|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 7 Štyridsaťročný
litovský novinár Viačeslav Čerepanov strávil v sovietskych väzniciach
a lágroch dvanásť rokov. Prvýkrát sedel ako sedemnásťročný za protest
proti okupácii Československa v roku 1968. Druhýkrát mu väzenie hrozilo,
keď roku 1979 litovskí disidenti verejne odsúdili pakt Molotov–Ribbentrop.
Vtedy sa rozhodol, že sa pokúsi pred súdom ujsť. Podľa tajných máp sa
mu zázrakom podarilo dostať cez sovietsko-fínsku hranicu. E. Č.
Za väzenským oknom je biela noc. Okno je vysekané do sklonu strechy, po ktorej mäkko stekajú pramienky dažďa. Vidím z neho kúsok strechy a kúsok ulice. Tam na druhej strane cesty svietia okná, hrá muzika. Ak sa lepšie zadívaš, vidíš i siluety ľudí za stiahnutými roletami. Žijú si v spleti svojich želaní a predstáv, zvykov a rituálov. V susednej cele sedí môj priateľ Germen. Viem, že aj jemu je teraz ťažko. Bežať v ústrety slobode a minúť sa s ňou – nedá sa to hneď ani pochopiť. Malé fínske mestečko Ilonantsi. Malé je aj jeho väzenie, v ktorom už dva roky nikto nesedel. Sme tu prví zďaleka priletiaci vtáčí. Sami sme si 15. júla 1980 vypísali víza a prešli hranicu. No stačil okamih zaváhania a sme na polícii – poskytli sme jej možnosť „šplhnúť si“ pred svojimi sovietskymi kolegami. Fínsko znova môže dokázať, že poctivo dodržiava dohody podpísané so svojim veľkým susedom. So sovietskym zákonom som sa zoznámil roku 1968. Odsedel som si dva roky v Mordovských politických táboroch za letáky proti vstupu sovietskych vojsk do Československa. Potom prišiel rok 1979. Vo februári pricestovali do Litvy zástupcovia najznámejších západných agentúr sveta, novinári, televízne štáby. Organizoval som pre nich stretnutia a tiež tlačovú konferenciu so skupinou Antanasa Terkeckasa a veriacimi, ktorých prenasledovala sovietska moc. Už aj vtedy sa v Litve našli smelí ľudia! Materiály z tlačovej konferencie o nezákonnom pakte Molotov-Ribbentrop boli publikované v západnej tlači a mali veľký ohlas, mnoho sa vtedy hovorilo o porušovaní ľudských práv v Litve. Reakcia KGB na seba nedala dlho čakať. Začal sa pohon. Najprv zatvorili Terlackasa a Sasnauskasa. Aj mňa si pozvali na vyšetrovacie oddelenie KGB. Po výsluchu bolo jasné, že ma opäť čaká väzenie. Vladas Šakalis, tiež účastník onej tlačovej konferencie, uteká pred súdom v júni 1980. Podarí sa mu prejsť sovietsko-fínsku hranicu. Ja ho mám o čosi neskôr nasledovať. V Paríži ma čaká moja nevesta Jolanta Vajčaitis, s ktorou som sa nijako nemohol stretnúť, pretože sovietske orgány tomu všemožne bránili. V lete 1980 som teda mal len dve možnosti: dobrovoľne ísť do väzenia, alebo sa pokúsiť získať útekom slobodu. Vybral som si to druhé. Mal som akési zlé tušenie, no nehľadel som naň a nádejal som sa, že vykĺznem zo slučky, ktorá sa už dlho okolo mňa sťahovala. Chytili nás v mestečku Chattuvara. Pred domom, okolo ktorého sme šli, som si všimol mladých ľudí v sivozelených uniformách. Obzerali si naše ošumelé oblečenie. Prešli sme okolo nich. Prebehol mi mráz po chrbte. Za posledné roky som sa už naučil reagovať na takéto pocity a signály čo najrýchlejšie a najcitlivejšie. Ako sa u niekoho časom tak vyostrí čuch, že na kilometer cíti fízla! Kráčali sme ďalej. Obišiel nás na bicykli muž v uniforme a zastavil sa pred nami. Podišiel k nám a čosi nástojčivo hovoril. Vďaka tomu, že moja i priateľova fyziognómia pripomína nemeckú, postavil som všetko na jednu kartu: sme zblúdení Nemci, čo stratili doklady. Začal som hovoriť po nemecky. Podozrievavo si ma prezrel. O pár minút už pri nás zastal modrý ford, z ktorého vystúpili dvaja pohraničníci so samopalmi Suomi na pleciach. So Suomi – jedným z najlepších samopalov sveta s bleskovou smrtiacou silou! „Zdvorilo“ nás vyzvali nastúpiť do auta. Čo už narobíš, keď si v pazúroch nepriateľa... čo už, všetko je jasné... hra sa skončila. A koniec mojej cesty v ďalekom neznáme. V budove Pohraničnej stráže som sa hneď vypýtal na toaletu a chytro som tam zničil niekoľko popísaných hárkov papiera. Ale nebol už čas zbaviť sa všetkého. Keby som prejavil ostražitosť o trochu skôr, stihol by som zničiť väčšinu kompromitujúcich materiálov. Potom som sa vrátil do miestnosti, kde nás strážili. Otvorili sa dvere, vošiel dôstojník a s ním ďalší dvaja ľudia. Začali mi klásť otázky a prezerať môj ruksak. Prikázali mi vyzliecť sa a prezreli aj šatstvo. Objavili tak – okrem iných vecí – aj hárok papiera, ktorý som nestačil zničiť. Bolo na ňom napísané: „Niet slávnych činov, niet hrdinstva. Niet legendárnych epoch – je len jarmo komunizmu v archipelágnych táboroch“. Fínskym pohraničníkom tieto Solženicynove vety nehovorili nič. No odovzdali potom KGB všetko, čo u mňa našli. Keby tak vedeli, čo tým činia! Čoskoro prišli po nás do Chattuvary veľké fínske policajné autá. Pohýname sa. Ideme. Mestečko Ilomentsi. Policajná stanica a väzenie. Fotografia en face a en profile. Berú nám odtlačky prstov. A sme v cele. Prešiel som ostnaté ploty sovietskeho impéria, vyhol som sa miestam stráženým psami, aj strážnym vežiam a strážcom. Pozeral som smrti priamo do tváre. Ale až tam – vraj v slobodnej krajine – stal som sa neslobodný. Dohoda Fínska so ZSSR o vydávaní politických utečencov – to je fínska hanba. A väčšina obyvateľov Sovietskeho zväzu opovrhuje Fínmi za túto zradu humanistických ideálov a všeľudskej Deklarácie práv človeka. Večer. Policajný komisár vchádza do mojej cely: „Du bist komunistische Schweine...“ Neočakávaná bolesť blízko pečene. Padám. Odvážajú ma do nemocnice, ale nik si ma tam nevšíma. Až jeden z lekárov sa mi začne prihovárať po rusky a ponúka pomoc. Rozhodol som sa nedať sa vyprovokovať a dohrať „nemeckú hru“ do konca – kým nezistia moju totožnosť. Zaryto preto mlčím. V očiach jednej lekárky vidím slzy. Všade predsa žijú ľudia... Vezú ma späť na políciu. Výsluch. Prikážu napísať krátky životopis a vyplniť dotazník. Čo má človek o sebe v krátkosti napísať? Hlava mi pracovala ako automat. Musel som si vymyslieť všetko: počínajúc miestom narodenia, školou, univerzitou, kde som študoval, miesto trvalého pobytu, priateľov. Pamätám sa, že som v mysli postavil do radu všetkých svojich zahraničných známych a priateľov, aby som si vybavil ich podobu. Prikázali mi všetko nakresliť. Pravdupovediac, údaje do životopisu som mohol čerpať len z toho, čo som vedel alebo predpokladal o ich mladosti strávenej v Nemecku alebo vo Francúzsku. Neskôr ma KGB obviní z priateľstva a kontaktov s cudzincami. V biednom úsilí ujsť smrti pripravil som sa o život. Taký pocit som mal po výsluchu u hlavného vyšetrovateľa na fínskej policajnej stanici. Po výsluchu mi povedal, že je presvedčený o tom, že som sa spamäti perfektne naučil vopred pripravenú legendu. Rozsudok znel: „Du bist sowjetische...“ Bolo jasné, že ma neprepustia. Poslednú nádej som vkladal do žiadosti spojiť sa s americkým veľvyslanectvom. Odmietli. Keď policajti listujúci v mojom zápisníku našli telefónne číslo Sacharova, ich pobúrenie nemalo hraníc. Čas plynul a policajti sa čoraz viac o čomsi hádali, prekrikovali sa. Najmä jeden z nich si ma uprene prezeral. Potom kamsi vyšiel. Vrátil sa s mužom v civile a ten hneď začal rusky: „Je to pán Čerepanov. Hra sa skončila, už vieme, kto ste.“ Po tomto vcelku prozaickom oznámení mojej totožnosti mi povedali, že 21. júla nás vrátia do ZSSR. Prvé, čo ma napadlo, bola myšlienka, že predsa len je fínske väzenie ľudskejšie ako sovietske – v tom našom nikdy nevieš, čo ťa čaká najbližšie dni, hodiny, minúty. Večer 20. júla. Prišli po mňa. Žiadajú ešte, aby som sa podpísal do akéhosi záznamu, kde už je napísané moje pravé meno. Veci mi odnášajú policajti. Dostávam krabičku cigariet North Star. Vedú ma k autobusu. Odkiaľsi prišiel človek oblečený vo vojenskej blúze a sadol si za volant. Posadili ma dozadu vedľa Germána. Na rukách máme želiezka, navyše Germán je nimi pripútaný ku mne a ja k mládencovi v uniforme. Išli sme poldruha hodiny. Za oknami bežali bukolické scenérie fínskej krajiny. A sme pri hranici impéria, ibaže miesto dvojhlavého orla vidíme stĺp so sovietskym znakom. Zastavujeme pri fínskej pohraničnej budove. Posadili nás do priestrannej sály. Jeme obložené chleby so syrom, pijeme mlieko. Zástupca splnomocnenca pohraničnej posádky gubernie major Achonen nám oficiálne oznamuje, že nás odovzdajú sovietskej strane. Čakáme veľmi dlho. Fíni sú nervózni a nadávajú na Sovietov, ktorí sa nemôžu rozhýbať a meškajú. Po polnoci nás napokon posadia do auta – celý čas máme na rukách želiezka – a mierime k hranici. Cez neutrálne územie. Napadá mi Vysockij: „A na neutrálnej pôde kvety neobyčajnej krásy.“ Niet tu nijakých kvetov – iba pooraná zem a z fínskej strany hranice asfalt. Čoskoro aj na sovietskej strane zablikali svetlá. Autá sa zastavujú. Dôležito z nich vystupujú sovietski oficieri. Obidve skupiny potom podídu k sebe a o čomsi hovoria. Miesto strážia ozbrojení vojaci z obidvoch strán. Ešte okamih a privádzajú tam i nás. Stojíme na neutrálnej pôde: my s Germánom, major Achonen, kapitán Susitalo a fínsky tlmočník Pakarinen, naproti pohraničný splnomocnenec Reboľského okruhu Pleško, kapitán Dyšura a Šestakov. Fíni čítajú odovzdávací protokol. Pýtajú sa nás, či máme námietky. Dovolím si otázku: „Prečo to vlastne robíte? Veď viete, ako tam teraz s nami naložia?“ Mlčia a rozpačito podupkávajú. Cítiť, že sa hanbia. Okrem toho aj v tvárach sovietskych predstaviteľov je zjavné opovrhnutie na adresu Fínov. Vykročíme k sovietskym mašinám. Je to prvý krok k mlynčeku na mäso – k sovietskym väzeniam. Neskôr sa ma jeden sovietsky oficier opýtal: „Vy ste to azda nevedeli, že Fíni vydávajú utečencov? Sú to...“ Nazval ich darebákmi. Nasadáme do sovietskych áut. Rozsadzujú nás každého zvlášť, na ruky zakladajú želiezka americkej výroby a zaväzujú nám oči. Vystupujeme v budove tunajšej pohraničnej stráže. Všetko dookola je špinavé a jednotvárne sivé. Ráno privezú vrtuľníkom rozčúleného generála, ktorý nijako nemôže uveriť, že sme prešli hranicu. Na vrtuľníku potom letím spolu s ním k hranici a generál žiada, aby som mu ukázal miesto, kde sme prešli. Vediem ho inam a ochotne ukazujem, ako sa to robí. Vedľa mňa stojí náčelník kontrarozviedky Kareľskej KGB a nad čímsi húta. Potom letíme vrtuľníkom do Petrozavodska. Zavedú ma do väzenia prísneho režimu. Tú prvú noc som bol príliš ustatý, aby som sčítal množstvo dverí, cez ktoré ma viedli do cely. Keď zaštrkotal zámok na dverách, ani som sa nevyzul, hodil som sa na pryčňu, prikrývku stiahol na hlavu, ale zaspať som nemohol. Všetko, čo som za posledné dni prežil, sa na mňa zrútilo. Lomcovala mnou horúčka, triasli sa mi nohy a chveli pery. A strašnou silou zneli okolo mňa chór mužských a ženských hlasov. Spievali unisono náboženské hymny. Vilnius 1981. Ani jeden z mojich litovských priateľov nevypovedal pred KGB proti mne. Z vyše sto ľudí! Som na to hrdý. Vyšetrovateľ Kovaľov – veľký inkvizítor – ma vydieral a vypracovával verziu o tom, že moji známi – novinári z ABC/NEWS, Los Angeles Times a z Reutra sú špióni, antisovietske živly. Vyhlásil som, že sú to iba nestranní pozorovatelia a veľmi čestní ľudia. Na moje tvrdenie, že KGB nedodržuje uznesenia vlády, konkrétne v Helsinkách podpísané dohody, zástupca náčelníka vyšetrovania cynicky poznamenal: „Ležia kdesi na poličke zapadnuté prachom“. Rozsudok bol vynesený 15. mája 1981 Najvyšším súdom Litvy na neverejnom súdnom pojednávaní. Súd prebiehal podľa vopred pripraveného scenára. V sále sedeli len tí „najmúdrejší z najmúdrejších“ – čekisti. Obviňoval ma „zaslúžilý“ prokurátor republiky Novikov. Očervenel od zlosti, keď počul moje slová: „Bol tu už fašizmus, stalinizmus a svet sa dozvie i o vás.“ Sudca Nikitin ma odsúdil na dvanásť rokov väzenia a tri roky vyhnanstva. Poznámka prekladateľky: V. Čerepanov si odsedel deväť rokov. Celý ten čas vyvíjali mnohé osobnosti zo zahraničia i zo ZSSR nátlak na sovietsku vládu, aby ho oslobodila. Naliehala aj Amnesty International, Helsinki Watch a dokonca i novovzniknuté litovské národné hnutie Sajudis. Keď v máji 1989 Michail Gorbačov navštívil Veľkú Britániu, predložila mu Margaret Thatcherová zoznam šiestich ľudí nachádzajúcich sa v sovietskych táboroch pre politických väzňov, ľudí, ktorých osudom bola osobne znepokojená. Dňa 23. júla 1989 o tretej popoludní oznámili V. Čerepanovovi, že má byť prepustený – o hodinu už opúšťal brány Permského tábora. Pracovníci štátnej bezpečnosti ho odviezli až k vlaku a cestou vraj boli veľmi zdvorilí. Eva Čobejová |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|