|
<<
späť na Fragment ročník 1991, číslo 3
Ivan Laučík
Švy
Púštni ľudia ťa učili uložiť si šaty, aby boli poruke, keby horelo.
S týmito drobnými krahulcami v srdci si načúval šramotu ohňa na bielych
misiách – a zrazu to bol údel: za výkrikov podobných ľudským stúpať
cez pásma bielych bobulí a stále tesne i pri tkanive s otvoreným ohňom,
s otvoreným ohňom na pleci!
* * *
Pozerám do očí svätcov na obrazoch bohomazov –
ticho röntgenuje svet.
Oči vliekli svetlom,
spávali iba vo svetle
a chránili si čelá pred jeho sekerami.
Akí
sú priateľskí vo vôňach syra a trusu,
akoby sa divé nárečia nedotýkali stavby ich ucha!
A ja, čo si prikladám píšťalu k ústam,
zamdlievam v prachuti dreva.
Stratil
som sa bielym plemenám bukov,
zúrivý, položivý svet rastlín ma sústreďuje
okolo seba:
tu overuje abecedu, kliky-háky mäty,
medzi ničím a všetkým
iba
obrys slzy v rukopise okamihov.
* * *
Piesočná kosa (v lete ponorená).
Už ani ty nemôžeš byť belší.
Krú, krú – napísané: krv.
Volavky,
ktoré si na rukách niesol, už nežijú.
(Ktože si bol vtedy istý, že žije?)
Prítomnosť premokala iba z dažďov.
Chvat
tvarov.
Priestor sa rozvíja, práchnivé lyže kĺžu
a na nezničiteľných lanách
visí kostra parašutistu.
Vzduch vysal telo
a zvečnil
v chladnom slnku.
Stíšení
načúvame
letu
húštiny
priestorom.
Ach, my
v spomienkach ohňov!
Silné dávky svetla (bez príbehov) do tváre!
Lesk zaplavuje železnice, ľudský mach plápolá
a hnedne v mojej ruke; blyštia sa kosti osík.
Vír ticha žiari
na zasneženej púšti.
(1973)
Komu
otázky?
Vám
na výslní,
v škáre svetla,
v dôkladnom zábale,
nemožno siahnuť do útrob a spýtať sa:
Kde ste to nachytali?
(Podpis
krvi nie je krvavý.)
Pri
mori, čo obsahuje vidiny iných
a obličaje, ktorým už nemožno ublížiť –
komu otázky?
Keď
sa otvorí kráter,
hranica sa obnovuje, pokojné žiarovisko.
A
keď sa obkľúčiš kvetmi,
kto vie, či si zaspávajúci,
alebo prebúdzajúci sa
k rýdzejším činom?
Dinosaury
Z
bahna vysekali vaše kosti
a vztýčili ich
do bezvetria
na obdiv
(ale obdiv k sebe),
že dokázali pozbierať tie chvosty, čo sa tratia
na konci haly v hustnúcom šere. Krky im zdvihli
vysoko, ako by si priali nosiť ich sami, povznesené.
V
umelom svetle
chvejú sa ručičky hodín. Iba chlad pripomína,
že vonku sneží
Na iné krky
chladivý obklad.
L.M.
V
mojom rodnom meste
prechádzam ďalekohľadom po izbe
(opak toho, čo som chcel).
Silónová záclona mriežkuje priestor, z mriežok
mreže. Za oknom
vietor masakruje chabzdu
na židovskom cintoríne. Kamene
postriekané svetlom.
Lopúchy, slonie lopúchy zmizli,
nedotýka sa ich už vietor.
Zanikli
autobusy v závejoch a zanikli záveje.
Ruka s ďalekohľadom opisuje labyrint,
v ktorom rástla.
Nikomu vravím. Nikomu, čo tu sídli v prievanoch:
Pochádzam z púšte.
A
končí zvieracia bolesť.
Teraz rastie môj domov – potláčaný sneh.
Dýcham –
a je to čistý šialený hlas na konci kontinentu.
Janko
Silan
V
plechovom hrnčeku si zohrial vodu. Trápilo ťa, že v snehu ešte zanechávaš
stopy. Mal si už veľmi studené ruky, pri dlhej rozlúčke si si ich hrial
v mojich.
Z Važca do Mikuláša som vtedy došiel peši.
Janko Silan zomrel v máji. Správu som nedostal. Potom, keď prišla, som
ju odmietol. A odmietam ju, lebo...
Na diaľnici –
rez oka vo víchrici.
Zrastené kostry sa kymácajú vzduchom.
Kto
to vlastne ide tým rokom
a svahmi? Iba ľadové nohy putujú.
A je to tak, že už nejdeme spolu.
(Zima vysuší nohy. Nieto už výstrah,
signály sú biele.)
Proti
noci, proti miešaniu...
Živiť sa
nočným divokrásnym snehom, byť ďalej
než víchrice na Slnku.
Pozri, tá zem, čo ešte len zbelie, prichádza.
Všade je juh (či sever)
pri návrate z Pólu.
Tí, čo moknú v zemi,
čo k zdaniu dospeli,
tí „zastrelení na úteku“
postupujú januárom.
A
keď čierne gaštany privolávajú sneh,
keď sa rozpadajú škridlice,
vylaďuješ si
už celkom slepý
rozhlasové stanice.
| 
