jazyka, slová bzukotajú okolo nás, kedy a ako odtiaľto vyjdeme? Lebo slová sa „nestiahnu“, ako si myslí vždy brilantný George Steiner, aby ustúpili zo svojho miesta pred matematickými vzorcami, znakmi abstraktnej maľby, či šiframi novej hudby. Naopak. Stiahnu sa veci. Nevstúpime do epochy mlčania – bodaj by sme do nej vstúpili – vstúpime do epochy (už sme vlastne v nej) bľabotu. Hovoriť, hovoriť, hovoriť, ako keby sa nič nestalo, to je motto modernej doby, melancholické motto stratených vecí, z ktorých sú už len prízraky na linke nášho horizontu. Hovoríme, aby sme žili, aby sme jestvovali. Nehovoríme preto, že poznáme pravdu o veciach, ale preto, že si myslíme, že sa pravda dá nahradiť hromadami slov, že sa dá zahrať súladne a takmer tajomne poukladanými slovami. Hovoríme, aby sme hrali. V tomto melancholickom čase knižníc a bľabotu hynieme tak, že hovoríme. Zanikneme bez toho, že by sme vedeli, o čom hovoríme. Lebo hovoríme, aby sme hovorili, aby neboli zabudnutí na javisku, na ktorom všetci nahlas kričia, na javisku, na ktorom nikto nikoho – ba možno ani sám seba – nepočuje a nerozumie. Netreba už hovoriť o jazyku, treba hovoriť o mlčaní. Aj keď pre filozofov jazyka je mlčanie to isté čo smrť. Človek, ktorý mlčí, je mŕtvy človek, človek, ktorý nie je s ostatnými, je človekom, ktorého ostatní nevidia. Lenže sú tí famózni „ostatní“ (autrui), o ktorých nám toľko rozprávajú existencialisti, naozaj naši jediní spolubesedníci? Existuje mlčanie obrovských priestorov, ktoré ohromilo Pascala, lebo sa neozýva na naše pochybnosti a na naše utrpenia. To mlčanie je náš pravý spolubesedník; povedal by som dokonca: náš posledný, a mal by byť aj náš prvý spolubesedník. Pascal ho objavil na konci života; na začiatku objavujeme len ostatných. „Malé dieťa pozoruje najprv tých, ktorí ho obklopujú“, hovorí Alain, „od nich získava všetko dobré a všetko zlé; takže najprv žije politicky.“ Celý Sartrov existencializmus by sa mohol psychologicky vysvetľovať ako filozofia adolescentných kríz a neuróz pri objavovaní a orientácii medzi ostatnými; nájsť seba, sebadefinovať sa. Je to naivné: nie sme totiž nikdy s ostatnými sami; vždy je tu aj „to druhé“, hviezdne nebo, ako hovoril Kant, mlčanie obrovských priestorov, ako hovoril Pascal. Avšak, treba dôjsť k hviezdnemu nebu. Treba dôjsť k mlčaniu. To je jediná cesta, ktorá sa vyplatí. Mlčaním nazývam okraj, ktorý delí jazyk od vecí, okraj, cez ktorý sa veci prebíjajú k nám, okraj, ktorý robí jazyk priezračným. A pravá filozofia jazyka by mala byť filozofiou mlčania. „Svet sa vyjadruje mlčaním a matematickým algoritmom“, vraví Kožev, vysvetľujúc Hegela, najbľabotavejšieho spomedzi filozofov, ktorého nezastaviteľné vety sa predsa len niekedy vedia zastaviť a poskytnúť trochu miesta mlčaniu, veciam, ktorých sa v jedinom krátkom okamihu dotkli. „O tom, o čom sa nedá hovoriť, treba mlčať“, hovorí Wittgenstein na konci Traktátu. Toto prehlásenie nečítam ako vylučovanie z jazyka, vyhadzovanie z myslenia, ale ako otváranie (nechcené) na okraji jazyka, otváranie onoho medzipriestoru medzi slovami a vecami, v ktorom sa ich (tých vecí) môžeme dotknúť. Jazyk nás dovedie až sem, potom zastane, a my cez tento medzipriestor mlčania môžeme pocítiť jestvovanie a prítomnosť vecí. Veci sa nám ohlasujú mlčaním. Najviac, čo pre nás jazyk môže urobiť, je to, že nás dovedie k tomuto mlčaniu, že sa stane priezračný pre toto mlčanie. Lebo jazyk má zmysel len vtedy, keď sa predĺži do mlčania vecí. Tým by sa mala začínať každá pravá filozofia jazyka. Lebo ak niet filozofie mlčania, niet ani filozofie jazyka – je iba filozofia bľabotu. Preložil Karol Chmel.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|