<<
späť na Fragment ročník 2015, číslo 4
Roman Honet: Básne
Roman Honet (1974) – básnik, zostavovateľ antológií, literárny kritik; v rokoch 1995–2008 redaktor literárneho dvojmesačníka Studium; v súčasnosti vedie kurzy kreatívneho písania na Jagelovskej univerzite v Krakove. Autor šiestich básnických zbierok. Básne sme vybrali z tých najnovších: Moja, 2008, Baw się, 2008 a Piąte królestwo, 2011, všetky vydalo Biuro literackie, Wrocław.
vernosť
nebo nad zamrznutou zemou
ako jazero vylúpnuté spod ľadu.
bozkávanie obrazovky ležiacej v tráve,
kde kňaz a doktor rozprávajú o
vesmíre. orientálni experti
na polievky a budhu, znalci západu –
pustovníkov pomocník s urnou
na pleci – v urne prach opice. cez nože
zavesené na sklonených konároch,
cez smrad staničných záchodov,
cez modravý jagot iskier
po spojoch prevodov
sa plazia, pripájajú sa.
svine, svine
(zápalné obete zo žihľavy)
zápalné obete zo žihľavy,
zhnednuté fotografie tvárí
plných potu a veľkých písmen.
prizma tehál, na ktorej malý
chlapec vypichuje oči bábke čoraz
staršej sestry. zakaždým v rovnakom
čase hlasné hrmenie lokomotív,
chudé ženy kráčajúce popri
koľajniciach. ešte rozpálený
vzduch, dusný prach na tenkom
negatíve slnka, smiech, čo sa rozvetvuje
v mozgu – šialenstvo a smiech
požiar
privezený do domova dôchodcov
leží na posteli. šepká si –
toto všetko
použité obväzy,
pracovníci benzínovej stanice za oknom,
osa na pudingu
žena, ktorá mi varila ryžu
a pripravovala plnenú papriku
deti, čo sa viezli na saniach
alebo zatvárali do kufra pohrebný veniec
lietajúce modelky,
švédsky kľúč
a sestričky, ktoré mi prinášajú deku
požiar,
toto všetko –
bolo z ohňa a ja som na chvíľu,
a ja som vbehol medzi plamene
a zaspal som nad verneovkou
kým privlečú
drobí sa asfalt, poludnie v malom
mestečku na pahorkoch. vykĺznu červené
dievčatká, sadrová socha boha
ponorená v bodľačí – rok sa prelomil
na dve polovice. odišli: zlatník
z predmestia, domov dôchodcov, žena
v januári nájdená v kúpeľni a každý, kto mohol
odísť, vzdať sa, zabudnúť.
drobí sa asfalt, krajinky na popol
obrátené – to postačí,
kým sem znovu privlečú noc
alebo schizofréniu – tie tiché kŕče
s potrhanými vláknami.
posledný list pred záhradou
slnko praská ako zrelý
orech. v záhrade sa muchy lepia na pery
a burns lenivo dvíha spráchnivenú hlavu
v oblôčikoch očí sa liahne obraz,
najkrajší,
aký kto kedy vymyslel
vlastník
mužovi sa prisnila smrť,
sadla si oproti nemu a síkala. z jej moču
vznikali kosti a perá a poskladali sa z nich vtáky.
a leto, opäť videné zblízka
ako hlava larvy, v strede biela. patrí ti
celý svet, šepkala. a vtedy
ten spiaci muž zaplakal,
akoby si na niečo spomenul – na čiusi tvár alebo ruku
a to, čo je potom: prázdnotu –
opancierovanú neprítomnosť, keď sa sen
stráca, keď dni odchádzajú.
oči
oči, v ktorých sa rozlialo mlieko
nazerajú teraz hlboko do seba. čo vidia?
vidia všetky vzdialené miesta,
vidia čistú hru času detstva
a jeho úzke ústie, lebo ktosi sa skláňal nad tvojím dychom
a praskali mu pery od dôležitých slov.
oči vidia aj obozretne padajúci
ligotavý sneh. a vidia vodu
a tabakové vlasy dievčaťa,
ktoré umrelo. oči sú lepšie ako my,
lebo oči neumierajú, ale hľadia hlboko do seba
a vidia všetkých mŕtvych,
všetky minulé a vyriešené záležitosti
a my? čo my vidíme v nemocniciach,
rakvách, keď vietor navieva zem
do rozchýlených úst a do našich
zámotkov sa nevmestia presklené
tunely letných prosektórií. čo
vidíme my, keď v nás narastá hnoj
a špina, a množstvo tieňa: vedľa sa rozpúšťajú
opustené pláže
muži pijú vermut s teplou farbou bandáže
a pergamenu. k očiam máme ďaleko,
ako veľa vyznamenaní sme získali,
ako veľa vzdialených bratov,
koľko sestier napätých od jasu,
a oči sa na nás pozerajú ako na mŕtvych
ruža z andersenovho hrobu
zima je ruža z andersenovho hrobu
a sneh je druh soli, čo prinavracia
zrak. ten krvou podbehnutý pruh na nebi,
akoby horelo lietajúce uhlie
alebo mŕtvy ušiel z ohnivej pece. smrť je
zoonóza. chirurgovia pre ňu
vyrobili zvon a hodiny, psychiatrická
liečebňa podporila žezlo.
pozri sa. počúvaj. zimný vták
ako pľúcne krídlo pulzujúce v krovinách,
škripot snehu pod čižmami detí
vracajúcich sa z rorátov a rozosmiatych,
lebo sa túto noc zapáčili bohu
a zasvietil nad nimi andersenov hrob
stále na sever
slabší stále odchádzajú na sever. zostáva
po nich narcis v pohári vody, fragmentárny
pohyb pier na dvd: mystici a psy,
zostáva slovo – zušľachtený jed. neviem
nič o návratoch. o snehu – toľko,
čo treba – je opakovateľný, spaľuje sa
a bolí. bolo to pred jedenástimi rokmi,
v januári – tak sa pripomína dátum,
výročia zasypané lavínou mosadzných
iskier – väčšinou takto vyzerá
začiatok. pamätáš sa? sterilné kabinety,
kde svetlo spája myseľ a pohľad
na jednu úžasnú úniu – krutosť,
veže z hlboko vyrezávaného mäsa,
pretože práve tento druh
hrudy a materiálu používa samota – majsterka
vnútorných prác. to narastanie
substancie a prinášanie jej úľavy,
podávanie pokrmu atypickými
otvormi – vlečúce sa operácie na všetkom tom,
čo má význam a telo – trvá to odjakživa
bolesť, tvoj tanec je socha
Z poľských originálov preložil Karol Chmel
|
