|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 1995, číslo 4
"Cudzie nechceme, svoje si nedáme." Tento staronový slogan by mohol byť ústredným mottom Žižekovej knihy. Tým cudzím sú oni, ktorí nás ohrozujú v našom spôsobe života a chcú nás pripraviť o naše radosti a naše vierovyznaia. Pod označením My sa skrýva spoločenstvo veriacich, ktorí uverili v ideu národa ako Veci. Podobne ako v náboženskej viere veriť v Neho (Ducha svätého) znamená byť členom spoločenstva veriacich, je vzťah k Veci-Národu založený na rovnakom princípe, pričom samotný akt viery bez rušivých konotácií zaručuje vedomie spolupatričnosti. Táto skúsenosť je však spoločná len pre komunitu veriacich, pričom je neustále ohrozovaná inakosťou, ustavičným pocitom strachu, že ktosi nám chce naše radosti ukradnúť. Tento pocit je identický s freudovskou skúsenosťou kastrácie - čo sa v skutočnosti nemôže stať, no čoho sa ustavične bojíme. Tu kdesi začína nenávisť, z ktorej vyrastá podhubie znovuoživeného rasizmu. Svoje tvrdenia Žižek dokumentuje na politickom vývoji v krajinách východne Európy, v ktorých prázdne miesto po komunizme zaujal nacionalizmus. Status nacionalizmu sa stal transcendentálnou ilúziou a odstránil tak pôvodnú štrukturálnu nerovnováhu, ktorá vznikla po zrútení totalitného monolitu. Postkomunistický svet sa tak ocitol v štádiu "kapitalizmu bez kapitalizmu", kde sa na jednej strane volá po novom Pánovi, ktorý dokáže udržať stabilitu a uchráni nás pred nerovnováhou deštruktívneho potenciálu kapitalizmu, a na druhej strane chce znovu nájsť ukradnuté radosti bez škodlivých excesov vzniknutých živelnosťou trhu. Svet na prahu dvadsiateho prvého storočia sa ocitol pred érou ozbrojených konfliktov, ktorých prototypmi sú vojna na Balkáne a rozličné politické hnutia ako "Svetlý chodník" alebo Červení Kméri. V západných krajinách zase pozorujeme rozmach "postmoderného nacionalizmu", nacionalizmu na druhý, ktorý pod zámienkou boja proti rasizmu tvrdí, že vplyvom multikulturalistického miešania rás sa uvádzajú do pohybu "obranné mechanizmy národa" - metakriticizmus sa tak stáva v podstate čistým rasizmom. Žižek hovorí v tejto súvislosti o kolapse "Veľkého Iného", ktorý spôsobil traumatický zmätok a súčasne evokoval intenzívnejší príklon k fanatizmu a ideológii nenávisti, k hľadaniu starých mýtov a etnických koreňov: "V tomto zmysle je povesť o etnických koreňoch od svojho počiatku 'mýtom Stvorenia', čím iným je 'dedičstvo národa', ak nie ideologickou fosíliou, vytvorenou retroaktívne vládnucou ideológiou, ktorá chce zahmliť svoje súčasné antagonizmy?" Kolaps "Veľkého
Iného" nás stavia pred nemožnosť voľby: kde na jednej strane sú ľudia
ochotní položiť všetko, vrátane svojho života pre despotu, a na druhej
strane je pre nich samotný despota stelesnením zla a pôvodcom strachu.
Táto zmes fascinácie a strachu je základom Moci, ktorá spolieha na našu
vieru v jej všemohúcnosť. Tento paradox je podľa Žižeka základom mocenského
diskurzu, voči ktorému človek nemôže vykonať nič podvratnejšie, "než
vziať ho za slovo".
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|