|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2004, číslo 1-2
Našiel som pri
prebudení svoj osirelý nebotyčný dom, Vôňa kvetov je
preniknutá čistotou jak svetlo v Božom chráme.
DVOJZRODENÝ Bolo to za dávnych dôb, ktoré musia byť ľudskej pamäti ľahostajné. Do jaskyne zakliesnenej vysoko medzi vrcholkami hôr utiahol sa čarodejník, ktorý nadobro stratil svoje kúzlo. Premožený vetrom našiel tu útočisko potom, ako sa sem dovliekol v stopách zvierat medzi skromným nafialovelým porastom. Ľadový dážď mu bičoval tvár i kožou obtiahnuté rebrá na miestach, kde ho nechránila brada ani vlas a kde ho nehalil jeho zapáchajúci háv, rozpadnutý na franforce posiate tŕňmi a bodľačím. Šiel v predklone s rukami skríženými na prsiach, s ovisnutými vyziablymi ceckami, s kostlivými prstami zaťatými do pliec. Potkýnal sa a vrávoral, vyhýbajúc sa len tak-tak strmým zrázom a roklinám. Beztak sa nevyhol pádu, pád ho však nestrhol so sebou nadol, len sa chvíľu nezadržateľne niesol vírivým tunelom stúpavej ozveny. Nebeské vtáctvo viedlo ho napokon dajakou rozľahlou pláňou. Do jaskynnej diery, pri ktorej sa kedysi začala odvíjať jeho pozemská púť, vkročil ako mátoha s rozodranými chodidlami a s telom chudorľavým, doudieraným a zakrvaveným. V prítmí brloha padol dolu tvárou na kamene do studeného prachu a vydýchol najhlbším stonom, aký kedy vydalo dajaké poranené zviera či podťatý strom. Po mnoho dní ležal tu s nosom zaboreným medzi sivými skalkami a jeho životné pochody sa podchvíľou zastavovali, a potom zase rozbiehali vo vlnách kŕčov a šklbnutí. Občas, keď ho prišli pohrýzť drobné zvieratká a poloslepé plazy, precital a v návale triašky sa pridvihoval, no znova len padal, a pritom sa doškriabal a rozjatril si mokvajúce rany a doudieral si oči. A z pootvorených úst mu ako práchnivý kamienok vypadol zub vyplavený slinami. Raz sa potom prevalil na chrbát, rozhodil paže a pohýbal viečkami zlepenými zasušeným hnisom. Oku jaskyne zaplnenému chvejivým svetlom, ktoré sem vniklo náhlym prúdením, sa tak naskytol čelný pohľad na všetko, čo zostalo z čarodejníkovho tela biednejšieho ako rozdriapaný tieň. Náhle sa posadil a v záchvate dusivého kašľa vydávil trocha krvavých hlienov. Roztrhaným rukávom si ich poutieral, polámanými nechtami si so sipením poodtŕhal z viečok chrasty, oprel sa za chrbtom dlaňami o zem a pomaly pootvoril oči. Svetlo ho láskalo dotykmi najnežnejšími v ochrannom kuželi a zohrievalo ho. Keď slnko zašlo, zvalil sa na chrbát, ale ráno ho znova našlo, ako tam nepohnute sedí v akomsi tichom vytržení. Svetlo ho už potom neopustilo, a ani on si už potom nelíhal. V jaskynnom okne prestriedali sa ročné obdobia, kým on tu takto dlel v hlbokom pohrúžení. Na svete sa za ten istý čas vymenilo mnoho ľudských pokolení. Azda celé epochy a ríše zatiaľ upadli do zabudnutia a ďalšie povstali z ich prachu. Vrchy sa dvíhali do výšok, a potom zase zvoľna klesali a obrastali lahodivou zeleňou. Okolie jaskyne, z ktorej zostal len výklenok, sa taktiež veľmi zmenilo a rozrástlo. Obďaleč dažďová a snežná voda vytvorila plytké jazierko s tôňou a napájadlom. Zo svahu zase vyplavila psiu či vlčiu lebku, na ktorej sa zachytila vrstva humusu s rašiacimi jahodami a sukulentmi. V povetrí sa miesili lahodné vône so štebotom vtáctva a ku skalnému výklenku, obrastenému girlandami kvetov, viedlo široké schodište tvorené koreňmi lesných velikánov. Ich vetvy povpletané do seba chránili schody ako filagória. Zavše sem zavítala dravá zver a aj človek sem prichádzal. Nadišla jar. Vtáky
si v letku vili hniezda v pazuchách, v brade aj vo vlasoch vyciveného
pustovníka a pri kŕmení sa mu nevdojak ušlo sústo. Potom, keď učili
lietať mladé, aj jeho volali. Bolesť sa zakusovala do častí jeho tela
zbabelo ako hyena, ale srdce ho vždy pobádalo k boju o život grandiózne
ako lev.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|