revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

Fragment ročník 2009, číslo 3-4

Leszek Engelking
Ôsme nebo a iné poviedky


Ôsme nebo

Málokto vie, že nad siedmimi všeobecne známymi nebami sa nachádza ešte jedno - ôsme. Má tak akosi neoficiálny status a v nijakom bedekre neuverejnili na jeho tému ani tú najmenšiu poznámočku. Budoval ho Satanas, aby sa vyvýšil. Nebolo mu však umožnené dokončiť ambicióznu prácu, lebo Deus Maximus ho prinútil vybrať sa náhle na mimoriadne poučnú cestu dole. Historici, čo skúmali tieto vznešené udalosti, sa rozdelili na vzájomne súperiace školy, Prívrženci prvej z nich tvrdia, že keď počas svojho výletu prechádzal popri všetkých siedmich podlažiach dokonalej Maximusovej stavby, Satanas povedal: "Triumfuješ, ale ešte príde deň, keď položím víťaznú pätu na tvoju hruď!" Predstavitelia druhej školy sú presvedčení, že Satanas iba zvolal: "Oh, qur va!" (nadávka, ktorej etymológiu sa doteraz nepodarilo určiť). Tretia škola, nazývaná kompromisná, zastáva názor, že slová Satanasa zneli takto: "Oh, qur va! Triumfuješ, ale ešte príde deň, keď..." etc. Je však predsa len možné, že Satanas kráčal v úplnom mlčaní - plnom pohŕdania alebo (ktovie?) alebo zahanbenom, a teda podobnom tomu, akým je obklopená existencia ôsmeho neba.

Mgr. Ing. Pästička

Mgr. Ing. Pästička má na dverách tabuľku s titulom a menom. Má miesto nižšieho vedúceho pracovníka, solídny príjem, ženu, pri ktorej deň čo deň zaspáva, televízor a auto. Celkom určite by súhlasil a podpísal zmluvu s diablom, aby získal lepšie miesto, lepší plat, lepšiu ženu, lepší televízor a lepšie auto.
Diabol si ho však nevšíma.

V malom

Vídaval som ju občas so psom na ulici. Vždy pozapínaná až po krk, vždy neprístupná. Nepoznal som jej meno - ale jej vlčiak sa volal Diana. A jedného dňa som ju uvidel, ako vychádza po kúpeli z jazera ďaleko za mestom. Bola pekná. Bezpochyby bola celkom pekná. Nahuckala na mňa psa. Dodnes mám stopy.

Šťastie
(variácia na tému z Nabokova)

Bol šťastný. Ako ešte nikdy. Ráno sa sotva predieralo cez ťažké mračná a padal drobný dážď, ale jemu sa zdalo, že všetko zalieva nejaké mäkké svetlo iba zľahka pritlmených reflektorov, a v kvapkách mrholenia videl nežné vločky atlasových plamienkov, čo ho šteklili na tvári. Odchádzal od nej. Bolo to neuveriteľné. Po noci s ňou.

Pulzovala v ňom nejaká horúčka, zvláštne kaliaca myseľ a zastierajúca všetko červenkavým oparom. "Ó, Bože," modlil sa v duchu, hoci to nikdy predtým nerobil, "ktokoľvek si a kdekoľvek si, ak si, urob, aby to tak zostalo, aby to bolo už navždy, aby bola navždy so mnou, ó, Bože, Bože jediný, zmiluj sa, nič viacej nechcem, o nič viac nebudem prosiť" - a kŕčovito stískal ruky.

A potom už nie slovami, iba nejakým zúfalým napnutím mysle zaprisahával neznámeho Boha, zaprisahával všetky nadprirodzené sily, zaprisahával osud, zaprisahával vesmírny poriadok alebo vesmírny chaos, zaprisahával svet, slnko, nebesia, mračná, domy, obchody, stánky, stromy, lavičky pri cestičkách, stĺpy s plagátmi, telefónne búdky, autá, dlažbu, po ktorej kráčal, obruby chodníkov, asfalt cesty, dážď, šum dažďa, jednotlivé kvapky, atómy, z ktorých sa skladali, pripravený urobiť všetko, všetko prisľúbiť, všetko obetovať, len aby sa naplnilo to jedno želanie.

Vedľa neho pomaly prekĺzla obrovská čierna limuzína. Zo zvyku, aký získal v detstve, sa pozrel na registračné číslo: TAK 0000.

"Čudné číslo" - pomyslel si a na chvíľu sa odtrhol od zaprisahávania, akým bol celkom premknutý, ako keby vyplával na hladinu pre čerstvý vzduch. "Čo je to za okres? Torunský? Tarnobzeský? Tarnowský? A je vôbec Tarnobrzeg okresné mesto? A Tarnow?"

A hneď vzápätí: "Takže - tak? Buď som taký detinský hlupák, alebo..." Znovu sa ponoril do šťastia, ktoré bolo aj okolo neho aj v ňom samom, bezo zvyšku ho napĺňalo, ba napĺňalo celý priestor, tlačilo sa dokonca aj do najvzdialenejších a najskrytejších zákutí, prenikalo každým predmetom. Horúčka šťastia rástla, šumela v hlave, puchla v tepnách, rozpaľovala oheň vo všetkých bunkách.

Zo zamyslenia ho vytrhol zúfalý piskot bŕzd - stál na ceste, vedľa neho sa sťažka a neohrabane, akýmsi skriveným oblúkom presunul biely nákladniak, zastal o pár metrov ďalej, akoby zaváhal, ale po chvíli sa znovu pohol.
- Vy ale máte šťastie! - začul odkiaľsi spoza chrbta.
"Šťastie, šťastie. No áno, má ho. Má! Teraz ho iba držať, nepripustiť, aby sa vyšmyklo, neustále sa mať na pozore, naplno sa sústrediť, nedovoliť, aby ušlo!"

Šiel ďalej. Medzitým dážď zhustol a oblepil mu tvár hrubou blanou tekutého lesku. Ten lesk mu zalieval oči a rozmýval obrysy všetkého naokolo. Bolo treba ísť takmer podľa hmatu. Cítil, že niekde blízko, možno dokonca na vystretie ruky, je magický vzorec, rozlúštenie záhady, ako zachytiť šťastie, ako ho znehybniť, ako nad ním získať trvalú moc, ale samo šťastie opájalo tak veľmi, že prekážalo na seba myslieť, prekážalo myslieť na čokoľvek, miešalo sa s nahlas pulzujúcou krvou ako silný alkohol.

Pokúsil sa sústrediť, ovládnuť opojné rozochvenie, ale horúčka sa ukázala silnejšia.

Zriedkaví chodci, čo prešli popri ňom, boli iba ako rozmazané škvrny, vyblednuté netelesné prízraky, ktorým nevenoval ani najmenšiu pozornosť. Svetlá na križovatkách spievali červeno-žlto-zelenú hymnu, a zároveň akoby čosi naznačovali, významne žmurkali, sľubovali nejaké zasvätenie, nejaké odpovede na pálčivé otázky.

Šťastie šelestilo ako lístie vo vetre a vietor fúkal s prudkou silou, vytváral vzdušné víry, hvízdal a hučal. Ale šelest lístia sa nečakane dostával do popredia, lístie sa prejavilo ako sólový nástroj, ktorý mocný hukot a svišťanie vetra iba sprevádzalo, obohacovalo a zvýrazňovalo jeho virtuózne pasáže, ba prispievali k tomu aj bicie hustého lejaku.

Šiel unášaný tónmi tej hudby, ktorá dosiahla majestátne crescendo. Zrazu ho niečo prudko udrelo do boku, tak prudko, že sa nevedel udržať na nohách a spadol. Na chvíľu všetko zakryla červená opona, spoza ktorej bolo počuť len frenetický potlesk dažďa. Potom sa zdvihol zo zeme. Pár krokov pred ním stálo čierne, neprirodzene skrútené auto. Zovšadiaľ pribiehali nejakí ľudia, niektorí čosi kričali, rozčúlene gestikulovali, ktosi si zakrýval rukami tvár, niekto iný sa hnal k telefónnej búdke. A on, ignorujúc všetok ten nepochopiteľný chaos, vykročil ďalej. Spočiatku sa pohyboval trocha rozochvene, zohnutý v páse ako pri hlbokom úklone, zlomenom šťastí, ale postupne sa vyrovnal, nadobudol prekvapujúcu istotu a ľahkosť. Šiel teraz krokom, aký ešte nikdy nezažil.

Leszek Engelking (1955, Bytom) - poľský básnik, prozaik, esejista, literárny vedec, prekladateľ, jazykový multiinštrumentalista (prekladá z angličtiny, ruštiny, češtiny, slovenčiny, španielčiny, ukrajinčiny); po absolvovaní poľskej filológie na Varšavskej univerzite pracoval dlhší čas ako redaktor časopisu Literatura na świecie, neskôr vystriedal viacero pôsobísk na poľských univerzitách (Varšava, Lodž), bol členom redakcií viacerých literárnych časopisov. V súčasnosti prednáša dejiny českej literatúry na Lodžskej univerzite.
Je autorom piatich básnických zbierok: Autobus do hotela Cytera (1979), Haiku vlastné aj cudzie (1991), Majsterka kaligrafie a iné básne (1994), Dom piaty (1997) a Leszek Engelking a iné básne (2000), Zanechala si odtlačky prstov na mojej koži (Knižná edícia časopisu Fragment, 2005). Výbery z jeho poézie vyšli v ukrajinčine, češtine, bieloruštine, angličtine. Zatiaľ poslednou prácou z oblasti literárnej vedy bola publikácia Codzienność i mit. Poetyka, programy i historia Grupy 42 w kontekstach dwudziesto-wiecznej awangardy i postawangardy. (Lodž 2005), predtým však uverejnil význačné monografie V. Nabokova či E. Pounda, podložené nielen hlbokou znalosťou diel, ale aj skúsenosťami s ich prekladaním.
Leszek žije od roku 1970 v Brwinowe pri Varšave, je zapálený, invenčný a neúmorný milovník dobrej literatúry, trefný glosátor kultúrneho diania, nezabudnuteľný recitátor vlastných limerickov, putovná encyklopédia všetkého, čo chcete vedieť o literatúre a jej súvislostiach...

 

 

Obálka čísla:

Ilustrácie:

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Sándor Márai
Niekoľko viet
s. 3

Ivan Kadlečík
Prvé spytovanie
s. 5

Franciszek Nastulczyk
Jedenásť básní

a jeden rozhovor
s. 35

Lubomír Martínek Louskáček
na počmárané zdi
s.49

Ján Litvák
Špinavé básne
s. 61

Súčasná európska poviedka
Leszek Engelking: Ôsme nebo
a iné poviedky
s. 73

Vladimír Kopicl
Pochybenia

s. 93

Poste restante
Časopis Infarkt
s. 93

Jan Vladislav
"Dejte mi vědět..."
s. 133


 

 

c
© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the
Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.