|
|
|
Aktuálne
|
Fragment
ročník 2013, číslo 4 Prichystaný na rozhovor s Dušanom Dušekom som si jedného dňa s ľútosťou uvedomil, že na všetky moje otázky, ktoré som mu ešte ani nestihol predložiť a položiť, už dávno stihol odpovedať vo svojich knižkách. A tak, nevedno, či zo zúfalstva alebo z čírej zvedavosti, rozhodol som sa tento fakt (pre istotu) overiť jedným hravým rozhovorom čitateľa s obľúbeným autorom. Môj rozhovor s Duškom trval celý júl a vinul sa naprieč všetkými jeho knihami, rozprávali sme sa, smiali, ba občas sme si trochu aj poplakali. Niekedy som z neho odpovede musel trochu páčiť a ťahať, inokedy zas na jednu otázku odpovedal desaťkrát, zakaždým celkom inakšie. A zrazu, po poslednej stránke poslednej knižky, mi za tými rozhovormi prišlo trochu ľúto. Že sa zrazu skončili. Že nie sú bez konca. Aj preto sa už teraz teším na ďalšie knižky Dušana Dušeka, ktoré sa tento rok objavia; teším sa na knižku (nielen) rozhovorov Počúvať je zadarmo a teším sa aj na príbehy Adama a Škorice v knihe Melón sa vždy smeje. Už nech to je - mám tisíc ďalších otázok. Takmer každý tvoj rozhovor začína otázkami o detstve. Niet sa čo čudovať, veď napokon - všetko sa začína detstvom. Tak začnime aj my.... Máš jedenásť rokov, je rok 1957. Čo si vtedy vedel a čo nevedel? V lete 1957 som ešte nevedel, že o nejakých pár rokov budeme slovo leštenie používať na označenie celkom inej činnosti. Hovorili sme: "Čo robí Jožo?" A niekto povedal: "Leští si pod sprchou." V lete 1957 sa mi páčila Tonina a o leštení som ešte nič nevedel. A o čosi neskôr? ...mal som trinásť, možno štrnásť rokov, nesedel som za písacím strojom, ale na hojdačke pod gaštanom v tme večera a hustého lístia. Vedľa mňa sedelo o rok staršie dievča, celý som sa triasol, zdalo sa nám, že sme nešťastní a starí. Čo ste ako deti robili najradšej? Všetci sme sa radi smiali. Presnejšie: chachúlali. Každý má v detstve svoje idoly. Aké boli tie vaše? Medzi naše idoly patrili Stalin, Gottwald, futbalový brankár Duduš, plavec Háčik a najväčšie eso všetkých rozhlasových estrád: herec Fero Dibarbora. Niektorým idolom sa dá dobre rozumieť aj dnes. čo však "tie iné"? Najmä "tí prví dvaja"? Detstvo je vždy
raj. Aj so zakrytými očami. Nech je okolo nás čokoľvek. Pieseň práce.
Sprievody. Zástavy a transparenty; pochody a častušky. Pionierske šatky.
Mávatká a lampióny. Zlé knihy. Hlúpe heslá na domoch. Nech žije 1. máj!
Nech žijú päťročnice! Nech žije KSČ!!! Ako je to možné, že sme nevedeli,
čo sa okolo nás deje? Mám sa červenať? Netreba - veď naozaj všetko bolo
červené. Ako je to s tvojimi spomienkami na detstvo? Na niektoré spomienky som už navždy zabudol, ale spomínam si na to, ako som si na ne (ako malý chlapec) spomínal: spomínam si na spomínanie, no už neviem - o čom tie moje spomienky vtedy boli. Ako je to s tvojim detstvom dnes? Moje detstvo sa nikdy neskončí, lebo nemám deti, ale ani sa nikdy nezačne odznova. Aký obrázok z detstva by si rád posielal ako pohľadnicu? Utekajúce postavičky detí v súmraku plnom duniaceho vlaku. Obráťme list a odbočme. Trebárs k rozprávaniu a písaniu. Ako by mal podľa teba vyzerať ideálny rozhovor o písaní? Aby sme na akúkoľvek otázku mohli odpovedať, musí taká otázka najprv vzniknúť, pričom ani to ešte nezaručuje odpoveď, veď len uvážme, na koľko múdrych a základných otázok sa nám podnes nedostáva uspokojujúcich odpovedí, takže nečudo, že s takými somarinami, obšmietajúcimi sa okolo tzv. beletrie netreba strácať čas. Tým chcem povedať, že by mi otázka, prečo vlastne píšem, nikdy ani nenapadla - a pokiaľ nie je otázka, nemôže byť ani odpoveď, lenže práve to je môj prípad: odpoveď bez otázky. Odpoveď bez otázky však, samozrejme, nie je rozhovor. Ako by teda taký správny rozhovor, s otázkami i odpoveďami, mal vyzerať? Otázka: prečo sú ľudia v autobusoch jeden na druhého ako hyeny? Odpoveď: autobus je malý. Otázka: to sa nemôžu trochu potlačiť? Odpoveď: nie je kam. Otázka: a čo vo väčších autobusoch? Odpoveď: chodia iba kedy-tedy. Otázka: nemohla by sa za každý zapojiť ešte maringotka? Odpoveď: mohla. Otázka: nemohli by sa ľudia voziť aj na streche? Odpoveď: mohli by ich ošpiniť vtáci. Otázka: a čo šoféri? Odpoveď: sú to beštie. Otázka: v čom je teda chyba? Odpoveď: v tom, že autobus je zariadený na spôsob mäsového mlynčeka. Otázka: máte syna? Odpoveď: leto, jeseň, zima. Je v tvojej rodine spisovateľstvo dedičnou chorobou? Písanie (ako také) sa v našej rodine nikdy nepestovalo. Po tridsiatich rokoch, venovaných tejto bohumilej činnosti, viem len to, že na ňu treba hlavu-mapu. A môže byť aj sedemúčesová. Čo robí spisovateľ, keď sa mu nedarí? Spisovateľ, ktorému sa práca nedarí, je neposednejší ako vrabec. Chodí po izbe, občas pozrie von oknom, občas pozrie na čistý papier na stole, húta, rozmýšľa, poťuká si malým kladivkom po hlave, dá si ruky do vreciek, či by aspoň tam niečo nenašiel, alebo si môže sadnúť na plot, hompáľať nohami a pozorovať, ako sa sliepky tmolia po dvore, vyzobávajú zo zeme kamienky a hovoria mu: "Ty leňoch, zase nič nerobíš!" Preto spisovateľ nemá sliepky rád. Čo by spisovateľovi nemalo chýbať? Po prvé: hlava.
Pri svojom písaní sa častokrát opieraš o spomienky - nielen o svoje vlastné, ale aj o spomienky svojich blízkych. Ako s nimi (so spomienkami) pri písaní pracuješ ďalej? Niektoré veci tým, že ich domyslím, získajú, na niektorých však neviem domyslieť už ani jedno slovo. Pri domýšľaní sa hrám: môžem stvoriť, čo chcem a ako chcem. No radšej mám druhý prípad, lebo - vtedy sa mi zdá, že všade okolo mňa je to aj bez slov v poriadku. Je nejaký "rozprávaľský žáner" pri ktorom si radšej zakryješ uši? Vždy znovu ma ohúri a zmätie úradná reč referentov, ich príšerné zvraty, či skôr zvratky, ktoré vymyslia. Ako slovenčinár trpím. Ale zároveň mi duša kvitne od radosti: vždy dokážu prekvapiť. Aký spisovateľský titul by si bez okolkovania rád prijal? Napríklad: prvý detailista. Aj to bola celkom iste nejaká funkcia, hoci netuším aká, no viem, že sa mi páči; taký titul by som bral. Svet sa skladá z drobností, z malilinkých detailov. Aj tie najväčšie veci na svete sa z nich skladajú. A predsa - akoby boli mimo nášho zorného poľa... Stráca sa čas na maličkosti. A pritom také slivky, ktoré svojou zrelosťou a sladkosťou, usadenou okolo kôstky, prinášajú raj pre jazyk, farbu pre oči, by si celkom iste zaslúžili oveľa viac pozornosti, radostného skúmania a chvály, ba možno aj štátne vyznamenanie. Spomeň teda niekoľko takých pekných maličkostí... Nite, ihly, popolník, staré pohľadnice, kalendár, zápalky, zastrúhané ceruzky, noviny a knižky, zátky z korku, drevená píšťalka, malá fľaška od rumu a čo ja viem čo ešte. Mnohé drobnosti sú skutočne obdivuhodné. Ako vyzerajú tvoje pozorovania? Sedím v kuchyni a nadchýnam sa prostými vecami. Na platni sporáka sa pečie jablko. Dal mi ho kamarát. Vonku svieti slnko. Mraky sú vysoké a ďaleké. Vôňa jabĺčka prestupuje byt. Z nosa mi padajú kvapky, sklovité a číre zrniečka sa mihnú vo vzduchu a ticho vsiaknu do vreckovky. Všetko je také jednoduché: vône, svetlá, horúčky. Čo vieš o fajčiaroch? Fajčiarom fajok uniká z úst veľa bozkov. A o tých bozkoch? Bozk je skratka modlitby. O dotykoch? Dotyk je najmenšia vzdialenosť. O piesku? Piesok vlhkom tmavne: pripomína horský med. O vode? Len voda je čisté a prirodzené rozpúšťadlo, je všade a stále pracuje, postupne odkrýva vrstvu za vrstvou, nikdy neprestane, zamatovou rukou prehlbuje dná. O zápalkách? Zápalky sa tešia na tmu. Povedz ešte o niečom. Napríklad... Napríklad: usadený prach je tuhé skupenstvo času - a ktovie, čo ešte. Ako to vyzerá v tvojich spomienkach? V spomienkach je slnečno. Ako taká spomienka vzniká? Vonku je horúco, v dome chladno - v zime zase naopak: hneď je z toho spomienka. A ako sa stratí? Aj najprudšia spomienka sa vytratí a zmizne. Na vine však nie je čas - čas stojí nielen v minulosti, ale i v prítomnosti - ale je to putovanie, pohyb, zrak. (Toto sú známe veci.) No aj s tými najkrajšími alebo najhoršími spomienkami - ich neúplnosťou, nenávratnosťou toho, čo sa stalo - prichádza zrazu smútok alebo neurčitá slabá ľútosť. Opačným pólom spomienok je budúcnosť. A kdesi medzi tým (práve teraz) letí a uteká prítomnosť. Ako je na svete práve v tomto čase, práve teraz, práve teraz, práve teraz? Na svete je vždy veselo a vždy ináč, ako si myslíme. Uveríme niekedy aj svojej veselosti? Málokedy, no predsa niekedy, je svet aspoň trochu dokonalý. Ide o tú trochu: chce to trochu šťastia. Mier prichádza nečakane, t. z. v nečakanom čase a na nečakaných miestach, hoci je dosť možné, či skôr isté, že chodí aj inokedy a takisto inde, ale tam ho nikto nečaká. Čo vieš o "večných časoch"? Skoro všetko, čo bolo na večné časy, bolo dolu hlavou, alebo to bolo hore nohami Nie je to tak dávno, keď sa jedny večné časy-nečasy skončili. Z akého uhla sa na to dívať dnes? Čas po nečase nemusí byť pekné počasie. Záleží na nečase. Alebo na čase. Ak je ten čas ešte väčší nečas, môže byť ten nečas vlastne časom. Potom je to nečas po čase, ktorý bol najprv nečasom, ale stal sa časom. Takisto môže byť čas po čase. Záleží na počasí. Čo ťa najviac hnevá a jeduje v dnešných časoch-nečasoch? ...ničotná bieda tejto zúfalo nekultúrnej krajiny sa neustále prehlbuje, cítiť to vo všetkých vrstvách spoločnosti, hrubosť a tuposť je ako všadeprítomná špina, ktorá zasiahne každého, kto tu žije; možno práve teraz treba emigrovať; vlastne sa dosť čudujem, že sa k nám po zime vracajú sťahovavé vtáky, ak to ďalej pôjde týmto smerom, aj tie si to raz rozmyslia. Je však aj iný čas... Ten milosrdný... V milosrdnom čase nikto nezomiera, v milosrdnom čase idú hodinky raz dopredu a raz dozadu, ako si kto želá, v milosrdnom čase sa aj o veľkom nose dá hovoriť ako o malom, v milosrdnom čase všetci žijú... A čo počasie? Veríš predpovediam? V poslednom čase sa veľmi zlepšili predpovede počasia, no niekedy predsa nevyjdú - a vtedy sa ako blázon usmievam, lebo okolo nás ešte žijú tajomstvá, bez ktorých by bolo smutno. Ktoré počasie máš najradšej? Najlepšie počasie je jar: priletia vtáčiky a posadajú si. Čo človeku časom pribúda? Čo ti pribúda: zabúdanie. Čo by si rád robil na konci tých časov? Keď ja zomriem, chcem ísť do pekla, kde sú všetky pekné ženské. (Odpovede Dušana Dušeka boli nájdené v knihách: Oči a zrak, Najstarší zo všetkých vrabcov, Poloha pri srdci, Náprstok, Pravdivý príbeh o Paľovi, Kalendár, Kufor na sny, Milosrdný čas, Teplomer, Vták na jednej nohe, Zima na ruky, Holá veta o láske a z eseje Lístie je červené, vzduch plný jesene, ktorá vyšla v časopise Mladá tvorba č. 9 z roku 1969 ) |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla:
|
|
|
|