|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 1993, číslo 2
Priamočiary moderný čas dnes začína mať v tejto slovnej konštelácii ústredné postavenie, a kruhový čas, pre Platóna a Aristotela predstav večnej dokonalosti, opustil sféru rozumu a upadol do viac menej nevedomej viery. Idea dokonalosti sa stáva v tej chvíli bezhraničná a každému dostupná: je to nepretržitý pokrok nie jednotlivca, ale ľudstva ako celku, ľudský rod znova získal svoju pôvodnú nevinnosť, pretože je zdokonaliteľný skôr prostredníctvom svojej práce ako prostredníctvom božej milosti; jednotlivec stráca možnosť dokonalosti, lebo nie on sám, ale celé ľudstvo je predmetom tohto nekonečného pokroku. Rod pokračuje, hoci indivíduum je odsúdené na zánik. Prvotný hriech mizne a zároveň sa vyľudňujú nebesá. Túto zmenu v orientácii ľudského myslenia a konania sprevádza príslušná zmena rytmu: priamočiary čas je zrýchleným časom. Starý čas bol ovládaný minulosťou: tradícia bola archetypom prítomnosti i budúcnosti. Moderný čas považuje minulosť za príťaž a hádže ju cez palubu. Technika nebola tvorcom rýchlosti: bol to začiatok moderného času, čo umožnil rýchlosť techniky. Toto je podstatný zmysel toho, čo sa ukrýva v bežnej fráze: "dnes sa žije rýchlejšie". Pocit, že všetko sa zrýchlilo, pramení z toho, že žijeme tvárou v tvár budúcnosti, v horizontálnom čase a v priamke. Pre protagonistov moderných dejín je tento posun v postavení oných troch slov revolúciou v politickom zmysle: radikálnou a rozhodujúcou zmenou. Pre diváka, ktorý stojí mimo dejinného víru, by bola táto zmena takisto revolúciou - v astronomickom zmysle: partikulárnou fázou v kolobehu sveta. Toto druhé hľadisko nie je hlúpe. Dnešný posun sa odohráva v súčasnom modeli významov: čím viac sa vzďaľujeme devätnástemu storočiu a jeho filozofiám, tým viacej stráca postava revolucionára svoju svätožiaru a tým viacej vystupuje na obzore postava rebela. Je to jav, ktorý sa dotýka polovice dnešnej spoločnosti: industriálnych či "rozvinutých" krajín. Zmena je badateľná vo všetkých druhoch umenia, od najabstraktnejších, v hudbe a poézii, až po najpopulárnejšie, v románe a vo filme. Zmena je tiež evidentná vo verejnom živote a v predstavách más. Dnešní hrdinovia a hrdinky sú, ako vždy, výnimočné tvory, no na rozdiel od hrdinov minulosti, nielenže sa protivia spoločenským zákonom, ale sa im aj posmievajú. Znova sa zmenila vízia času: význam nespočíva v minulosti ani v budúcnosti, ale v okamihu. V mene okamihu padli jedna za druhou všetky staré bariéry: zakázané, nesmierne územie minulého storočia je dnes verejným námestím, na ktoré má právo vstúpiť každý výrastok. Móda, populárne piesne, tance, erotické zvyklosti, publicita a zábava, všetko sa topí v záplave dvojznačného svetla rozvratu. Preto je dnešná rebélia dvojznačná. Moderný rebel, niečo medzi revolucionárom a tyranom, stelesňuje sny a obavy spoločnosti, ktorá prvýkrát v dejinách zakúša všeobecnú hojnosť a zároveň psychologickú neistotu. Svet strojov poslúcha naše príkazy, a predsa sme nikdy nemali tak málo dôvery v tradičné a utopické hodnoty, v náboženskú vieru a v rozum. Ľudia v industriálnej spoločnosti nie sú veriaci: sú ľahkoverní. Na jednej strane sa klaňajú pokroku a vede; na druhej strane prestávajú veriť v rozum. Hoci sú fascinovaní všetkým novým a netradičným, jednako celkom opustili ideu revolúcie. Strata hodnoty minulosti a budúcnosti vysvetľuje, prečo naši súčasníci tak vášnivo zvierajú v náručí okamih. Neuvedomujú si, že objímajú fantóm: v tom sa odlišujú od epikurejcov a romantikov. Kedysi bolo uctievanie okamihu formou "múdrosti" alebo aktom zúfalstva. V grécko-rímskom staroveku bolo filozofiou, ktorá umožňovala človeku vyrovnať sa so smrťou; v romantizme bolo vášňou, ktorá premieňala okamih na jedinečnosť atď. Okamih nepredstavoval len prechodnosť, ale aj výnimočnosť toho, čo sa nám prihodilo raz a už sa nám neprihodí nikdy: "osudný okamih", okamih smrti alebo lásky, okamih pravdy. Nebol len výnimočný a osudový; bol aj osobnou skúsenosťou. Dnešná rebélia premieňa okamih na každodennú udalosť a okráda ho o jeho najväčšiu príťažlivosť: o prekvapenie. Už nie je tým, čo sa nám stane vtedy, keď to najmenej očakávame: je tým, čo sa deje stále. Je to pestrý kult: zahŕňa všetky triedy, veky a pohlavia. Pre našich predchodcov bol okamih synonymom oddelenosti, deliacou čiarou medzi pred a po; dnes je pestrou zmesou všetkého. Nie splynutím: neporiadkom. Ľahostajnosť verejnosti k súčasným vodcom je pochopiteľná: nijaká hlava vlády v rozvinutých krajinách nemá moc vyhlásiť všeobecný rozklad. Láska či hrôza vyvolaná Leninom a Trockým, Stalinom a Hitlerom sa nám dnes zdá kolektívnym poblúdením. Dnes, keď plemeno veľkých revolucionárov a despotov vymrelo, nové hlavy vlád nie sú lídrami či vodcami, ale administratívnymi pracovníkmi. Keď sa z ničoho nič objaví nejaká charizma-tická osobnosť, politici a masy nedokážu zakryť svoj strach. Američania oplakali Kennedyho smrť a znova sa slobodne nadýchli: opäť mohli žiť spokojným životom. Spočiatku sa myslelo, že mladý prezident bol obeťou sprisahania sprava alebo zľava: ďalšieho "ideologického" zločinu. No Warrenovo vyšetrovanie jasne dokázalo, že to bol individuálny čin osamelého pomätenca. V hre Lope de Vegu sa sudca pýta: "Kto zabil Comendadora?" a ľud zborovo odpovedá: "My všetci sme ho zabili!" Každý zabil Kennedyho. Toto "každý" nemá tvár, je to všeobecné nikto. Neprekvapuje, že generál de Gaulle je výnimočnou postavou v tomto svete tupých funkcionárov; je pozostatkom heroického veku. Aj keď ani zďaleka nie je revolucionár, je stelesnením tradície a zároveň svojím nenapodobiteľným spôsobom reprezentuje rebéliu: hlava vlády, ktorá má štýl, je vo svete bezvýznamných vodcov čímsi bezprecedentným. Chruščov rozprával v porekadlách ako Sancho Panza; Eisenhower sa zmohol len na opakovanie klišé, ktoré si vypožičal z Reader´s Digest; Johnson sa vyjadroval akýmsi hybridným dialektom, zmesou rétoriky New Dealu a hrubej reči texaského šerifa; ďalší deklamovali neosobným a úbohým žargónom "expertov" Spojených národov. Mao ce-tung alebo Násir sú niečím oveľa viac ako hlavami vlád: sú vodcami a zároveň symbolmi. Ich mená sú talizmany, ktoré otvárajú dvere krajín, symboly osudu ich ľudu. Takéto postavy spájajú tradičnú prestíž hrdinu a modernejšiu prestíž revolucionára. Sú mocou i filozofiou, Aristotelom i Alexandrom v jednej osobe. Keby sme chceli nájsť niekoho podobného v "rozvinutých" krajinách, museli by sme sa poobzerať medzi skutočne populárnymi hrdinami: spevákmi, tanečníkmi, hercami či dobyvateľmi vesmíru. Úbytok vodcov so železnou päsťou a revolucionárov s programom prísnym ako geometria by sa mohlo zdať znakom renesancie liberálnych a anarchistických hnutí. To však nepredstavuje tento úpadok: sme svedkami úpadku systémov a súmraku tyranov, nie svedkami nového odvetvia kritického myslenia. Nonkonformistov a rebelov je plno, no ich rebélia je citová a emocionálna a pramení v inštinktívnej a vari oprávnenej nedôvere v idey: nie je to súd vynesený nad spoločnosťou, ale negácia; nie je to trvalá akcia, ale sled sporadických výbuchov, po ktorých nasleduje návrat k pasívnej rezistencii v úlohe púheho diváka. Dnešní rebeli pochádzajú z menšinových skupín; nie sú to pracujúce či ľudové masy, ale intelektuáli a študenti. Rebélia je výsadou skupín, ktoré spája niečo, čo ešte industriálna spoločnosť nebola schopná (či ochotná) poskytnúť každému: voľný čas a vzdelanie. Dnešná rebélia nie je ani proletárska ani ľudová a je tak ďalším príznakom úpadku dvoch slov, ktoré sprevádzajú slovo revolúcia vo svojom prílive a postupnom odlive: ľud a trieda. Slovoľud sumarizuje romantickú predstavu spojenú s francúzskou revolúciou, ktorá vzrušovala ducha národa v devätnástom storočí. Marxizmus nahra-dil toto slovo pojmom, ktorý sa zdá presnejší: triedami. No dnes sa triedy stávajú skôr sektormi: verejnými a súkromnými, priemyselnými a poľnohospodárskymi. Namiesto dynamického obrazu spoločnosti ako protireči-vého celku nám dnes sociológovia a ekonómovia ponú-kajú klasifikáciu ľudských bytostí podľa ich zamestnania. Preložil Otto Havrila Octavio Paz (1914-1998),
mexický básnik a esejista. Z bibliografie: Na brehu sveta, Slnečný kameň,
Labyrint samoty, Luk a Lýra, Postscriptum, Pochmúrny čas. Za celoživotné
dielo bol v roku 1990 Octavio Paz ocenený Nobelovou cenou za literatúru.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|