| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
Fragment
ročník 2009, číslo 3-4
Vladimir
Kopicl
Pochybenia
CHLAPEC
Keď prestanem dýchať, vzduch zostane tu,
tebe sa bude ľahšie dýchať, pretože budeš v ňom,
v tom vzduchu, bude ťa obklopovať, lebo tak to má byť
na ceste do prázdnoty, do toho, čo nejestvuje.
Ako keď si sa ma pýtal, kedy príde ten koniec,
kedy rodičia miznú, skoro vždy, občas, ako kedy,
aby sa raz, už neskutoční, mihli tesne popri nás,
akurát keď sa nedívame, v huriavku križovatky.
A zamávali nám z neskutočnej, nablýskanej limuzíny;
nevšimol by si to vôbec nikto, keby sa nepozeralo naše dieťa.
A dieťa sa pozerá vždy, okrem chvíľ, keď v aute spí
alebo sa tvári, že spí, že sníva priezračný sen,
priezračný ako vzduch, ktorý vdychuje hlboko,
tak hlboko, že len-len nezačne chrápať.
Lenže deti nechrápu bez pravého, osudového dôvodu,
lebo si nechcú nechať ujsť nablýskanú limuzínu,
z ktorej vytušený pozdrav ponúka nečakaný návrat,
či sme už zmizli, alebo sa vezieme ďalej s nimi.
A je aj jeden koník, čo tak sladko erdží,
ibaže jeho problém je v tom, že už nejestvuje
a tak okolo neho nikdy neprejde to rodičovské auto:
u koňa je to inak, to vie celá planéta.
Ty akoby si išiel po vodu, no piješ iba ovocie,
lebo tebe vodu netreba, tvoje ruky sú čisté.
A ja po vodu nepôjdem, aby som neuvidel krčah.
Kto sa pridlho umýva, ten nemôže dýchať.
ANTIKYKLOP
Nakoniec prišli poslovia a povedali: Babari prichádzajú,
ale nikto ich nepočul, lebo nikto neprišiel počúvať,
dokonca ani pozerať sa na barbarov. Akoby to nikoho nezaujímalo,
ba vlastne ani samého Nikoho, keď vyjde z jaskyne.
Spoločnosť je zrátaná, všetci prítomní v plnom počte,
už ďaleko od Kyklopa, od každého Conana, vojny,
a bez problémov sa dosiahli podmienky aj pre barbarov.
Nech teda prídu, kto má obavy? Všetci odniekiaľ prišli
a nikto im zato nevystavuje osudové účty.
Postačí aj taxa na poslov a vodcu.
Kedysi ich sledovali, ako kráčajú po vode, ťažkí pod slnkom, pripravení
prijať každé miesto.
A aké miesto je teraz pre nich dostatočne skutočné?
Bolo by pekné, keby prišli, skrátili nám čas.
Odkaz ich už čaká: Spoľahnite sa na nás.
OTÁZKA PÓZY
Vravíš, že prvá
povinnosť v živote je
zaujať pózu; čo je druhá povinnosť,
to ešte nikto neprezradil. Preto na nás aj Amerika
pôsobí celkom neskutočne: dokonca aj keď nie je Kolumbova,
keď nie je pravá, silikónová. Kde boli doliny,
tam teraz trčia kopce: úbohé nebo
nad nimi, zaplátaná svätosť sveta.
Je to ako erotika bytostí odovzdaných výťahom:
ich slová sú kusé, pohľad ohraničený
a do večnosti sa dostávajú len formou
úporného, iluzórneho pohybu. To je to, kvôli čomu
sú naše pózy zraniteľné. Nič sa nezmení.
Nezmietne nás vietor.
HOSTINA
Vedecké texty o
jazykovom prejave nie sú vedeckými textami o jazykovom prejave. Vedecké
texty o jazykovom prejave sa rozpadávajú, drobia a padajú zo stola ako
zlaté omrvinky. Dole, v tráve, ležia medzi nohami stola a mravce po
nich stúpajú, hľadajú medzi nimi, ešte pred intervenciou červov, posledné
zvyšky z hostiny inšpirácie.
Zo srbských
originálov zb. Prikaze, Novi Sad 1995, Klusurine,
Beograd 2002, Smernice, Zaječar 2006, a Promašaji,
Kraljevo 2008 preložil Karol Chmel.
Vladimir Kopicl (1949) vyštudoval juhoslavistiku a svetovú literatúru
na Filozofickej fakulte v Novom Sade. Do literatúry vstupoval v polovici
sedemdesiatych rokov - najprv zborníkom Telo umelca ako subjekt a
objekt umenia (Tribina mladih, Novi Sad 1972), ktorý usporiadal
a preložil spoločne s Anou Rakovićovou, potom aj vlastným básnickým
debutom Aer (Matica srpska, Novi Sad 1978).
Už od začiatku
publikovania bol úzko naviazaný na avantgardné zoskupenia a autorov
z Nového Sadu a Belehradu (skupina KOD, Slavko Bogdanović, Miroslav
Mandić, Branko Andrić, Slobodan Tišma, Vojislav Despotov, ale aj Katalin
Ladik či Ottó Tolnai) a v širšom ponímaní i na okruh slovinskej skupiny
OHO či záhrebských autorov okolo časopisu Pitanja, či
neskôr Quorum.
Okrem spomenutého
debutu vydal básnické zbierky Parafrázy cesty (Parafraze puta,
1980), Hladné levy (Gladni lavovi, 1985), Náreky & konštrukcie
(Vapaji & konstrukcije, 1986), Otázka pózy (Pitanje poze,
1992), Zjavenia (Prikaze, 1995), Priesmyky (Klisurine,
2002), Básne smrti a kratochvíle (Pesme smrti i razonode, 2002),
Smernice (Smernice, 2006) a Pochybenia (Promašaji, 2008).
Zároveň publikoval knihy esejí Mechanický káčer, digitálna kačka
(2003) a Výjavy z neviditeľného (2006), ako aj dve antológie
prekladov americkej poézie (jednu v spolupráci s Vladislavom Bajacom,
druhú s Dubravkou Đurićovou).
Popri poézii a
esejistike sa Vladimir Kopicl venuje s úspechom aj divadelnej kritike.
Karol Chmel
|
|
Obálka
čísla:
Ilustrácie:
Obsah
čísla:
Sándor Márai
Niekoľko viet
s. 3
Ivan Kadlečík
Prvé spytovanie
s. 5
Franciszek Nastulczyk
Jedenásť básní
a
jeden rozhovor
s. 35
Lubomír Martínek Louskáček
na počmárané zdi
s.49
Ján Litvák
Špinavé básne
s. 61
Súčasná európska poviedka
Leszek Engelking: Ôsme nebo
a iné poviedky
s. 73
Vladimír Kopicl
Pochybenia
s. 93
Poste restante
Časopis Infarkt
s. 93
Jan Vladislav
"Dejte mi vědět..."
s. 133
|
