|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 7 Pro dnešní situaci
vědy v odlišnosti od toho, čím byla ještě v 19. století, je charakteristické,
že zasahuje do života nás všech. I. Klamali by sme sami seba, keby sme si nahovárali, že dôvera občana vo vedu, alebo v expertov, stelesňujúcich jej prítomnosť v živote spoločnosti, rastie. Vôbec nie. Táto dôvera je nepriamo úmerná rozsahu a hĺbke ekologickej kalamity, miere ohrozenia človeka v jeho niekdajšom prirodzenom prírodnom a sociálnom prostredí, i rozbujnelosti latentnej intelektuálnej a morálnej krízy jednotlivca aj spoločnosti. Strojcami a aj obeťami tohoto stavu sú vedci (najmä prírodovedných odborov), inžinieri, experti... Racionalizmus, v tej podobe, v akej dnes ovláda oficializované a inštitucionalizované profesionálne myslenie týchto ľudí, prežíva práve vďaka ich činorodosti svoju možno najvážnejšiu krízu. Novoveká veda, ktorej kolísku rozhojdal Descartes, nesie dve zreteľné pečate staroby: chyby (vodíkovú bombu alebo prederavený ozónový obal Zeme) a zásluhy (antibiotiká, informačné systémy alebo počítačovú tomografiu). Namiesto hľadania prvého, kto hodí do starca kameňom, hľadajme však radšej v jeho osudoch a stave aspoň nepatrné ponaučenie. Spýtajme sa, čo môže znamenať nová veda. Aký by mal byť vedec či expert, ktorý by si zasluhoval dôveru verejnosti? II. Kostra nasledujúceho textu, neúplného náčrtu dojmov zo súčasného diania, na ploche trojuholníka s vrcholmi veda, technika a spoločnosť, vznikla bezprostredne po prečítaní úvahy Heinza Maier-Leibnitza, uverejnenej v poslednom dvojčísle Literárneho týždenníka z roku 1989. Jeden sled asociácií sa odvinul z náznaku odpovede na otázku o dôveryhodnosti expertov, z medzititulku „Experti musia byť viac ako automaty na informácie“. Niektoré typy automatov na informácie bývajú označované ako expertné systémy. Sú to systémy dôvtipných počítačových programov. V nich a v údajoch, ktoré spracúvajú, sú zakódované poznatky expertov, to, čo experti vedia, i spôsoby, ako svoje poznatky využívajú pri riešení odborných problémov. Expertné systémy na základe týchto kódov hľadajú riešenia podobných problémov automaticky v rozsahu znalosti, ktorú sa expertom v spolupráci so špecialistami na počítačové spracovávanie poznatkov podarilo v rámci požadovanej komunikačnej disciplíny s expertným systémom vyjadriť. Expertný systém sa tak stáva zariadením, disponujúcim časťou poznatkov odborníkov, v rozsahu ktorej je schopný prijímať rozhodnutia, ktoré sa rýchlosťou a kvalitou vyrovnávajú najmenej priemernému špecialistovi. Skúmame teda možnosti vytvoriť neustále dokonalejšie systémy tohto druhu – elektronických pomocníkov pri profesionálnom rozhodovaní lekárov, geológov, archeológov, matematikov, operátorov rizikových prevádzok atď. Prečo? Dôvody sú rozličné a vyplývajú hlavne z úloh, ktoré na seba v súčasnej civilizácii berie technika. V spojitosti s expertnými systémami sa však naliehavo vynára aj jeden z takých problémov, ktoré v obave pred povinnosťou riešiť radšej ani neartikulujeme – strach z chybných rozhodnutí. Zvykli sme si hovoriť, že ich následky sa pre nás stali nedoziernymi. Celá nedoziernosť je však kamufláž. Neobratne sa ňou pokúšame zastrieť hrozivosť vynárajúceho sa obrazu: neustále klesá počet tých, ktorí sú ochotní vziať na svoje plecia stále ťažšie bremeno každodennej zodpovednosti. Toto sú možno tie práve príčiny komputerizácie a rozličné ekonomické kalkulácie o tom, či a kedy je vhodnejší expertný systém než človek, sú iba projekciami podstaty problému, ktorými sa však aspoň jeden z jeho atribútov nevyhnutne stráca. Keby sme sa podujali pozorne postihnúť vzťah expertných systémov a expertov z rozmanitých uhlov pohľadu, uvideli by sme kontúry niektorých oveľa všeobecnejších a podstatnejších vzťahov vedy a spoločnosti. V úsilí vytvoriť expertné systémy býva ukrytá vždy aj snaha eliminovať naše ľudské odborné slabosti a možno aj chuť zastrieť videné, ale nezvládnuté hrozby, dekoratívnou kulisou technickej vynaliezavosti. Objem poznatkov rastie. Snažíme sa vyvážiť nedostatočnú informovanosť jednotlivca, zabezpečiť chladnokrvnosť aj v situáciách, v ktorých ju špecialisti–ľudia zväčša strácajú a dosiahnuť primeranosť reakcií aj v prípadoch, v ktorých je spoločensky či fyzicky vylúčené nadobudnúť ľudskú zručnosť (týka sa to činnosti, pri ktorých nie je možné učiť sa z vlastných chýb). Snažíme sa vyťažiť maximum z toho, že expertný systém, na rozdiel od experta, nikdy nie je nekoncentrovaný, neprepadá panike, keď sa schyľuje ku katastrofe, báza jeho poznatkov môže stelesňovať kolektívnu skúsenosť viacerých ľudí, nedokáže si nespomenúť na niečo, čo sme mu už oznámili – je teda v každej situácii emotívne úplne neutrálny... Preto si (v niektorých prípadoch celkom oprávnene) navrávame, že je od nás dokonalejší. Je však dokonalejší iba v zmysle, v akom môže byť od človeka dokonalejší stroj. Ak pripustíme, že sa touto predstavou o dokonalosti ľudského ducha nevyčerpáva úplne jeho tušený obsah, ľahko pocítime závrat pri pohľade z cesty vedeckotechnického pokroku do priepastných hĺbok toho, čo je v človeku naviac. Uvidíme pekné a škaredé veci, dobré a zlé skutky, uvidíme samých seba ako hodnotíme iných i seba, ako prekračujeme rozličné hranice, aj svoje vlastné... III. Tí, ktorí vytvárajú expertné systémy, mávajú pri pohľade na svoje diela ťažko prekonateľný pocit akejsi ich zvláštnej nedostatočnosti. Tvorcovia pociťujú (možno to niektorí taja) najbezprostrednejšie obmedzenia svojich výtvorov. Máme pocit, že expertným systémom chýba a bude aj v budúcnosti chýbať ten tajomný, technický či nejako inak sotva nahraditeľný detail, ktorý odlišuje človeka od akéhokoľvek iného energetickoinformačného systému, ktorý si dnes dokážeme predstaviť, od ktoréhokoľvek z mysliteľných uskutočnení idey stroja. Tento pocit je tak naliehavý, že by sme ho mnohí možno nazvali poznaním, keby sme si vzápätí neuvedomili zúžený význam tohto pojmu v novovekej vede. To, čo robí experta expertom nie je totiž iba rýdzo objektívny, znakovo reprezentovateľný a pojmovo komunikovateľný obraz skutočnosti v jeho vedomí. To, čo z neho robí skutočného špecialistu, možno nie je iba sústava osvojených zákonitostí v zmysle a v rozsahu, v akom ho ponúka novoveká veda. Možno aj tí experti, ktorí si zakladajú na svojej odosobnenosti a na strohej objektivite svojich názorov a rozhodnutí, sú iba obeťami podvedomej pózy, odrážajúcej požiadavky zospoločenštenej novovekej vedy. Vedy, ktorá zviedla úspešný boj o vplyv na spoločenské dianie a ktorej sa po stáročí darí vtláčať spoločnosti svoju pečať. Spoločnosť prijala vedu a na nej budovanú techniku, včlenila ich do mechanizmov svojho fungovania a z tejto symbiózy výdatne profituje. Rada by v tom pokračovala aj v budúcnosti. Hrdo sa hlási k vedeckotechnickej báze svojho fungovania a tvári sa, ako keby na takomto základe bolo možné za každých okolností vybrať a uskutočniť optimálny variant. Ak sa však na chvíľu oslobodíme od takejto demagógie, ľahko zbadáme, že veda nie je všemocná. Stojac pred problémom, zaznieva veľmi často z úst statočného vedca bezradné „neviem“. V tomto sa nakoniec líši veda od mýtu či náboženstva, ktoré majú pripravené odpovede na každú otázku. Tento rozmer sme si zabudli všímať. Presadili sme tým akúsi novú religiozitu, nahrážku vykoreňovaného transcendentálna, plniacu rovnaké funkcie, ibaže neobratnejšie (odpovede „neviem“ zaznievajú Častejšie, než si ich želáme počuť). Mechanizmus fungovania vedy ako novej viery, ktorý považujú spoločnosť i vedci pre rozvoj a uplatnenie vedy za najoptimálnejší, vyzerá zhruba takto: Z (bývalých) vedcov sa stávajú politici. Politikmi menované nezávislé komisie expertov prinášajú svoje dokonale (vedecky) odôvodnené rozhodnutia. Po sporadicky sa vyskytnuvších spoločenských, ekonomických, či ekologických katastrofách (napríklad v školstve, národnom hospodárstve alebo na poli energetiky) nové nezávislé komisie expertov odhalia ich príčiny. Ďalšie komisie sľúbia, že sa predchádzajúcich chýb dokážu vyvarovať a kruh sa uzatvára. Toto všetko sa môže diať (a predpokladajme zhovievavo, že sa aj deje), aj keď nikto neklame a nepodvádza, ani sa nenecháva manipulovať, aj keď robí každý podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia, nezaujato, objektívne, opierajúc sa výhradne o to, čo vie, neovplyvnený vlastnými pocitmi, sympatiami či antipatiami, svojimi subjektívnymi obavami či nádejami, a ani názormi či želaniami niekoho iného. Prekročme však hranicu vedeckosti a položme si otvorene otázku, či nie sú naše subjektívne obavy, nádeje a predstavy konštituentmi našej sebadôvery v rovnakej miere, ako naše objektívne poznanie? Vypĺňajú predsa práve ten myslený priestor našich očakávaní, ktorý zatiaľ nevyplnili logické konzekvencie vedeckých poznatkov. Ich elimináciou strácame čosi podstatné pre každého z nás, a táto strata sa niekde musí nevyhnutne prejaviť. Postupne prerastá do spoločenského manka. Kríza novovekej vedy, to je vlastne kríza toho druhu religiozity, ku ktorému nás priviedli nádeje vkladané do racionalizmu. IV. Stráca sa (seba)dôvera jednotlivca i spoločnosti v neomylnosť a všemohúcnosť. Neveríme, že rozkazujeme vetru a dažďu, že na nás hviezdy nemajú svoj vplyv. A trpko zisťujeme objektívny realizmus poetickej metafory socrealizmu, že komíny fabrík sa stanú vežami našich chrámov. Na obnovovanie dôvery existujú rozličné triky. Napríklad politické: Keď kríza iba začína, ututlávať, keď je už neututlateľná, pokúsiť sa transformovať ju do inej polohy, než v akej reálne existuje (ekologické problémy sa takto stávajú energetickými, ekonomickými a v rafinovanejších prípadoch až politickými). Keď dôjde k najhoršiemu, keď je kríza akútna, nájde sa vinník (v politickom protivníkovi, prípadne v ľuďoch, ktorým je pripísaná akási formálna zodpovednosť). Občanom sa potom chvíľu (pokiaľ funguje spoločenská krátkodobá pamäť: terajšia skúsenosť učí, že asi pol roka) navráva, že odstránením vinníka (protivníka) zmizne i všetko zlo. Raz naletí spoločnosť viac, inokedy menej. To závisí od podania (heroizovanie obetí a zodpovedných, alebo ich zatratenie: voľba sa uskutočňuje na základe politického uváženia). Všimnime si však, že takéto triky iba naďalej znižujú sebadôveru, z nedostatku ktorej vznikajú. Trik pritom nie je (nemusí byť to isté čo) zlomyseľný podvod. Diktuje ho dobrý úmysel (ten, ktorý však dláždi aj cestu všetci vieme kam). Trik nie je ani autentickým skutkom, je náhradou autenticity. Trik je pravda pre publikum. Je to produkt vôle a rozhodnutia, „pravda“ vynútená bezradnosťou v súčinnosti s nevyhnutnosťou konať neomylne. Existuje niekoľko príčin, pre ktoré spoločnosť používa triky: V našej postkarteziánskej civilizácii treba všetko nevysvetliteľné vysvetliť, aby bola manifestovaná (nad)vláda rozumu a aby vrchnosť neupadla do hriechu omylu (mýliť sa je iba ľudské, nič viac). V našej industriálnej spoločnosti sa musí neustále čosi diať, aby vrchnosť neupadla do druhého neodpustiteľného hriechu, do stavu stagnácie (čím väčšmi dolieha pocit statickosti a bezradnosti, tým veľkolepejší musí byť nasledujúci čin). Odkiaľ však pramení bezradnosť? V. Bezradnosť je konflikt presvedčenia so skutočným stavom vecí. Na jednej strane je presvedčenie o ovládnutí prírody a spoločnosti vedou, na druhej dav, ktorý neverí, odmieta, odoláva racionálnym argumentom. A v tom dave nie sú iba analfabeti a „časť dezinformovanej laickej verejnosti“, ale aj podaktorí z včerajších expertov, spoľahlivých chladných hláv. Ako to? Prečo? Pred rokmi som si z eseje Ivana M. Havla „Způsoby poznaní“ poznamenal nasledujúce riadky: „Nelze se už zaostřit na ten či onen typ jevů, na tu či onú stránku skutečnosti: možnost fragmentárního poznaní je zpochybnena. V pohledu nové vědy je svet propleten vazivem souvislosti a vztahů (snad je lépe říci, že svet tím vazivem přímo je), z něhož nelze jen tak něco vykrojit: mizí tak vnější (na separovatelnosti založená) identita věcí, udalostí a s nimi i lidi a jejich příhody a představy. Souvislosti a vztahy nemají hranic mezi sférami skutečnosti, které rozlišuje jen človek. Lze tak shledávat podobnosti, synchronicitu a rezonanci tam, kde čisté kauzálni vztahy lze těžko vymyslet“. Tieto riadky majú k odpovedi na našu otázku svoj vzťah. Súvislosti a vzťahy medzi sférami skutočnosti, ktoré Havel spomína, pociťuje verejnosť možno výraznejšie, než úzko špecializovaný expert, ktorý ich zatiaľ nepozná. Verejnosť je viac než suma občanov možno aj preto, lebo je schopná pocítiť niečo, čo nie je schopný pocítiť žiadny z jej izolovaných členov. Expert sa z verejnosti vyčleňuje práve tým, že sa zorné pole jeho profesionálneho intelektu postupne zužuje. Tým získava jeho pohľad nevšednú rozlišovaciu schopnosť. Vidí ďalej než ktokoľvek z laikov, a vidí aj podrobnosti, ktoré nevidí nikto spomedzi nich. Súčasne však necháva mnoho nepovšimnutého. Expertov na posudzovanie celku niet. Úlohu niekdajších polyhistorov berie teda neobratne na seba laik alebo verejnosť. Ich hlas je však, v racionalizmom sa pýšiacej prítomnosti, hlasom volajúceho na púšti. Pre každého experta sú verejnosť i laik nekompetentní partneri a z pohľadu experta je tomu skutočne tak! Stretajú sa dve pravdy, ktoré idú akosi mimobežne. Pod sociálnym či politickým povrchom začíname tušiť skelet krízy novovekej vedy. VI. Za prejav tejto krízy považujem nasledujúci úryvok zo spomínanej Maier-Leibnitzovej úvahy: „Ak vedec alebo lekár dosahuje pokroky znižujúce úmrtnosť na rakovinu o tisícinu, zisk ľudstva je stále väčší, ako škoda z ožiarenia, zapríčiňujúca rakovinu“. Kupecké počty sedia a preto nie je z hľadiska novovekej vedy potrebné, ba možno ani povolené čokoľvek namietať. Naučená povinnosť nás podvedome núti rešpektovať požiadavku vedeckej nezaujatosti, objektivity, berúcej na seba podobu štatistických údajov. Núti nás vidieť v iných ľuďoch objekty, ktorých individualitu a právo na život rešpektujeme odrazu iba po hranice bezduchej syntaktickej logicko-matematickej manipulácie s relatívnymi početnosťami javu života či smrti, na akejsi vzorke. A tu kdesi sa kľukatí koreň nedôvery laika i verejnosti v novovekú vedu. Údiv vedca nad odmietavou reakciou konkrétneho človeka žijúceho svoj neopakovateľný život, keď ho oboznámi s takto vypočítanou pravdou, je úprimný do takej miery, do akej v ňom profesionalita zastrela ľudskosť. VII. Optika, ktorou sa novoveká veda pozerá na skutočnosť, priemeruje individuálne. Umožňuje výpovede iba o spriemerovaných objektoch. Jednotlivé pohľady sa navyše vývojom poznania neustále zužujú. Výpovede jednotlivých oblastí vedy sa dotýkajú izolovaných a sploštených častí nesmierne členitých a zložitých celkov, ktoré vytvárajú svet a v ňom každého človeka ako individuálnu, nepriemerovateľnú a neopakovateľnú, jedinečnú bytosť. Čím vyspelejšia je spoločnosť, tým viac priestoru ponúka individualite svojich členov. Z davu tvorí verejnosť ako súhrn nie iba jedincov, ale jednotlivcov, nie iba osôb, ale čím ďalej, tým markantnejších osobností. Novoveká veda však ťažko nadobúdanú ľudskú individualitu redukuje. Možno práve táto protirečivosť v povahe súčasnosti plodí nedôveru, ktorú sme spomenuli na začiatku. A teraz, na konci, je nám možno zrejmejšia tak nevina vedcov, expertov, ale aj manažérov či politikov pri vzniku tohto stavu, ako aj bezmocnosť techniky, rozličných strojov a expertných systémov pri jeho prekonávaní. Vývoj spoločnosti a chápanie vedy sa vzájomne podmieňujú, aj keď sme si (možno pri)dlho navrávali, že veda bude raz tou jedinečnou determinujúcou hybnou silou vývoja spoločnosti. Dojem, že vývoj spoločnosti postupne prekonáva horizont, stanovený novovekou vedou, nadobúda na presvedčivosti. Globálne sa formujúca nová spoločnosť bude asi potrebovať novú vedu. „...Člověk se může chovat zpupně(...) také když sebevědomě uvěří, že správně pochopil nepochopitelné a vyjádřil nevyjádřitelné, když vymyslí neomylná dogmata a rozumem, který chce vést, se sápe do prostor, před nimiž by měl leda sklopil zrak a stanout v tichosti“. Ivan Klíma: Láska a smetí 4.9.1990 |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|