|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1991, číslo 3 Len zriedkakedy sa stáva, aby film vo mne zanechal hlbšiu stopu, nemám vo zvyku chodiť na známe thrillery a dokonca ani Oscarmi ovenčené tituly ma nedostávajú do vytrženia. Skutočný film je totiž čímsi osobitým, podobne ako iný umelecký artefakt obľubuje komornejšiu atmosféru s určitým nádychom intimity. Jedným takým miestom je v Bratislave Filmový klub, kde sa v dňoch 28.1. 30.1.1991 konala prehliadka sovietskych filmov konca 80-tych a začiatku 90-tych rokov. Ozajstný filmový maratón (13 filmov v priebehu troch dní) začínal ráno o deviatej a končil vo večerných hodinách. Tí šťastlivci, ktorí vedia voľne disponovať so svojím časom a skutoční fanatici filmového umenia ich videli všetky, zatiaľ čo my, ostatní, sme sa uspokojili s niekoľkými titulmi, aj to však stačilo na to, aby sme si vytvorili určitý obraz nielen o sovietskom filme. „Nie je tajomstvom, že záujem o sovietsky film zanikol so zánikom ideologickej závislosti a politickej poslušnosti k štátu, v ktorom vzniká, keďže sa s ním stotožňoval,“ hovorí v úvode informačného bulletinu Emil Lehuta. Toto tvrdenie sa našťastie nestalo pravdivým, vysoká návštevnosť bola i nad očakávania samotných organizátorov príjemným prekvapením. Súčasne však pochybujem, či prezentované filmy by prilákali dnešného uponáhľaného a zneurotizovaného diváka. Budeme si musieť proste zvyknúť na skutočnosť, že nie všetko sa dá premietať v širokej distribučnej sieti a merať kritériami komerčného úspechu. Teraz niečo o samotných filmoch. Niektorí filmoví kritici pomenovali posledné obdobie sovietskej kinematografie čiernou vlnou, ktorá zobrazuje realitu v najhrozivejších farbách. Vyznačuje sa takmer všetkými klasickými freudovskými a sartrovskými atribútmi (smrť, strach, samota, úzkosť, sexuálna perverzita, násilie, depresia, apatia, neuróza, morálna dekadencia). Zatiaľ čo v klasicky prestavbových filmoch sa „negatívne spoločenské javy“ zobrazovali v náznakoch – symboloch, metaforou, alúziou a alegóriou – v čiernovlnnej interpretácii sú vyjadrené miestami až naturalisticky, bez zvyčajného pátosu kryptokomunistického prestrojenia a katarznomoralistického rozjímania. Padli akékoľvek zábrany, intelektuálna sloboda a absencia cenzúry vytvorili predpoklady pre mohutnú tvorivú explóziu. Takmer všetky mnou zhliadnuté filmy (V. Kanevskij: Ustrň, padni, vstaň; A. Rudakov: Život podľa limitu; J. Matvejev: Kalich trpezlivosti; P. Lungin: Taxi blues; K. Muratovová: Astenický syndróm) spája jediný hlavný motív: vypovedať o neznesiteľnosti bytia a absurdite života najexpresívnejšími výrazovými prostriedkami. Hlavní hrdinovia sa ocitajú vo svete, v ktorom vládnu zákony džungle, sú ovládaní atavistickými pudmi, vedú nezmieriteľný boj s ostatnými o prežitie, hľadajú vlastnú identitu, alebo žijú na okraji spoločnosti ako sociálni vydedenci. Iným sa podarí na prechodný čas vyviaznuť z tohto inferna, no vyslobodenie u nich neznamená precitnutie, po určitom čase sa vracajú späť k predchádzajúcemu spôsobu života, alebo zomierajú v ponížení v nerovnom súboji s hydrou komunistickej mašinérie. Kulisa je vo všetkých filmoch rovnaká: pusté krajiny zjazvené barbarským drancovaním, neupravené fasády domov, do stratena rozliehajúce sa prázdne priestranstvá, bezprizorné pohľady náhliacich sa ľudí, gigantické monštrá potemkinovských stavieb, nehostinné interiéry, v ktorých žijú ich obyvatelia so sviňou, kontrastujú so sladkým a bezstarostným životom komunistickej nomenklatúry. Zvlášť odpudzujúce sú „krvavé scény“, v ktorých sa hlavní protagonisti stávajú obeťami násilia berúceho na seba najprimitívnejšiu živočíšnu podobu. Animalizácia ľudskej existencie, jej degradácia na úroveň zvieracieho tvora, ktorý už stratil akúkoľvek človečenskú dôstojnosť, bola výrazne ilustrovaná takmer všetkými filmovými tvorcami. Ako pars pro toto pre čiernu vlnu by som označil film K. Muratovovej: Astenický syndróm, 156 minútová obrazová koláž, zložená z viac a menej na seba nadväzujúcich epizód zo života súčasnej sovietskej spoločnosti. Sledujeme v ňom ústrednú postavu, stredoškolského učiteľa, večne túžiaceho po slastnom spánku, prostredníctvom ktorého si vytvára akýsi ochranný mechanizmus voči rozkladným silám absurdnej reality. Túžba po spánku je vlastne túžbou po smrti, ktorá je súčasne i definitívnym vyslobodením z nekonečného labyrintu existenciálnej tiaže. Život sa ocitá na hranici únosnosti, človek má stále pocit, že už ďalej ísť nemožno. Statické, časovo rozsiahle filmové sekvencie s obsiahlymi bezobsažnými monológmi posúvajú tento film takmer až na hranicu komunikatívnosti. Nielen hlavný hrdina, ale i divák je po jeho zhliadnutí unavený. Ak toto bol hlavný zámer autorky – preniesť apatiu umŕtvenej spoločnosti na diváka – potom sa jej tento úmysel podaril. Vo svojej podstate to bol vlastne antifilm, zobrazujúci posledný agonický kŕč jednej dejinnej epochy. Ak by sme hľadali v prezentovaných filmoch len realistický obraz udalostí odohrávajúcich sa na východ od nás, náš pohľad by nebol úplný. Chýbala by v ňom naša skutočnosť s podobnou diagnózou, aj keď nie s až tak beznádejne bezvýchodiskovou situáciou, ale s tou istou otázkou: Čo nastane po agónii? Preložil Karol Chmel.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|