|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page) 
|
Fragment
ročník 1992, číslo 2 Nikolaj
Berďajev: Pramene a zmysel komunizmu Dielo ruského kresťanského mysliteľa Nikolaja Berďajeva predstavuje jedinečný filozofický kľúč k pochopeniu komunizmu nielen ako sociálneho systému, ale aj k tomu, čo je komunizmu imanentné – jeho náboženskej povahe. „...Učenie, zdôvodňujúce totalitnú doktrínu, zahrňujúcu všetku plnosť života, nielen politiku a ekonomiku, ale aj myslenie, aj vedomie a celú tvorbu kultúry, môže byť len predmetom viery.“ (s.122) – píše Berďajev, čím poukazuje na základný rys totalitných systémov 20. storočia. Povýšenie vlastnej totalitnej ideológie nad všetko ostatné neznamená nič iné, než vznik nového náboženstva, so všetkým, čo k tomu patrí: bigotným jednaním a myslením, neoblomnou vierou v jednu a jedinú správnu dogmu až po prenasledovanie neveriacich a kacírov. (Tu sa stáva dejinným paradoxom to, že pre „nové náboženstvo“ je najväčším nepriateľom „náboženstvo staré“, a tak pre komunizmus je úhlavným nepriateľom kresťanstvo, ktoré postulovalo najvyššie morálne princípy ľudského jednania, a tie komunizmus vo svojej praxi porušuje.) To, čo sa snaží zvýrazniť Berďajev vo svojich úvahách o „prameňoch a zmysle ruského komunizmu“ je práve onen prívlastok „ruský“. Berďajev chápe ruský komunizmus nielen ako zjav svetový a medzinárodný, ale hlavne ako zjav národný. Snaží sa osvetliť jeho národné korene a jeho determinovanosť ruskými dejinami. Poukazuje na obrovský rozdiel medzi ruskými dejinami a dejinami klasickými, aké vlastní Západ. Ruské dejiny, ktoré majú pre cudzinca často chaotickú a málo pragmatickú podobu sú dejinami akoby obrátenými do seba, vyznačujú sa skôr ázijskými črtami ako je mystika, iracionálne myslenie, silná zviazanosť s prírodou, ktorej rozľahlosť a nekonečnosť prepožičala charakteristické prvky ruskej psychike. Druhým výrazným faktorom, ktorý ovplyvnil ruský „národný charakter“ je ortodoxná pravoslávna cirkev. „Náboženské založenie ruskej duše vypracovalo určité trvanlivé vlastnosti: dogmatizmus, asketizmus, schopnosť znášať utrpenie a prinášať obety v mene svojej viery, nech by bola akákoľvek, zacielenosť na transcendentné, ktoré sa vzťahuje či už na večnosť, na iný svet, či na budúcnosť alebo na tento svet. Náboženská energia ruskej duše je schopná prepojiť sa a upnúť na ciele, ktoré už nie sú náboženské, napr. na sociálne ciele.“ (s.7) Toto všetko do seba absorbovalo ruské myslenie (i literatúra), aj keď po prvej revolúcii „zhora“ prevedenej Petrom I. bolo často konfrontované s európskymi prúdmi myslenia. Všetky filozofické myšlienky Západu sa však na ruskej pôde transformujú a splošťujú na „ruskú štruktúru myslenia“ – všade (národníctvo, slavianofilstvo, anarchizmus) prevláda teologicko-sociálne nazeranie, v mnohom vystupuje ruský mesianizmus a literatúra je zase bohatá na rôzne profetické motívy apokalyptického rázu (Lermontov, Čaadajev). Berďajevov „krátky kurz ruského filozofického myslenia“ navádza čitateľa k názoru, že Rusko dospelo ku komunizmu nielen revolúciou, ale aj evolučným vnútorným vývinom. „Komunizmus sa ukázal ako vnútorný moment v osude ruského národa.“ (s.113) Alebo: „Celé dejiny ruskej inteligencie pripravovali komunizmus.“ (s.122). Zdalo by sa, že pre dejiny sú nebezpečnejší intelektuáli než politici, ktorí často len realizujú ich myšlienky. Berďajev píše svoje úvahy v exile (Rusko opustil na jeseň roku 1922 na známom „kronštadtskom filozofickom parníku“, ktorý znamenal exodus kultúrnej elity Ruska) v druhej polovici tridsiatych rokov – v čase, kedy sú už na svete dva typy životaschopných totalitných režimov – fašizmus a komunizmus. Jeho kritika smeruje nielen voči nim (vychádza pri ich analýze často z komparácie ich analogických znakov), ale hlavne voči západným autorom, ktorí sa snažia obhajovať komunizmus z kresťanského hľadiska. Dnes, pri rozklade ruského komunizmu a pri snahe zaviesť v Rusku nielen demokratický systém, ale aj trhové hospodárstvo môžu Berďajevove myšlienky veľmi zaujať napríklad v porovnaní s učením nemeckého sociológa a historika Maxa Webera. Weber vo svojom diele Protestantská etika a duch kapitalizmu rozvíja teóriu vzťahu náboženského vyznania a ekonomického správania. Poreformačný vývoj v západnej Európe zaznamenal vznik protestantských náboženstiev, ktoré oslobodené od pôvodného katolíckeho autoritárstva, tradicionalizmu a hierarchizmu umožňujú vznik nových hodnôt, charakterizovaných neskôr ako liberálne: individualizmus, prirodzený nárok na majetok a prirodzená snaha o jeho zveľaďovanie a zväčšovanie. V Rusku naopak, vychádzajúc z dogmatiky ruského pravoslávia, úplne absentuje osobný vzťah k majetku; napr. pôda sa považuje za majetok Boží alebo, čisto kolektivistický, za majetok všetkých. Toto chápanie má ešte hlbšie korene v zastaralom agrárnom systéme občín. Ruskému človeku je úplne cudzie rímske ponímanie vlastníctva, ktoré je preňho nekresťanské. Berďajev píše: „Vzhľadom na hospodársky život možno stanoviť dva protikladné princípy. Jeden princíp hlása: v hospodárskom živote sleduj svoj osobný záujem a bude to výhodné pre spoločnosť, národ, štát. Taká je buržoázna ideológia hospodárstva. Druhý princíp hovorí: v hospodárskom živote slúž iným, spoločnosti, celku, a vtedy dostaneš všetko, čo potrebuješ k životu. Druhý princíp vzťahu k hospodárskemu životu viac zodpovedá kresťanstvu než prvý.“ (s.183) Cez náboženské cítenie je negovaná jedna z hlavných ideí liberalizmu –individualizmus. Ortodoxné vyznanie vtislo Rusom i celostné ponímanie ideí – je im veľmi blízke monolitné myslenie, potreba akejsi silnej myšlienky, za ktorou treba ísť. V tom je primiešaný prvok mesianizmu, ktorý prenikol do ruského pravoslávia z východných náboženstiev. Práve prostredníctvom „mesiáša“ sa ponúka oná idea, za ktorou idú slepo a ktorá vyvoláva kolektívne nadšenie, ba priam masovú exaltáciu. „Ruská psychika nemá sklon k skepticizmu, a najmenej jej zodpovedá skeptický liberalizmus. Ľudová psychika najľahšie mohla prejsť od celostnej viery k inej celostnej viere, k inej ortodoxii napínajúcej celý život.“ (s.140) Takou vierou by dnes mohol stať napr. nacionalizmus, ktorý v spojení s Ruskom mal vždy prívlastok i „veľkoruský“, odhaľujúc tak svoj expanzívny charakter. K tomu možno prirátať ešte niekoľko ruských kontradikcií: oproti liberálnemu ponímaniu minimálnej úlohy štátu je tu stáročia pestovaný etatizmus, oproti trhovému princípu je zaužívaný distributívny tovarový princíp, oproti samospráve stojí silný byrokratický aparát atď. Preto vo svetle
týchto úvah je otázka transformácie Ruska v demokratickú krajinu dosť
neistá; zrejme súvisí so širším procesom premeny vedomia spoločnosti
a s akousi vnútornou katarziou Ruska.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|