| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2004, číslo 1-2
Ivan
Kadlečík
Chronoskop
04
Keď človek
nie je podvodník, nevie, čo bude pozajtra. Písať môže teda len dozadu,
spätne. Na antickom papyruse, na zvinutom pergamene, na počítači. Tvárou
rovno proti času. Keď dobe páchne z úst, lepšie je odzadu.
*
Utorok: Banskoštiavnické podkrovie stojace na vysokých nôžkach a prstoch
briez: brieždi sa.
Pondelok: Za každým slovom, za každou čiarkou a bodkou vás vidno, poetka
Andrea, v ohňovom šere.
Nedeľa: v tieni písmen. V negatívoch snehových vločiek. Bodky.
Sobota: Bodkočiarky, pomlčky, spojovníky, čo ani smrť nerozdelí.
Piatok: Reč sa vznáša na snehových vločkách, teplo si sama v sebe milosrdne
kriesi.
Štvrtok: Vstudenej krajine nadkultúry podčloveka. Do snehu snehom
Streda: Píše. Poletujúce zrnká bieleho tepla.
*
Poletujúce zrnká neviditeľného tepla, ktoré počuť. Slovo sa skrýva za
každým tónom a notou, v tieni hudby. Tón je slovo. Ale lepšie o tom
píše mladý filozof Anton: "Z koncertu v prievozskom kostole (či skôr
z literárnohu-dobného pásma alebo, ak tak možno povedať, až z liturgickej
oslavy) mám doteraz naozaj veľmi dobrý pocit. Spájali sa zrazu na malej
ploche tri zvláštne charaktery, všetky rozdielne, a predsa identické:
Johann Sebastian Bach, autor Malých slovných prelúdií a ticho. Boha
nespomínam, lebo ten, zdá sa, bol väzbou týchto rozdielností. Bachova
hudba vedie, aspoň ja to tak prežívam, k vedomiu úcty, teda toho, čo
dnes (len dnes?) tak chýba. Napokon: úcta - pocta. Spisovateľove eseje,
to je tiež vzbudzovanie úcty: k slovu, pocta slovu. A ticho - možno
v ňom nájsť niečo neúctivé? Mlčanie má veľa podôb, ale tie najkrajšie
formy mlčania sú vždy úctivé, uctievajúce (preto hovorím, že až liturgické).
Táto úcta - ako ju ja chápem - vedie človeka k pokore, k zníženiu sa,
k skloneniu (kurzíva, ako píše Jacques Derrida, je sklonená,
klaňajúca sa). Podujatie Pocta Bachovi vo mne vyvolávalo tieto pocity
sklonenosti. Toto Bach vie: rúcať ľudskú pýchu, namyslenosť, spupnosť,
až kým človek neostane priam nahý, nie však pred Bachom, ale pred tým,
čo je v človeku tým najhlbším - a nie je to človek sám. Nazývame to
Boh a nemôžem sa ubrániť tomu, aby som v súvislosti s počúvaním Bachovej
hudby nespomenul slová sv. Augustína, ktorými vyjadruje Boha: intimior
intimo meo, superior summo meo. Naozaj tá hudba vedie do sfér intímnejších
než moja vlastná intimita, do výšok vyšších než sú moje výšiny."
*
A ešte zrkadlo v zrkadlách, ktoré zohrievajú dušu, reflexia reflexie
spisovateľa Ivana, ktorý na koncerte nebol: "Spontánny poeticko-filozofický
ohlas pána Antona z Trnavskej univerzity je naozaj vzácny, veľmi výstižne
podáva podstatu sakrálnosti, podstatu umenia i podstatu súzvučenia tvorcov
z rozličných oblastí (v tomto prípade hudby a literatúry, no iste navyše
aj umeleckého prednesu). Jeho pripodobnenie tohto zážitku k liturgii
potvrdzuje fakt, že autentická liturgia, dialóg s duchom v nás, nemusí
byť iba to, čo formálne predpisujú cirkevní hodnostári, ale že je to
predovšetkým naša každodenná životná prax, ak sa na ňu plne sústredíme,
ak si ju tvorivo formujeme a ak sa k nej správame s úctou."
*
Do tmy Veľkého piatka odetí, o tenký a krehký lúč svetla sa oprieme.
Kráčame sklonení.
Apríl
Vznášame sa, nespadneme.
Akoby sme stále boli jednou nohou v hore. Alebo v hrobe?
*
Ivan, neviem, ako by som sa ti odplatil, že si si spomenul na niekoho
5 tisíc míľ ďaleko. Kto iný by hovoril o bývaní jednou nohou v lese?
Knižka Lístoky sa stáva mojou súčasťou života, najmä keď musím zápasiť
s tým, čo počúvam zo Slovenska a zároveň s tým, čo si o tom myslia moji
šéfovia a kolegovia. Keď som kedysi v Hlase Ameriky vysielal od Tigrida
tvoje meditovanie nad hrobom Alexandra Matušku, to ešte ani vaši politici
nejestvovali, prípadne nosili červenú pioniersku šatku. Tvoj Miro.
*
V každom dobrom lese býva ohník a aj popolník.
*
Keď prídete niekedy do Bratislavy, navštívte ma, povedala Alma Münzová
pred rokmi v Berlíne. V mojej izbe máte už pripravený popolník. Kde
človeka nečakajú s popolníkom, tam radšej nejde, aby sa zbytočne nevracal
do pubertálnych liet, keď tajne čmochal na záchode Jedenásťročnej strednej
školy v Senci a dostal dvojku z chovania. U spisovatečky, noblesnej
dámy a prekladateľky Almy na návšteve človek napokon nikdy nebol, ale
stále sa tam cíti ako doma. Ešte aj dnes, keď už zomrela. Človek je
tam naozaj a rád hosťom.
*
Dovolíte, pán brat, stať sa mojím hosťom, keď ste do Bratislavy prišli
až z Pukanca?, povedal pán Čičmanec pred rokom v klube spisovateľov.
- Dovolíte, pán brat, stať sa mojím hosťom, keď ste do Bratislavy prišli
až z Oslo? A hosť hosťovi rozprával, hosť s hosťom niekoľko hodín sedeli
pri stole spolu s Bachom, ktorý mal práve narodeniny, s Wagnerom a Vivaldim.
Nad hlavami im leteli ťažké bombardéry smerom na Irak. Nie že by sa
nás to netýkalo, alebo že by sme boli hluchí, alebo že by sme sa nebáli,
povedal hosť hosťovi, ale jedine možné, perspektívne i aktuálne je vidieť
a počúvať nie ozbrojeného idiota, ale tvoriaceho ducha: byť jeho vzácnym
hosťom na návšteve pri ohníku. Alebo na návšteve v prievozskom.
*
Evanjelickom kostole počúvať z úst Františka Kovára niekoľko malých
slovných prelúdií a vetných či súvetných a syntaktických fúg, z rúk
organistu Stanislava Šurina Prelúdium a fúgu Es dur, chorál Liebster
Jesu, wir sind hier. Na úvod podujatia by som chcel oficiálne vyhlásiť
festival Johann Sebastian Bach - Slovensko 2005 k 320. výročiu narodenia,
hovorí pán Juráš. Mám sľúbené logo od Miroslava Cipára, na ústredný
plagát poskytne motív Viera Žilinčanová, pracujem na scenári a slogane
festivalu.
|
|
Obálka
čísla:
Ilustrácie:
Obsah
čísla:
Włodzimierz Paźniewski
O jeden chromozóm viac
s. 3
Ján Litvák
Baulskí speváci kráčajú hmlou (básne, poviedky, rozhovor)
s. 5
Ilse Aichingerová
Krátke spojenia
s. 21
Jana Bodnárová
Šitie z maličkostí
s. 41
Věra Linhartová
Dům
pro mé lásky
s. 49
Ivan Kadlečík
Chronoskop
s. 53
Poézia z Walesu
(Gwyneth Lewisová, Iwan Llwyd)
s. 91
Poste resante
Claude Lévi-Strauss
(Etnológia a ľudský údel + rozhovor)
s. 105
Edvard Kocbek
Všetko je spojené a iné básne
s. 121
Catherine Clément
Martin a Hannah
s. 135
Archív
Život na planetě USA
|
