| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 1995, číslo 4
Vasilij
Grossman
PO
(rozhovor)
Vasilij Semjonovič Grossman sa narodil v roku 1905 a zomrel v roku 1964
v Moskve. To sú strohé údaje ohraničujúce začiatok a koniec. Medzi nimi
a v nich odohrávajú sa drámy i veselohry životov a osudov. Aj ten Grossmanov.
V predvojnových rokoch publikoval niekoľko kratších próz a štvorzväzkový
román Stepan Koľčugin. V období druhej svetovej vojny bol spravodajcom
denníka Karsnaja zvezda. Generál Ortenberg si spomína na vojnového reportéra
Grossmana takto: "Pri prvom stretnutí som mal dojem, že Grossman je
človek, ktorý sa nedokáže prispôsobiť vojnovej dobe. Vyzeral nevojensky.
Blúzu mal pokrkvanú, okuliare mu padali z nosa a revolver mu visel na
neporiadne zapnutom opasku ako sekera. Bol urážlivý, všetko bral smrteľne
vážne a nemal rád, keď sa ostatní, trebárs len priateľsky na ňom zabávali."
Nevzhľadný a "predpisovo"
neupravený, málovravný spisovateľ prežil v uniforme celú vojnu. Sledoval
boje pod Moskvou, vstúpil do rozbombardovanej Varšavy a nakoniec aj
do porazeného Berlína. Z Hitlerovej pracovne si odniesol na pamiatku
niekoľko razítok s nápismi: "Fuhrer schválil", "Vodca súhlasí" a "Vodcov
osobný majetok". Grossmanove "očité" a v prvej línii prežité reportáže
sú vysokou školou vojnového spravodajstva. Bol vždy tam, kde išlo o
všetko: "Aby človek mohol vôbec niečo napísať o stalingradskej bitke,
musel byť na pravom brehu Volgy, medzi tými, ktorí sa trasú v rozvalinách
na piesočnom brehu. Nemal by som právo písať o obrancoch Stalingradu,
pokiaľ by som tam sám nebol."
Roku 1960 dokončil
Grossman rukopis veľkej románovej epopeje Život a osud. Všetky kópie
tejto výnimočnej knihy očitého svedka, ktorú neskôr označila kritika
ako Vojnu a mier dvadsiateho storočia, zhabala pri domovej prehliadke
KGB. Dôvod? Neprikrášlená, otvorená, krutá a pravdivá próza o tom, ako
to pri Stalingrade a v Staligrade bolo. A pravda sa vtedy v totalitnom
Sovietskom zväze trestala bez milosti. Grossmanova kniha Život a osud
vzbudila zaslúžený a nadšený obdiv v zahraničí; bdelé dozorné orgány
v ZSSR povolili jej vydanie až dvadsaťpäť rokov po autorovej smrti.
Netreba veľa slov obdivu k majstrovskému dielu Vasilija Grossmana, stačí
ak odcitujem niekoľko viet Kurta Vonneguta: "Prečítal som veľa kníh
o vojne. Zažil som vojnu na vlastnej koži. Dokonca som našiel v sebe
tú drzosť, že som o svojich pocitoch a zážitkoch z vojny napísal knihu.
Ale Grossmanov román Život a osud prekonal svojou dokonalosťou a presnosťou
výpovede všetko, čo som predtým o druhej svetovej vojne vedel, alebo
len tušil."
Možno sa to bude
zdať niekomu nemiestne, ale zhovárať sa s Vasilijom Semjonovičom tridsať
rokov po jeho smrti nebol až taký krkolomný problém: vieme, že rukopisy
kníh, ktoré tu majú pre nás ostať, nehoria a že niektorí ľudia, i keď
ich telá sa už potolujú ktovie kde, premýšľajú, dumajú, radujú sa a
smútia, a dokonca odpovedajú na otázky. Takto vznikol aj tento posmrtne
živý rozhovor s Vasilijom Grossmanom.
Vasilij Semjonovič,
začnime trochu netradične: aký je váš vzťah, aký je váš názor ako autora
reálnych vojnových reportáží, prozaika a publicistu na poéziu vašich
súčasníkov? Čítali ste ju vôbec?
Samozrejme, že
čítal, no niekedy sa mi zdá, že dnešnej poézii, nech už je akokoľvek
vynikajúca, chýba veľká milostná vášeň, ktorou sa vyznačujvú básnickí
géniovia minulých storočí. Akoby sa poézia presťahovala z pekárne do
klenotníctva a veľkých pekárov vystriedali veľkí klenotníci. Preto sú
asi verše niektorých súčasných vynikajúcich básnikov také zložité, akoby
sa touto zložitosťou chránili pred parížskym platinovým metrom, ktorý
je mierou všetkých duší a vecí.
Hovoríte: platinový
meter... Pokúsme sa teda zmerať takýmto metrom "dokonalosť". Byť dokonalý.
Vytvoriť dokonalé dielo. Ľpieť na dokonalosti. Dokonalosť často požadovaná
od iných tými, ktorí k nej majú najďalej. Literárna kritika, ktorá často
rada obcuje s nadhodnotovými i podhodnotovými slovíčkami, označila váš
román Život a osud za dokonalý. Ale dá sa vôbec dokonalosť definovať
nedokonalými možnosťami našich pozemských schopností?
Neviem, či moja
odpoveď bude dokonalá, ale pokúsim sa na otázku odpovedať podľa svojich
veľmi pozemských schopností. Dokonalosť je totiž vždy jednoduchá, prirodzená,
je najhlbším pochopením podstaty a jej najúplnejším vyjadrením. Dokonalosť
je aj najkrajšia cesta k cieľu, najjednoduchší dôkaz, najzrozumiteľnejšie
vyjadrenie. Dokonalosť sa vždy vyznačuje demokratickosťou a je pochopiteľná
každému. Myslím si, že dokonalú teóriu pochopí aj školák, že napríklad
dokonalá hudba je prístupná nielen chápaniu ľudí, ale aj chápaniu vlkov,
delfínov, užoviek a žiab, že dokonalé verše sa môžu vryť aj do srdca
hádavej ženy. Vezmime si príklad z prírody, ktorá používa k vytvoreniu
dokonalého obrazu skromné a jednoduché prostriedky: jasný zimný deň,
sneh na horách, borovice, biele, zelené, modré... A takto by sme mohli
pokračovať do nekonečna, ak vôbec pripustíme existenciu nejaké nekonečna.
Od dokonalosti
nie je až tak ďaleko k samote, ktorá je pri tvorbe umeleckého diela
často prítomná ako nevyhnutnosť, ako prostriedok k dokonalému výsledku.
Filozof a spisovateľ Rozanov napísal na konci svojho života: "Samota
je najlepším strážcom duše." A dodal: "Všetko pochádza zo samoty." Ale
samota a jej verná družka osamenie, môžu niekedy aj poblúdiť na krkolomných
chodníčkoch rozvrátených životov a osudov. Spisovatelia Hemingway, London,
Celan, Levi si dobrovoľne zvolili krajnú formu samoty a osamenia: samovraždu.
Prešli ste nejedným poľom smrti, videli ste a počuli smrť v priamom
prenose. Je podľa vás samovražda - čiže dobrovoľne zvolená a prijatá
definitívna samota - riešním a nádejou vyrovnať sa s neznesiteľnosťou
každodennosti alebo odvážnym únikom pred strážcami rozvrátenej minulosti?
Ťažká otázka,
a odpovedať začnem na ňu hneď niekoľkými otázkami: Je vôbec pustovníctvo
prejavom odvahy? Je to odvaha, keď človek opustí život? A samovražda
je vlastne tiež odchodom zo života. Odchodom do večnej pustovne. Čo
to vlastne je, slabosť, zbabelosť alebo útek? Niekedy sa mi zdá, že
samovražda je najvyšším prejavom sily slabého človeka. Bol slabochom,
nežil poriadnym životom, a keďže nemal silu žiť tak, ako sa má, odišiel
zo života. Je to slabosť? Neviem. Ale povedzte, je ľahké zriecť sa všetkého,
čo takýto slabý človek má - boršču s fazuľou, vína, mora, lásky, jarnej
oblohy? Niekedy sa mi zdá, že samovražda je prejavom úplne iných síl
- je zúfalstvom rozmarného človeka, ktorý si zvykol byť hýčkaný; nedostal
to, po čom túžil, a keďže je rozmarný, myslí si, že bez toho nedokáže
žiť, a odchádza zo života, od pocitu krivdy, že bol pripravený o rozkoš,
ktorá sa zmenila na zúfalstvo. Inokedy môže byť samovražda dôsledkom
vyspelého rozumu, ktorý vidí pred sebou múr, priepasť, močiar, zatiaľ
čo sa krátkozrakí a pochabí ľudia zmietajú v bahne nádeje a optimizmu.
A možno je samovražda prejavom slepoty, obmedzenosti; človek vidí iba
ten prekliaty múr, je zúfalý a vo svojej krátkozrakosti si nevšimne,
že hneď vedľa je cesta, dvere. Ale často býva samovražda následkom duševnej
choroby ľudí závislých na alkohole, narkomanov, ktorým zelenú trávu,
more aj slnko zatienila vrstva smútku a bolesti. Títo ľudia zomierajú
dobrovoľne preto, že svet, v ktorom žili, stratil pre nich zmysel, zomrel.
V inej situácii môžeme samovraždu chápať aj ako vernosť dielu: načo
mi je život, keď bolo zmarené veľké dielo, ktorému som slúžil. Inokedy
je zas samovražda zradou diela: načo mi je veľké dielo, keď ma oputila
moja zbožňovaná, drahá, verná...
Ako je to -
v takomto kaleidoskope dobrovoľných odchodov - so samotou, s pustovníckou
samotou novodobých odriekačov?
Dnešní pustovníci
nežijú už v kláštorných celách a jaskyniach, ani v pustovniach, v lesoch
alebo v nehostinných pustatinách. Preto sa nám zdá, akoby v dnešnom
civilizovanom svete neboli pustovníci. Ale nie je to tak. Je ich veľa.
Maskujú svoje cely umiestené na vrcholkoch dnešného sveta, slúžia na
ministerstvách, vyrábajú gýče. Nosia módne obleky a snehobiele plášte.
Ale sú to rovnakí pustovníci, odišli zo sveta do pustatiny tak isto
ako tí, ktorí v roztrhaných zvieracích kožiach a v halenách utkaných
zo surových tráv hľadali najvyšší zmysel života v hrdinskom odchode
do lesnej samoty. Niektorí z týchto pustovníkov sa v odlúčenosti svojich
ciel kajajú pred bohom z hriechov; ďalší ospevujú tajne vo veršoch slobodu,
lásku, krásu; iní píšu letopisy ako Pimen. Všetkých spája to, že za
hlavný zmysel života nepovažujú čas a všedné záležitosti, ale život
v pustovníckej samote. Všetkých spája to, že slúžia svojmu bohu v najhlbšej
tajnosti, nezverujú svoj objav, nesnažia sa o návrat z pustatiny, do
ktorej sa uchýlili, aby priniesli ľuďom svedectvo o svetle, ktoré k
nim zostúpilo. Zdá sa mi, že práve na pustovníkoch dneška je zvlášť
jasne vidieť tú ušľachtilú bezmocnosť, ktorú svetskí ľudia vždy tušili
u tých, ktorí sa uchýlili do samoty. Pustovníci z preľudnených bytov
nezabúdajú nikdy na priepasť, ktorá leží medzi osudom pustovníka v mene
skrytej pravdy a osudom zvestovateľa a proroka tejto pravdy.
Prežitá a zaznamenaná
zložitosť, neobmedzené rozpätie registrov, prelínanie foriem a obrazov,
posadnutosť pri vytváraní "nových svetov", to všetko patrí k tvorivému
procesu. Môžeme teda tvorbu a tvorivosť chápať aj ako novoobjavený svet
obohatený o ďalšiu duchovnú skúsenosť prostredníctvom neopakovateľného
diela, ktoré je výsledkom sústredeného hľadania a nachádzania?
Pozemskí bohovia
- spisovatelia, maliari, skladatelia - tvoria svet k svojmu obrazu a
podobenstvu. Napríklad svet takého Hemingwaya. Alebo Gleba Uspenského.
Samozrejme, že sú rôzne - veď Hemingway písal o ľuďoch, ktorí zbožňujú
býčie zápasy, exotický lov, o španielskych revolucionároch, o rybách
pri brehoch Kuby, zatiaľ čo Uspenskij popisoval opitú tulskú robotnícku
čvargu, snoričov, policajtov, malomeštiakov a dedinské ženy. Ale svet
nie je predsa stvorený k obrazu ruskej ženy ani k obrazu osudovo krásneho
toreadora! Svet je stvorený k obrazu a podobenstvu Uspenského a Hemingwaya.
A čo je na tom najzaujímavejšie - aj keby Hemingway zaľudnil svoj svet
ruskými strážnikmi a namol opitými tulskými zámočníkmi, bude to stále
ten istý hemingwayovský svet. Všetko v ňom bude hemingwayovské - mokré
osiky, blatisté poľné cesty, víriaci sa prach, kaluže, domčeky, sivé
jesenné ruské nebo. A v neobyčajne ponurom svete Gleba Uspenského bude
neobyčajne ponuré a temné španielske nebo aj krásny toreador kŕmiaci
sa mladými úhormi v cesnakovej omáčke a popíjajúci ťažké víno. Pozemskí
bohovia, ktorí stvorili svet k pozemskému obrazu a k svojmu podobenstvu
ako Homér, Beethoven, Rafael sú veľmi nedokonalí a slabí. Aký obraz
a podobnestvo je napríklad v takom Rerichovom modrom duchovnom svete,
vyjadrenom prostredníctvom farieb; všetko je v ňom jednotvárne modré
- hory, ľudia, sneh, stromy aj vrabce. Alebo svet uhlov a štvorcov:
všetko je v ňom uhol a štvorec - aj dievčatá aj kvety. A vedľa toho
zázračný, krivý a šikmý svet Picassov. A potom zvláštny svet špirál,
čiar, klikyhákov. A ešte ďalej nezrozumiteľný, zasnený, filozofický
svet Pasternakov.
Dá sa na tento
proces tvorby a tvorenia nazrieť aj z druhého brehu: musíme mať naozaj
za každú cenu všetko vysvetlené a zrozumiteľné?
Samozrejme, že
nemusíme. Veď jestvujú napríklad aj svety významných absurdností a svety
absurdných významností. Sú to svety posadnutých - niektorí sú posadnutí
láskou, iní vínom, ďalší vojnou, a niektrí bez oddychu, nepretržite
iba premýšľajú. A tiež jestvujú svety stvorené geniálnymi žiakmi, ktorí
chcú obnoviť, rozmnožiť svet vydaný iba v jednom exemplári. Títo veľkí
žiaci maľujú a píšu akúsi realistickú reprodukciu zázraku. To všetko
sú svety živého obrazu a podobenstva. Ale vieme, že jestvujú aj úplene
iní bohovia, čiperní, úslužní, ochotne sa prispôsobujúci danému okamihu.
Ich svet je zaľudnený papierovými čudami, pestrofarebnými lepenkovými
a voskovými figúrkami. Je to svet preglejky, plechu a papiera. Tieto
svety z mydlových bublín sú vždy plné jagavých svetiel a účelového zacielenia.
Ponúka sa len
jedna otázka: Aké podobenstvo takéto a takto vytvorené svety prinášajú?
Myslím si, že svety,
ktoré plodia bohovia pera, štetca, strún a kláves k svojmu obrazu, sú
plné nedokonalosti a pochabosti, sú nedopečené, pokrútené a pokrivené,
sú obmedzené a úbohé, niekedy až smiešne, je v nich naivný pôvab primitévneho
umenia, je v nich plytká hlbokomyseľnosť, kubický pátos dobra, je v
nich milý zmätok opojenia vlastnou vycibrenosťou a krásou, je v nich
zaslepenosť utrpenia, pochabá nádej, nudná jednofarebná jednotvárnosť,
lacná jarmočná pestrosť. A pritom aj v tom najzmätenejšom obraze najabstraktnejšieho
subjektivistu, ktorý vytvoril nezmyselné spojenie čiar, bodiek a škvŕn,
je viac realizmu ako v harmonických svetoch vytvorených na štátnu objednávku.
Veď taký nečitateľný, nezmyselný, šialený obraz je výrazom aspoň jednej
živej ľudskej duše. Ale čiu živú dušu vyjadruje harmonický svet plný
nudných detailov, úrodných lánov a hájov, svet vybudovaný na objednávku?
Dokonalé svety neexistujú. Sú iba tie smiešne, zvláštne, plačúce, spievajúce
a nedokonalé vesmíry stvorené bohmi štetcov a strún, ktorí do svojich
diel vožili hriešnu a nevinnú krv a svoju dušu.
Spolu s bohmi
tvorby často, prečasto obkľučujú a lákajú do svojich osídiel labilných
a poddajných umelcov aj rôzni pokušitelia a démoni, ktorí radi rušia
a narúšajú všetky koncepčné, usporiadané a naplánované predsavzatia.
Jedným, mohli by sme povedať, najpokušiteľskejším démonom je bezpochyby
alkohol. Tento majster úľavných výhovoriek je často prítomný pri každej
možnej i nemožnej príležitosti či zlomovej situácii; verne nás sprevádza
i odprevádza, vodí a zavádza na cestičky, ktoré nie sú vždy najschodnejšie.
Je vždy tam, kde chce byť, kde je naša poddajnosť najzraniteľnejšia
a najprístupnejšia. Aká je vaša skúsenosť s týmto veľmajstrom démonov,
ako a kedy vás zvádzal a sprevádzal?
Moje skúsenosti,
moje dotyky s majstrom alkoholom sú rôzne a nie vždy bujaro veselé.
Niekedy vypiješ sto gramov a svet sa zmení akoby mávnutím čarovného
prútika - ten vnútorný aj ten vonkajší - všetko znie zrozumiteľne, skryté
vystupuje na povrch, každé ľudské slovo má svoj zvláštny zmysel, aj
ten najvšednejší deň dostane pôvabný nádych, ktorý ťa unáša, vzrušuje
a napĺňa radosťou. Pripadáš si akosi zázračne, neopísateľne. Takýchto
sto gramov vodky postretne odpočitnutého človeka, plného tvorivých síl,
obyčajne ráno. Ale inokedy piješ a piješ a si stále zachmúrenejší, akoby
si bol plný rozbitého pichľavého skla, nemôžeš sa pohnúť z miesta, mozog
aj srdce ti zachváti, obostrie akási lenivá tuposť, ruky a nohy máš
ako zviazané. V takýchto prípadoch piješ veľa, chceš sa za každú cenu
dostať čo najskôr do raja, vymaniť sa z pazúrov smútku, z pocitu spaľujúcej
krivdy voči svojim najbližším, z bezdôvodného nepokoja alebo z predtuchy
nešťastia. A keď pochopíš, keď si uvedomíš, že do raja sa nedostaneš,
piješ ešte viac. Teraz už preto, aby si ohlúpol, otupil svedomie, zaspal
a dostal sa do stavu, ktorý noblesné dámy definujú slovami: "Je ožratý
ako sviňa."
Podobný stav som
zažil v Arménsku. Pil som celý deň s priateľmi a nemohol som sa opiť.
Nakoniec som zašiel ešte do krčmy. Pristúpil som k pultu, kde hulákali
akýsi ožrani, počkal som, až prídem na rad a rázne som si rozkázal:
"Stopäťdesiat gramov trojhviezdičkového." Obsluhujúci bol Armén, rusky
nevedel, ale pochopil. Keď som koňak vypil, spýtavo sa na mňa pozrel
a ja som ukázal prstom miesto na prázdnom pohári - kúsok od dna - a
on mi zasa porozumel - nalial mi ešte stopäťdesiat gramov. Svoje som
dosiahol. Keď som sa dopotácal domov, do svojej izby, rýchlo som sa
vyzliekol, aby som nezaspal oblečený, a bleskovo som si ľahol, aby som
náhodou neodkväcol na stoličke. V noci som sa prebudil, možno preto,
že bolo neznesiteľne dusno, alebo preto, že moje srdce už neznesie väčšie
dávky alkoholu.
Poflámové prebúdzania
bývajú naozaj jedny z najťažších: svet bujarého včerajška sa kamsi zbabelo
vyparil a ostalo iba ubolené, výčitkami dochrámané telo.
Druhovia v pití
a opíjaní sa, tí v strednom veku a aj tí starší dobre vedia, aké to
je zobudiť sa po bezodnej chlastačke uprostred noci alebo na začiatku
nového dňa! Srdce nahlas, nepokojne bije, ale nebolí, iba telo ti pokrýva
studený pot. Všade naokolo je ticho. Ale mňa čakalo, znepokojovalo práve
to, že som sa nezobudil na bolesť. Niečo sa stalo, ale čo? Rád by som
vyskočil, chodil, rozsvecoval svetlá, otváral okná, ale neviem prečo,
mám strach zakašľať, pozrieť sa na hodinky, ktoré ležia na stoličke
pri hlave. Nočné dusno je presýtené akousi neviditeľnou pohromou. Ak
človek počuje vedľa seba dýchať spiacu ženu, zmocňuje sa ho pocit neobyčajnej
samoty, a keď je v miestnosti sám, potom je nadobro opustený a bezmocný.
Ale vráťme sa k môjmu arménskemu príbehu. Ako som už povedal, zobudil
som sa uprostred noci a zrazu som si uvedomil, že umieram. Zdalo sa
mi, že moje srdce bije mimo mňa, dýchal som síce rovnomerne, ale nemal
som v pľúcach žiadny vzduch, ako keby som dýchal bezcenný dusík. Cítil
som predsmrtný smútok. Mal som pocit, že moje telo mi už nepatrí, že
odo mňa odchádza - opúšťali ma ruky, nohy, pľúca, srdce, nebolo v nich
už moje ja: začal som existovať mimo svoje telo, mimo seba. Cítil som
síce pulz, nahmatal som si rukou čelo pokryté studeným potom, ale ani
v prstoch ani v pulze bijúcom pod prstami, ktoré odmietali poskytnúť
môjmu ja útočisko, som už skoro nebol ja, s každou sekundou som sa od
seba stále viac vzďaľoval. Premýšľal som v tom temnom nočnom dusne,
so strašnou, ochromenou logikou som premýšľal, čo sa to vlastne deje.
Zomieral som. To, že sa ma moja studená spotená hruď a moje úbohé vlhké
prsty zriekli, znamenalo, že prišiel môj koniec, že je po všetkom, že
je so mnou amen, že prišla zubatá, že som totálne hotový...
Telo už odišlo
na druhý breh, ale myseľ sa ešte bráni, nehce sa zmieriť s nevyhnutným...
A v tom bola celá
tá hrôza: nebol som už vo svojej hmotnej existencii, ale vo svojom nehmotnom
ja - s Veľkým oceánom, s Veľkým vozom, s kvitnúcimi jabloňami, s láskou
k mame, s vášnivou oddanosťou k priateľom, s nepokojným svedomím, s
knihami, ktoré som prečítal, s hriechmi a slabosťami, s Beethovenovou
hudbou a s pesničkami Vertinského a Leščenka, s trpkým pocitom krivdy,
s hanbou, so súcitom so zvieratami, s nenávisťou k ničivej sile despotizmu,
s úblíženiami, ktoré som chtiac nechtiac spôsobil ľuďom... V temnej
izbe, v dusnej tme sa odohrávala kozmická katastrofa, zomieral tu akýsi
starší človek ďaleko od svojich blížnych. V umieraní bolo smutno aj
zo samoty... Takto som teda ležal ako čierny pasažier, ktorého vyhodili
za jazdy z vlaku s jeho objemnými kuframi a s hrôzou som pozoroval,
ako z mojich prepchatých kufrov vyletujú do večnej nočnej tmy desaťtisíce
myšlienok, spomienok, ktoré boli zrazu zbytočné a smiešne. Zomieral
som a nevšimol som si, necítil som hneď, že sa mi vracia cit do prstov,
že mám znovu svoje srdce, že sa moje odídené ja vrátilo do pľúc, ktoré
vdychujú kyslík. Nebol som už mimo nich. Lebka, obtiahnutá studenou
spotenou kožou, bola zas ako predtým, mojím teplým suchým čelom. Telo
sa prestalo odo mňa oddeľovať, splynuli sme zase do jedného celku -
do Vasilija Grossmana. Bolo ticho a tma ako predtým, neozval sa ani
ten najnehlučnejší šum, nič sa nepohlo, ležal som v tej istej polohe,
narozsvietil som. Ale strach a smútok už odišli, namiesto smrti sa v
tme udomácnil život. Chcelo sa mi spať - a zaspal som.
Bolo to varovanie?
Bola to malá smrť pred príchodom tej veľkej a neodvolateľnej? Alebo
to bola iba názorná lekcia o váhajúcich váhach, kde na miskách súperia
protiklady všetkého prežitého?
Ja si myslím, som
o tom presvedčený, že svet protikladov, diaľok, omylov, púští bez vody,
múdrych myšlienok a hlúpych hlupákov, svet utrpenia, biedy, práce, svet
horských štítov ožiarených západom slnka, je nádherný. Keby nebol taký
nádherný, nebol by ani taký strašný predsmrtný smútok umierajúceho človeka.
Preto sa tak nadchýnam, radujem a plačem, keď čítam, vidím nesmrteľné
diela ľudí, ktorí svojou nesmiernou tvorivou veľkosťou a láskou spájajú
a upevňujú pravdu večného sveta a pravdu svojho smrteľného ja.
Vrátili sme
sa predsa len do reálneho sveta protirečiacich si protikladov, kde kratučké
chvíle blaženého šťastia sú naozaj iba zlomky, okamihy v určenom priestore
nášho dočastného pobytu.
Goethe raz povedal,
že za osemdesiat rokov svojho života prežil jedenásť šťastných dní.
Myslím si, že každý človek videl vo svojom živote niekoľko stoviek východov
a západov slnka, dážď, dúhu, jazerá, rieky a moria. Ale z toho množstva
prírodných obrazov sa mu iba dva-tri vryli do srdca s akousi čarovnou
a neobyčajnou silou a stali sa pre neho tým, čím pre Goetheho jeho jedenásť
šťastných dní. Nikdy v mojej pamäti nezhasne jeden oblak ožiarený tichým
západom slnka, aj keď som zabudol a navždy vo mne zhasli stovky možno
ešte krajších západov. Nikdy z mojej pamäti nezmizne letný dážď a snáď
ani mesiac odrážajúci sa na hladine aprílového lesného potoka... Ozajstnému,
nefalšovanému šťastiu a dobru je cudzia povrchnosť a všetko, čo sa považuje
za povrchné, prchajúce, je mu ľahostajné. Neviem, netrúfam si už k tomuto
nič dodať.
S Vasilijom
Semjonovičom Grossmanom sa zhováral Oleg Pastier.
|
|
Obálka
čísla:
Ilustrácie:
Obsah
čísla:
Zhang Yigong
Imaginace státu a imaginace spisovatele
s. 3
Ivan Hrmo
Znamenia zvuku
s. 7
Lubomír Martínek
Amnezieville
s. 13
Ottó Tolnai
Noc nemusí byť čierna
s. 29
Péter Esterházy
Jeden máj
s. 37
Eugenio Montale
Denník 71
s. 49
Viktor Jerofejev
Vrecková apokalypsa a iné poviedky
s. 59
Else Lasker - Schulerová
Zrkadlo tvojej krvi
s. 79
Vasilij Grossman
Po (rozhovor)
Ivan Kolenič
Pred polnocou ma neroztancuješ
s. 101
Poste restante
Placebo
(súčasná chorvátska literatúra)
s. 115
Alexander Nekrič
Utopie u moci
s. 167
His Masters Voice
(Matejovič, Olič,
Šimko, Eco, Aćin, Benjamin,
Tomin)
s. 217
|
