|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment
/ F. R. & G. (fan page)
|
<<
späť na Fragment ročník 1990, číslo 7 Môj príhovor k vám sa bude odvíjať od udalosti, ktorá sa stala 18. januára 1987. V ten deň, na ktorý pripadlo desiate výročie zrodu československej občianskej iniciatívy Charta 77, sa v tomto vašom meste stretli Česi a Slováci zo všetkých kútov Európy, aby boli svedkami udelenia Ceny slobody dramatikovi Václavovi Havlovi a Ceny Jana Palacha spisovateľovi Milanovi Šimečkovi. Tejto slávnosti sa zúčastnili najvýznamnejšie osobnosti európskeho kultúrneho a spoločenského života: dramatik Samuel Beckett, bývalý rakúsky prezident Kirschläger, viedenský arcibiskup kardinál König, nositeľ Nobelovej ceny poľský básnik Czesłav Miłosz, ruský spisovateľ Vladimír Bukovskij, jeho americkí kolegovia Saul Bellow a Arthur Miller, nemeckí spisovatelia Günter Grass a Siegfried Lenz, dirigent Rafael Kubelík, Willy Brandt, dr. Dávid Owen, Lord Bethell, Graham Greene, Bob Geldof, Tom Stoppard, Doris Lesingová, Friedrich Dürenmatt, Wolf Bierman, Simone Weilová a mnoho ďalších. Určite ste v tunajšom Folke-teatret sedeli aj mnohí z vás. Kto chýbal, boli laureáti: Václav Havel a Milan Šimečka. Bývalý komunistický režim im nevydal pasy. Ten režim dobre vedel, prečo ich izoluje od demokratického sveta – v novembri 1989 stáli práve Václav Havel a Milan Šimečka so svojimi priateľmi na čele revolúcie, ktorá ten režim porazila. Nebol som v Kodani 18. januára 1987. O udalosti, ktorú pripomínam, som sa dozvedel z československého exilového časopisu „Listy“. Jeden odstavec z článku Karla Kyncla vám prečítam: „K vykresleniu ovzdušia v kodanskom divadle hádam bude stačiť, keď uvediem malý konkrétny príklad: Keď bola Milanovi Šimečkovi udeľovaná Cena Jana Palacha, Šimečka počul prostredníctvom telefónu, umiestneného na scéne, čo sa odohráva. A diváci počuli Šimečkovu bezprostrednú rozochvelú reakciu z Bratislavy. „Ja si tú slávu sotva dokážem predstaviť,“ povedal po anglicky. „Viete, ja tu sedím u nás v kuchyni...“ Diváci v Kodani sa podvedome obzreli po plyšovej nádhere divadelného hľadiska, kde sedeli oni – a po chvíľke ticha zaburácal zrazu potlesk, ktorého zmysel nebolo treba prekladať. Bol to stisk ruky na diaľku, ponad zátarasy z ostnatého drôtu na československej hranici.“ Možno sa vám to bude zdať zvláštne, ale tento krátky odstavec v čomsi zmenil môj život. Čítal som ho mnohokrát, mnohokrát som sa snažil predstaviť si ten okamžik, spomenul som si naň vtedy, keď som sedel v tej kuchyni u spisovateľa Milana Šimečku, v kuchyni, kde bola prítomná ozvena vášho potlesku a ktorá teda nebola iba v mojom meste, ale súčasne akosi aj vo vašom. V minulých rokoch som prichádzal za Milanom Šimečkom vždy vtedy, keď som napísal nejaký článok a nebol som si istý, či správne interpretujem skutočnosť. Alebo som za ním prichádzal vtedy, keď som tej skutočnosti jednoducho nerozumel. Alebo vtedy, keď som prestával veriť, že tú skutočnosť možno zmeniť. Väčšinou som sa s Milanom Šimečkom rozprával práve v tej slávnej „kodanskej“ kuchyni. S novými silami a s vidiacim zrakom som z nej vychádzal do zaprášeného, smutného mesta, medzi ponáhľajúcich sa ustaraných ľudí, zmierených so svojim neradostným osudom. Milan Šimečka pred dvomi mesiacmi vo veku 60 rokov náhle zomrel v Prahe, kde bol na Hrade poradcom svojho priateľa, dnes prezidenta, Václava Havla. Šimečkovo srdce nevydržalo obrovské množstvo práce. Priznám sa vám, že sa mi dodnes stáva, že si beriem kabát a chystám sa navštíviť Milana Šimečku, aby som sa ho opýtal, čo sa vlastne s našou spoločnosťou robí. A ťažko sa zmierujem s predstavou, že mi to už nemôže povedať, že sa musím pokúsiť prísť na to sám. Rok po víťaznej revolúcii sa nám zdá, že máme viac problémov, než sme mali za totality. Občas podliehame malomyseľnosti, či obstojíme v situácii, keď sme všetko zdedili pokrivené, keď v poriadku nie je nič a všetko treba vystierať a naprávať súčasne. To, čo sa s nami deje zvykneme prirovnávať k biblickému príbehu, v ktorom Židia vyšli z Egypta do zasľúbenej zeme. Smutne sa pripravujeme na to štyridsaťročné blúdenie púšťou, na trest za malovernosť. Rovnako, ako sa do zasľúbenej zeme nedostali tie generácie Izraelitov, ktoré boli poznačené otroctvom, tak aj nám dedičstvo totalitného režimu bráni vstúpiť do civilizovanej Európy. Viem, že podobenstvo platí širšie, že z iného pohľadu sme na tej púšti spolu s vami, že celé ľudstvo sa musí oslobodiť od zlých návykov, ktoré ohrozujú jeho prežitie. Viem, že mnohí z vás asi nesúhlasia, keď prirovnávam konzumnú západnú Európu k zasľúbenej zemi. Môžem argumentovať iba osobným pocitom, aký mám, keď kráčam ulicami Mníchova, Haagu alebo dnes ulicami Kodane a porovnávam atmosféru týchto miest s atmosférou smutného mesta, v ktorom žijem. Chceme sa podobať Európanom v tom dobrom, čo európanstvo predstavuje. Zisťujeme ale, že sa s vami nedokážeme dohovoriť, že sa vám v tom dobrom nevieme podobať. Ukazuje sa, že ak máme vstúpiť do Európy, potrebujeme vašu pomoc – pomoc tých, ktorí v nej žijete. Ale aká to má byť pomoc? Ešte pred novembrovou revolúciou navštívil Československo francúzsky prezident pán Mitterand. Svoju návštevu podmienil tým, že sa v protokole nájde čas na raňajky so skupinou disidentov. Pri tých raňajkách poprosil Václav Havel francúzskeho prezidenta, aby Francúzsko nepožičiavalo Československu žiadne peniaze. Prihováral sa za to, aby Francúzsko vstupovalo iba do tých spoločných projektov, nad ktorými by malo kontrolu. Nie som ekonóm, ani politik, ale za podobnú filozofiu sa myslím mnohé prihovára aj dnes. Odkedy som vedel, že sa tu s vami v Kodani stretnem, uvažoval som o tom, ako reagovať na vašu ponuku podať si ruky, tentokrát už nie ponad hranicu z ostnatého drôtu, ale celkom konkrétne. Zdá sa mi absurdné, že by pre vás mohla byť zaujímavá jedna malá, vzdialená zem, ktorá je ekologicky spustošená a rozvrátená hospodársky. Nemôže vás zaujímať zem, v ktorej sa šíri neznášanlivý nacionalizmus, anarchia, zem v ktorej vzrastá zločinnosť a v ktorej je priemerný ľudský vek kvôli zlému životnému prostrediu a každodenným stresom o päť rokov kratší ako u vás. Také Československo vás môže zaujímať iba ako zlý príklad ako jeden štát nemá vyzerať. Myslím si ale, že vás v takej zemi môžu zaujímať ľudia, ktorí sa snažia, aby sa táto zem zmenila k lepšiemu, ľudia, ktorí v nej dnes bránia krehký výhonok demokracie, ľudia, ktorí sa trpezlivo snažia nahradiť chaos poriadkom, systémom, ktorý je vo vašej časti Európy taký samozrejmý, že si ho ani neuvedomujete. Myslím si, že vás nemôže zaujímať náš štát, či spoločnosť, ale že vás môžu zaujímať osudy ľudí, ktorí do našej deformovanej skutočnosti vnášajú rozum a srdce. Aj dnešný deň prebieha u nás doma zápas o demokraciu. Na námestí, kde som pred rokom spieval pre státisíce ľudí, ktorí boli šťastní, že sa končí moc totalitného režimu, na tom istom námestí sa dnes stretnú ľudia vyznávajúci ľudskosť, slušnosť a znášanlivosť s ľuďmi neznášanlivé vyznávajúcimi svoju vlastnú národnosť. Namiesto oslavy slobody sa uskutoční zápas o to, či si tú slobodu udržíme. Bol som na to námestie pozvaný spievať. Súčasne som bol pozvaný na iné námestie, v Prahe, kde som mal spievať na mítingu, ktorého sa zúčastňuje americký prezident, George Bush. Dnešný deň je veľmi dôležitý v našej histórii, je to deň dôležitý pre budúcnosť našej demokracie. Chcem vám povedať, prečo som sa organizátorom bratislavského a pražského mítingu ospravedlnil a pricestoval s priateľmi z Občianskeho fóra na jeden deň do Kodane. Vždy som veril, že prítomnosť v sebe nesie čosi z minulosti. Nič nevzniká z ničoho, všetko je určené tým, čo predchádzalo. Na to, čo bolo, nesmieme zabudnúť, ak chceme, aby malo zmysel to, čo príde. Nie náhodou som v úvode svoje reči spomenul 18. január roku 1987. Milan Šimečka, ktorý v tomto meste vtedy dostal Cenu Jana Palacha, už sa Vám nemôže poďakovať za solidaritu, ktorú ste prejavili s jeho osamelým zápasom za slobodu. Pricestoval som, aby som sa poďakoval za neho, pretože je nesmierne dôležité, aby sa na vašu solidaritu nezabudlo. Je to dôležitejšie, než návšteva prezidenta najmocnejšej krajiny sveta a je to dôležitejšie než oslava historického výročia. To najdôležitejšie zo všetkého, čím žijeme, je obyčajný ľudský záujem o osud človeka, ktorý sa napriek obrovskej prevahe ľahostajnosti, rezignácie a lži rozhodol žiť dôstojným životom v pravde. Nad všetkými každodennými starosťami tohoto chorého sveta sa tiahne tajomná, zázračná niť ľudskej solidarity. Ako blízky priateľ Milana Šimečku, a snáď aj ako jeho žiak, ktorý je presvedčený, že tá niť nesmie byť prerušená, som vám prišiel povedať niečo, čo by vám Milan Šimečka, keby tu teraz stál, asi nedokázal povedať, ale čo by ste mali vedieť. Prišiel som vám povedať, že Milan Šimečka vás mal veľmi rád. Tento
príhovor bol prednesený na ustávajúcej schôdzi spoločnosti nazvanej
„Dánsko–česko–slovenský dialóg“ v Kodani 17.11.1990. Táto spoločnosť
v nových podmienkach nadväzuje na dánsky ''Dialóg s Chartou 77“. Novoutvorený
Dánsko–česko–slovenský dialóg si dal za cieľ prostredníctvom konkrétnych
kontaktov v konkrétnych projektoch rozširovať spojenie medzi občanmi
Dánska a Československa. Podpora dialógu o humanitárnych, demokratických,
kultúrnych, ekonomických, politických a technicko–vedeckých pomeroch
v Dánsku a Československu by mala prispieť k mierovej spolupráci a rešpektu
k ľudským právam v Európe. |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|