|
Fragment
ročník 2009, číslo 3-4
Franciszek Nastulczyk
Jedenásť básní a jeden rozhovor
ZRADA
nič sa nerozvíja
chýba teplo v sade
v dome
v nás
nič som
neurobil
a stále som bol zaneprázdnený
nemyslel som
a bolela ma hlava
nemiloval som
a cítim sa zradený
S
VYPÁLENOU DUŠOU
nič ma už v živote nečaká
okrem staroby a smrti
každú
chvíľu môžeš ísť
inou cestou
s vypálenou
dušou
aj tak ďaleko nezájdem
zmeň svoj
život
alebo seba
TAK PLYNIE
NOC
opúšťam
radosť slnka
vtákov kvetov a rýb
čosi pohaslo
bojím sa pozrieť
do budúcnosti
tak plynie noc
vietor a štekot psov
prebúdzajúc sa
spomínam si na chlad raňajších čerešní
na zaplátanom nebi
zapaľuje sa Venuša
ako vždy prvá a posledná
TICHO
nevinnosť bezmračného neba
zanecháva po sebe prázdno
napĺňa sa leto v žltých trávach a klasoch
obilia v horách
akoby tam bol jeho domov
v tíši
NÁHODNÁ VEČNOSŤ
zamknúť v sklenej guli
chvíľu nehy
smiech i smútok
náhodné spomienky
ľudí a krajiny
ulice i cesty
večnosť
ÚLOMKY PRÁZDNA
* * *
motýle vážky
plynúce oblaky
nad prázdnom vo mne
* * *
najkratšia noc
hmla odišla po špičkách
zobudil sa mesiac
* * *
do niekoľkých slov
zmestiť všetko tak aby
nič nezostalo
IDEME
"ideme za tebou Smrť
spievajúc svoje posledné piesne"
ideme
nevediac
prečo
ÓDA
stúpa clivota za letom
slovami Horácia
steká na mňa milosť
dobrých snov
sťaté stromy
ležia v záhrade
smutný november
CHOĎ
musím napísať báseň
lebo strácam vieru v existenciu
lebo iba napísaný život trochu trvá
nedostatok pocitu skutočnosti zožiera moje vnútornosti
vnútorné labyrinty
v ktorých sa zahniezďuje moja smrť
ako uveriť že som
keď padá dážď
so snehom plačom a bôľom za uplynulým
čo je
ak nie je nič
všetky ostatné otázky sú zbytočné
lebo iba to
ten tá to
ako písal Różewicz
je na konci rúry
na konci všetkého
lebo všetky otázky blednú a páchnu ničotou
pri otázke čo je
napísal
som už báseň napísal som už
čokoľvek čo ma vzdiali od ničoty
prázdna a dažďa so snehom a slzami
mama
aké iné slovo je také prvé a isté
čosi je keď je matka čosi musí byť
zrodené ako sa to stalo
že matka je slovom
je niečo okrem matky
ako sa ubezpečiť oživiť zapáliť sviecu povedať
choď
HROMADENIE ČIASTOK
život nikdy nespĺňa sny
občas sa nejaký kúsok podarí
ale zvyšok ho zatemní a zadusí
hromadenie čiastok
omrviniek snov
to je moja práca
* * *
bolesť
ticho hasnúceho zvieraťa
sa nedá opísať
ani zabudnúť
* * *
aby nič
mohlo vôbec
nebyť
je treba niečo
čo je
HÖLDERLIN MAĽUJE
sedí na nízkej stoličke a maľuje záhradnú lavičku
je začiatok novembra teplé slnečné popoludnie
na kostolnej veži zvon odbíja tretiu
tešia ho plynulé ťahy štetca a vôňa farby
zmiešaná s dymom spaľovaných haluzí a lístia
neponáhľa sa
pozoruje čierneho kocúra prechádzajúceho popod liesku
straky prelietajúce nad strechou domu
náhle si spomína na sen z dnešnej noci
lovil ryby v plytkom stave
a potom hrdúsil psa ktorý na neho zaútočil
pri akomsi cudzom dome
našťastie sa zobudil keď pes ešte žil
ale dlho ešte videl
šťuku metajúcu sa v tráve
a krvou zalievajúce sa oči psa
zamyslený kladie posledné vrstvy farby
na vysmädnuté a popukané drevo
odkiaľ sa berú také sny a čo znamenajú
jestvujú niekde snové svety
navôkol každodenný koncert píl a kladív z dielne stolára
zvuky z kuchyne kde sa chystá večera
farba na lavičke sa leskne a vonia tráva
na lieske šelestia zvyšky žltých listov
ale už ho neteší jeseň
záver pekného dňa
čas chleba a vína (kdesi to už počul)
pokoj a vykonaná práca
ten sen bol živší než jeho život
s povzdychom sa dvíha na stŕpnutých nohách
robí prvé neisté kroky smerom k veži
Preložil Rudolf
Jurolek.
|
