|
|
|
|
Aktuálne
|
Fragment
ročník 1997, číslo 1-2 (Interview
Noama Chomského pre splitský anarchistický týždenník FERAL TRIBUNE Sme svedkami explozívneho rastu nevraživosti, nacionalizmu, náboženského fanatizmu, rasizmu... na celom svete. Je to to len prechodná fáza, alebo, namiesto vybudovania nového svetového poriadku, je to zvestovanie nového svetového chaosu? Neviem, či sa dá hovoriť o explozívnom raste alebo o bujnení tragédie – možno. Koniec osemdesiatych rokov priniesol rozpad bipolárneho svetového systému, v ktorom mala každá zo strán svoje určené miesto a úlohu. Pocit, že sa stínajú hlavy a krv strieka všade naokolo nás je len dôsledkom rozpadu tohto systému. Ale to nie je nový či prekvapujúci vývoj udalostí, pre ktorý by sme mali byť oprávnení hovoriť o príchode všeobjmímajúceho chaosu, ale skôr zákonitý a kontinuálny jav popri občasných eruptívnych výstupoch. Pád veľkých systémov, spravidla tyranií, vyvoláva oživenie najrozličnejších vášní, tendenciu nových tyranov získať nadvládu protikladnú voči oprávneným požiadavkam rôzych národnostných, politických, sociálnych, lingvistických... skupín na dosiahnutie vlastnej identity. Je to priveľmi komplikované na to, aby sa to všetko vmestilo len do kategórií nevraživosti, nacionalizmu, nenávisti, tobôž nie s nejakým špecifickým dnešným biľagom. Chcete povedať, že sa len opakujú staré historické modely? To isté sa stalo aj po kolapse otomanského a britského impréria – vezmime si ako príklad rozpad Indie. Alebo novší prípad, rozpad portugalskej koloniálnej sústavy v Afrike a na Ďalekom východe v polovici sedemdesiatych rokov. Po stiahnutí sa Portugalska nasledovala, ak si ešte pamätáte, juhoafrická intervencia do Mozambiku a Angoly, intervencia, ktorá za sebou zanechala jeden a pol milióna mŕtvych a okolo 60 miliárd dolárov škody. Po odchode portugalskej správy Západ priamo podporoval indonézsku intervenciu vo východnom Timore, ktorá vyhubila tretinu tamojšieho obyvateľstva a ešte vždy pokračuje. Takže za kolaps jedného menšieho impéria, ako bolo to portugalské, zaplatili životom skoro tri milióny ľudí. Hutuovia a Tutsiovi vedú už dvadsať rokov krvavý konflikt mačetami, ibaže predtým až tak nepriťahovali pozornosť médií. To, čo je nové, je to, že tieto kmeňové, národnostné, náboženské konflikty po všetkých anonymných Angolách, Mozambikoch, Rwandách a východných Timoroch začali ohrozovať aj Európu – a tým získali novú dimenziu... Veci sa menia a dostávajú inakšiu perspektívu, keď sa odohrávajú v blízkosti vášho dvora alebo dokonca vo vašom vlastnom dome. Ak by bol Balkán, dajme tomu, v strednej Afrike, myslíte, že by niekomu záležalo na tom, čo sa tam deje? Keď ste sa už toho dotkli, vojna v bývalej Juhoslávii síce nebola kmeňová, ale ukázala, aká ničivá je sila nacionalizmu. Nebolo možné takúto vojnu, ak už, ako vravíte, ohrozovala Európu, zastaviť už na samom začiatku, s podstatne menším počtom obetí? Áno, samozrejme, že sa to dalo. Bolo možné zastaviť aj vojnu v Angole, ktorá prebiehala v tom istom čase a ktorá zanechala ešte strašnejšie následky, bolo možné zastaviť aj indonézsku agresiu v Timore... Neurobilo sa to kvôli záujmom západných mocností, ktorým tu, rovnako aj tam, vyhovoval takýto vývoj udalostí. Prečo im to vyhovovalo tu? Nesmiete zabúdať, že po rozpade Varšavského paktu a Sovietskeho zväzu sa Západu konečne umožnilo, aby sa vydal na koloniálny pochod na východnú Európu, po čom už desaťročia túžil. Východná Európa je oveľa lákavejšie sústo ako Afrika alebo Latinská Amerika. Je tu vďačný trh, celé generácie výborne vzdelané a vychované, disciplinované, je tu usporiadaný sociálny systém bez eskadrón smrti či samovražedných teroristov, sú to plavovlasí a modrookí robotníci, ktorí nemajú vo zvyku štrajkovať.. Predstavte si taký Volkswagen, ktorý získal k bežiacemu pásu v Škode usilovného a spoľahlivého Čecha, spolu s továrňou s oveľa dlhšou tradíciou ako jeho vlastná, a to všetko za desatinu ceny, akú platí svojmu robotníkovi. Bolo treba pustiť krv na jednom konci východnej Európy, aby bolo ľahšie zmocniť sa zvyšku a pohroziť mu, v prípade možného zdráhania sa, že sa mu môže stať niečo podobné. Okrem toho ste mali aj dodatočnú smolu v tom, že niektoré vplyvné pravicové kruhy vo Veľkej Británii a USA nezabudli na svoje dávne sypmatie k četnikom a Dražovi Mihailovićovi, čo Srbsku poskytlo citeľnú výhodu pri podrobovaní si Juhoslávie. Takéto niečo ste mali na mysli, keď ste povedali, že táto vojna je pokračovaním druhej svetovej vojny? Nie, nepovedal som, že ide o pokračovanie druhej svetovej vojny, ale že spomienky na udalosti v druhej svetovej vojne boli jednou z hybných síl tejto vojny. Nehovorím o úplnej identifikácii dnešných aktérov s tými v čase druhej svetovej vojny, ale samozrejme, že existujú paralely a podobnosti medzi četnikmi v II. svetovej vojne a dnešným Srbskom a ustašovským hnutím a dnešným Chorvátskom. V roku 1991 boli na scéne skoro všetci, ktorí hrali túto hru aj pred päťdesiatimi rokmi; chýbali len, ako sa mi to odtiaľto javí, partizáni. Nedostali sme sa takto opäť k téze, že bujnenie nacionalizmu na území strednej a východnej Európy je stabilná a osudová choroba, a nielen prechodný jav? Nie, vaša časť sveta nie je o nič chorľavejšia na nacionalizmus či náchylnejšia k násiliu než ktorákoľvek iná končina. Vezmite si také USA: prečo je pre nás, prisťahovaných Američanov, také nepríjemné hovoriť o osude desiatich miliónov domorodých Američanov, ktorí tu boli pred naším príchodom? V Massachussetts, kde bývam, už niet jediného Indiána. Čo sa s nimi stalo? Pobili sme ich, len to sa stalo. Amerika vo svojom nacionalistickom šialenstve vyhubila viac než desať miliónov svojich obyvateľov. Toto číslo je ešte strašnejšie ako nacistický holocaust na Židoch, lenže – kto o tom dnes ešte hovorí? Alebo India. Takmer neuveriteľne znie údaj, že celý tento obrovský podkontinent na vrchole britskej moci kontrolovalo sotva 150 000 Britov. Ako? Využívali predsa známu metódu „rozdeľ a panuj“ vyvolávaním náboženskej a národnostnej nenávisti. A mali britskí miestodržitelia morálnu dilemu nad skutočnosťou, že takáto ich politika zanechala za sebou milióny mŕtvych – a to do veľkej miery aj potom, keď už svet zakúsil hrôzy holocaustu? Pochybujem, že sa nad tým vôbec zamysleli. Goerge Kennan, jeden zo zakladateľov americkej zahrničnopolitickej doktríny koncom šesťdesiatych rokov napísal: „Nesmieme váhať pri podpore represívnych lokálnych režimov, ak je to v našom záujme.“ V Chorvátsku máme dojem, že to platí aj dnes... Citovali ste časť tajného dokumentu, ktorý Kennan, známy aj ako jeden z liberálnejších a „mäkších“ tvorcov americkej zahraničnopolitickej doktríny, napísal roku 1949. Ale pridal by som k tomuto citátu ešte jeden, možno dôležitejší, od toho istého autora a napísaný v ten istý rok: „USA majú šesť percent zo svetového obyvateľstva a disponuú 50 % svetového bohatstva. Naša politika musí byť zameraná na to, aby uchovala tento pomer a výhodu, ktorú máme, a aby sme to mohli realizovať, musíme ponechať bokom veľké reči o ľudských právach a demokracii a oprieť sa o holú silu. Presne takto je to napísané – a nezabudnite, že to napísal stratég, ktorý bol onedlho nútený pre svoj „liberalizmus“ opustiť úrad... Takže táto doktrína platí aj dnes? A čože sa medzičasom zmenilo, aby to už dnes prestalo platiť? Inštitúcie a záujmy zostali rovnaké – a také sú už viac než sto rokov – a politika vyplýva zo záujmov a inštitúcií. Ako výsledok je teda aj politika viac-menej rovnaká. Môžeme, prirodzene, hovoriť o tom, že dnes sa, v závislosti od miesta a okolností, politika sily vedie s väčšou subtílnosťou, že na zvýšenie tlaku sa vo väčšej miere používa CIA, Svetová banka alebo Medzinárodný menový fond a v oveľa menšej námorníctvo, ale hovorím tu o konečnom cieli, ktorý zostal taký istý, a nie o metódach na jeho dosiahnutie, ktoré prešli určitými korekciami. Vo Vašich rozpravách a prednáškach sú naďalej frekventované také pojmy ako „socializmus“, „kapitalizmus“, „exploatácia“, „utláčanie“... Čo znamenajú tieto slová dnes, na konci tisícročia? Nič viac a nič menej než znamenali kedysi. Sovietsky zväz, jedna z najbrutálnejších tyranií v dejinách, nazýval sám seba demokratickým a socialistickým štátom. Akú cenu mali vtedy tieto slová? Na východe Európy jestvovalo čosi ako „ľudové demokracie“. Tieto slová sa svojím historickým použitím celkom sprofanovali, zničili, potrebujú redefiníciu. Západ, samozrejme, prijal s uspokojením fakt, že Sovietsky zväz sa nazýva „socialistický“, lebo to preň bola skvelá príležitost difamovať ideu, ktorá s Leninom, Stalinom alebo Brežnevom nemala skoro nič spoločné. V tom istom čase Západ pomenoval sám seba ako „kapitalistický“. A je naozaj kapitalistický? Vezmime si USA, baštu slobodného trhu a podnikania. Každý, ale doslova každý z dynamických sektorov amerického hospodárstva je závislý od obrovských štátnych finančných injekcií, predovšetkým v podobe enormných vojenských objednávok. Je potom logická otázka, prečo takýto systém existuje aj dnes, potom ako očividne prestala existovať sovietske hrozba a tá ruská je ešte vzdialená? Existuje preto, lebo Pentagon svojimi vojenskými objednávkami udržuje na nohách najpropulzívnejšie odvetvia amerického hospodárstva, a tak to bude nezávisle od skutočného či vymysleného vonkajšieho ohrozenia. Vezmime si ako príklad nové technológie, či už telekomunikačnú alebo informačnú: obidve vyrástli priamo zo štátnych subvencií, usmernením toku peňazí daňových poplatníkov na priority, ktoré určuje Pentagon a vojenskopriemyselný komplex. Nevznikli na voľnom trhu ako výsledok podnikateľskej iniciatívy a ponuky a dopytu, ani náhodou. Najväčším americkým civilným exportérom je Boeing, práve nadávno kúpil McDonnel Douglas, čím pre seba získal nové desiatky miliárd dolárov zo štátnej pokladnice. Čo predáva Boeing, ako najväčší americký civilný vývozca, na zahraničnom trhu? Cestovné lietadlá, ktoré môže vyrábať, lebo štát si u tejto firmy objednáva (a platí) obrovské množstvá bombardérov. Je toto kapitalizmus? Systém, v ktorom korporácie v súkromnom vlastníctve zhŕňajú peniaze daňových poplatníkov na účet štátnych objednávok? Veľké americké energetické korporácie žiadajú od administratívy, aby sa z verejných fondov kryli náklady na dlhodobé odkladanie nukleárneho odpadu. Čo to znamená? To znamená: extraprofit budeme privatizovať a náklady a riziká zoštátňovať. Kapitalizmus? Adam Smith sa zaručene obracia v hrobe. Predsa však nemôžete povedať, že priemerný Američan tento sytém nechápe ako „kapitalistický“, alebo že v ňom nevidí určité prednosti? Viete,
čo hovoria nezávislé výskumy? Tvrdia, že 83% Američanov svoj systém
chápe ako „v podstate spravodlivý“. Dodal by som, že podľa rovnakého
výskumu sa 80% anketovaných vyjadrilo, že „politický systém nefunguje
tak, ako by mal“, lebo „vládne inštitúcie neslúžia všeobecným záujmom,
ale len špecifickým záujmom malých skupín“. 95% anketovaných si myslí,
že hlavným cieľom veľkých korporácií je maximalizácia profitu pre majiteľov,
a na škodu obecného záujmu a obecného blaha... Alebo si vezmite obvyklú
predstavu o USA ako modeli stabilnej, pevnej demokracie. USA sú zaručene
prvou krajinou na svete, keď ide o právo na slobodu prejavu, ale nezabudnite,
že to tu nemáme odjakživa. Akú úlohu v tom boji zohrávajú médiá? Dnešnú reálnu úlohu alebo akú ideálnu úlohu by mali zohrávať? Mám na mysli tú dnešnú... Demokracia nie je možná bez rovnoprávnosti – právnej rovnoprávnosti, rovnakých počiatočných vyhliadok na úspech a sociálne uplatnenie, ale aj rovnosti v práve na taký istý prístup k informáciám, na základe ktorých sa dajú vyplacovať kvalitné posudky a rozhodnutia. Demokratický systém závisí životne na médiách a na ich sprostredkovaní reality. Do akej miery sme sa v tomto priblížili ideálu „rovnakého práva na kvalitnú informáciu“? Odpoviem vám cynickým, ale presným zhodnotením Waltera Lippmanna: tvrdí, že moderná západná spoločnosť je zložená z 20% vzdelaných, dobre informovaných spoluúčastníkov na procese vypracovávania rozhodnutí, a 80% „pozorovateľov udalostí“, ktorých nazýva „zmäteným davom“. Títo sú tu nato, aby pasívne prijímali objednávky, aby každé štyri roky pri voľbách zakrúžkovali mená a aby sa potom vypracovávateľom rozhodnutí odstúpili z cesty. Práve títo sú tým pravým cieľom masmédií: oni hlcú stupídne tabloidy, oni sedia pred obrazovkami, oni zízajú na futbalové zápasy... oni sú tu nato, aby sa nimi manipulovalo. Médiá to robia výborne. Nie je takýto obraz až priveľmi čierny? Nuž teda, keď hovorím o manipulácii, tak samozrejme vyhrocujem veci do extrému, aby bola správa pochopiteľnejšia. Netvrdím, že neexistujú médiá, ktoré racionálne a do veľkej miery aj objektívne informujú o tom, čo sa deje. Ak chcú slúžiť svojmu základnému účelu, a ten je v záujme establishmentu aj vtedy, keď sa zdá, že sa von „prevalili“ aj zdanlivo tajné a pre štát nepríjemné dokumenty, jednotlivé médiá sú schopné priblížiť sa aj k celkom uspokojujúcemu obrazu sveta, zároveň s vysokým profesionálnym štandardom. Lenže – kto je ich publikom? Takmer výlučne je to tých Lippmannových „dvadsať percent“, ktoré sa pohybujú tak či takvo sfére vypracovávateľov rozhodnutí, a len veľmi málo z tých „ostatných 80%“. Okrem toho, médiá sa bez ohľadu na to, či sa považujú za „liberálne“ alebo „konzervatívne“, tak ako každý iný korporatívny výhonok, usilujú na trhu uplatniť a predať svoj produkt. S tým rozdielom, že ich trhom je reklamná inzercia, a nie ten, kto kupuje noviny. Médiá tu nie sú nato, aby čitateľovi predali informáciu, ale nato, aby svojho čitateľa „predali“ inzerentovi. Pokiaľ ide o elitné a vplyvné médiá, ich produkt je ešte lepší – totiž elitný a dobre postavený čitateľ. A tak veľmé mediálne korporácie predávajú svoj produkt – podľa možnosti do najbohatšieho a najprivilegovanejšieho čitateľa – iným veľkým korporáciám, svojim reklamným inzerentom. Médium samo je v tejto schéme naozaj len médiom, nie ako informácia, ale ako nutný sprostredkovateľ v pracovnej transakcii. A preto neprekvapuje, že obraz sveta, ktorý prezentujú, je prispôsobený záujmom a obecným hodnotám „trhu“ aj „produktu“, a tým dôveryhodný len v miere, v akejsa záujmy „trhu“ a „produktu“ zhodujú s obecnými záujmami. Naozaj som v tomto hodnotení až taký čierny? Ja si myslím, že som len realistický. Ja mám znovu ten istý dojem: priveľmi pesimistické... Nesúhlasím. Som realistický. Usilujem sa o čo najpresnejšiu analýzu, aby som vedel, čo mám robiť. Lebo aj ja, tak ako vy, keďže ste novinár, patríme k tej skupine „horných“ dvadsiatich percent, bez nároku na elitizmus. Ak hovorím o nezávislých médiách, tak nemám na mysli definíciu, ktorá je bližšia vám, teda na médium nezávislé od štátneho či straníckeho vplyvu; mám na mysli médium, ktoré nie je vo vlastníctve korporácie. Zostáva faktom, že od päťdesiatych rokov podnes prešlo skoro 800 miliónov exemplárov do vlastníctva veľkých korporácií. Dnes ich toľko nemôžme obnoviť, ale zato máme k dispozícii iné silné zdroje: dajme tomu Internet, aspoň dovtedy, kým ho nedostanú obrovské korporácie pod svoju kontrolu, aby divákom super-bowlu umožnili in-line objednávky na okamžitý dovoz debničky piva či košíka s pukancami priamo do domu. Tej zvyšnej – 80%-nej – časti spoločnosti treba pomôcť pochopiť, čo sa deje, aby začala rozmýšľať, aby neprijímala realitu ako niečo, za čo musí byť vďačná bohu alebo štátu, ale ako predmet výmeny. Koľko ľudí verilo pred 200 rokmi v parlamentnú demokraciu? Zopár. Ešte pred 100 rokmi tu podstatná časť ľudí verila, že otroctvo je oprávnené a užitočné. Ibaže veci sa menia. To je podstata dejín. Vráťme sa ku globálnej politike. Ak sa pozeráme naspäť, dnes to človeku pripadá ako neuveriteľné, že taký systém ako Sovietsky zväz sa rozpadol takmer mlčky... Sovietsky zväz nemohol pretrvať, nemal nijakú šancu udržať sa. Podľa amerických spravodajských služieb vložil len v sedemdesiatych rokoch Sovietsky zväz do fungovania východnej Európy viac ako 80 miliárd dolárov. Ale pozor, to neboli investície – ZSSR týmito peniazmi udržiaval a financoval Varšavskú zmluvu, pomalé a neschopné lokálne ekonomiky a politickú oligarchiu. Zároveň USA zo svojej „časti“ sveta, z Latinskej Ameriky, vytiahli len od r. 1982 do r. 1987 ako čistý profit podľa neoficiálneho, ale dôveryhodného odhadu, okolo 700 miliárd dolárov. Okrem toho Sovietsky zväz mal svoju ríšu v Európe, alebo na okraji záujmov vo svojej „rezervácii“. Vôbec nechcem povedať, že Rusi boli nejakí jemní páni, bože uchovaj! Ale nedávno mesačník salvadorských jezuitov trpko a výstižne poznamenal, že v ich krajine by veru nebola možná „zamatová revolúcia“. Ich Václav Havel by nebol zatvorený a potom pustený na slobodu ako v Československu; u nich by s guľkou v hlave alebo s podrezaným krkom skončil niekde v jarku pri ceste. Studená vojna sa skončila. Kto bude teraz hrať úlohu „ríše zla“? Už v raných osemdesiatych rokoch bolo jasné, že sovietsky systém sa nachádza vo fáze kolapsu. Odvtedy USA nervózne hľadajú nového veľkého nepriateľa. Reaganova administratíva prostredníctvom médií rozpútala hystériu okolo medzinárodného terorizmu, okolo šialených arabských vodcov, ktorí ohrozujú svet, okolo latinskoamerických narkomafiánov, okolo krajín tretieho sveta, ktoré sú na najlepšej ceste k získaniu nukleárnych zbraní, okolo konfliktu civilizácií... Každý systém, ktorý sa líši ostrou disproporciou v rozdelení sociálnej a politickej moci, ale aj veľkou koncentráciou a centralizáciou moci, potrebuje vonkajšieho nepriateľa. Ak ho nemá, musí si ho vymyslieť, alebo prejsť na vyvolávanie vzájomnej nenávisti vlastných daňových poplatníkov, čo je oveľa náročnejší a nebezpečnejší spôsob udržiavania moci. Substitúciu za sovietsku „ríšu zla“ Amerika našla už v dobách Reagana v paranoickej hystérii okolo kriminálnikov a narkodealerov, ktorých nemáme o nič viac ako iné rozvinuté krajiny, ale zídu sa celkom dobre na šírenie podvedomého či skutočného strachu, ale aj na zdôraznenie spasiteľskej úlohy štátu-ochrancu. USA dnes majú najväčší počet uväznených na tisíc obyvateľov na svete... Od čias Reagana sa väzenská populácia strojnásobila. Ale – stali sme sa vďaka tomu ako občania bezpečnejší? Ani trochu, ale sme oveľa xenofóbnejší, paranoickejší, vystrašenejší. A to bol vlastne cieľ. |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|
|