| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)
| |
<<
späť na Fragment ročník 1991, číslo 10
ŠESŤ OTÁZOK PRE DUŠANA MITANU
Oleg Pastier: Už dlhšie sa medzi spisovateľmi a literárnymi kritikmi vedú polemiky o románe ako žánri, ktorý v konkurencii masovokomunikačných prostriedkov (rozhlas, televízia) údajne stráca dych. Je, podľa teba, 20. storočie posledným storočím románu?
Dušan Mitana: Ak sa nemýlim, podľa literárnych kritikov je román v permanentnej kríze hádam už odvtedy, ako vznikol. Nie som teoretik, preto sa ani nepokúšam definovať, čo je to vlastne „román“. Toľko ráz ho už zaživa pochovávali, že by mal byť večný. O večnosti však vieme svoje – pretože román, rovnako ako Vesmír, raz vznikol (Big-bang?) nevyhnutne musí raz zaniknúť. Možno žijeme práve v čase konca nielen románu, ale celej jednej epochy, ktorá bola érou judaisticko-helenisticko-kresťanskej civilizácie. (Tzv. západnej, ktorej produktom je aj román.) Ak bolo na počiatku Slovo, logika mi našepkáva, na konci musí byť tiež Slovo. Možno má pravdu Mallarmé, keď hovorí – Svet vznikol preto, aby vyústil v Knihu. Veda možno onedlho potvrdí iba to, čo hovorila Biblia a iné „posvätné knihy“ – zmení sa iba jazyk. Každý koniec je však zároveň aj novým začiatkom (New age?) – možno je 20. storočie posledným storočím „románu“, ale rozhodne sa neobávam, že je posledným storočím Slova a Knihy.
Oleg Pastier: Za uplynuté dva roky sa objavili na knižných pultoch diela autorov, ktoré z ráznych, väčšinou politických dôvodov „odpočívali“ v zásuvkách. Zaujalo ťa niektoré z týchto prohibitných diel?
Dušan Mitana: Bohužiaľ, tých „prohibitných diel“ sa za uplynulé dva roky veľa neobjavilo (hovorím o situácii na Slovensku), mohlo sa ich objaviť aj viac. Mám na mysli najmä texty Dominika Tatarku (Sám proti noci, Písačky, Navrávačky). Bytostne ma oslovili a zaujali knihy Milana Šimečku (Kruhová obrana, Koniec nehybnosti, Obnovenie poriadku), tieto texty som však zväčša čítal už v samizdatovom vydaní. Z kníh, ktoré som nepoznal, ma najviac zaujal Pereat Paľa Hrúza a najmä Vlastný hororskop Ivana Kadlečíka. Ešte by som sa chcel vrátiť k Tatarkovi. Aj jeho texty som čítal v „strojopise“, a je prinajmenšom trápne, že ešte nevyšli knižne – dovolím si však vysloviť takmer kacírsku myšlienku – nezdá sa mi, že by bol Dominik nadšený tým, že ho teraz húfy okiadzačov vynášajú na nebesia; obávam sa, že mu robia medvediu službu. Podľa môjho názoru Písačky a najmä Navrávačky nie sú až také „svetové“ ako hovoria fámy a famulovia, ktorí mu dvadsať rokov nevedeli prísť ani na meno. Dúfam, že to nevyznieva ako znevažovanie Dominikovho diela; považoval som za potrebné vysloviť svoj názor práve preto, že si Dominika Tatarku nesmierne vážim a mám ho rád. Ako spisovateľa i ako človeka, ktorý bol vlastne mojím „krstným otcom“ – on povedal o mojej prvej knižke najmúdrejšie a najžičlivejšie slová kedysi v roku 1970 (71?) keď ho Albert Marenčin priviedol na jeden seminár na VŠMU – onedlho rozprášili celú katedru – a stretávali sme sa až do jeho posledných dní. Prirodzene, je to môj subjektívny názor, ale myslím si, že z umeleckého hľadiska sú knihy ako Panna Zázračnica, V úzkosti hľadania, Démon súhlasu, Prútené kreslá na vyššej umeleckej úrovni ako Písačky a Navrávačky. Nemali by sme sa opičiť po „totalite“, v ktorej rozhodovali o hodnote kníh všetky iné kritériá okrem umeleckých.
Oleg Pastier: Prežil si v poslednom období pocit, akému sa zvykne hovoriť „šťastie“?
Dušan Mitana: Ťažká otázka. Napokon, ako vidím, sám si to uvedomuješ, pretože si dal slovo šťastie do úvodzoviek. Čo je to šťastie? Čo je to posledné obdobie? Ak považujeme za posledné obdobie čas od 17. novembra 1989, tak som bol určite šťastný od 18. novembra, keď sme sa stretli – vy zakázaní disidenti a my nezakázaní autori – u Ivana Kadlečíka (keďže si bol pritom, nemusím o tom ďalej hovoriť) a tých niekoľko týždňov potom, keď sme pod tribúnou, za tribúnou, pred tribúnou alebo na tribúne zvonili kľúčami. Dnes je všeličo inak ako sme si predstavovali, ale aj tak som „šťastný“, že je to aspoň tak, ako to je (dúfam, že kým vyjde náš rozhovor, nebude všetko tak, ako bolo predtým – možno v inej farbe). To je takpovediac „šťastie v spoločenskej rovine“. Pravdaže, súkromne je človek šťastný na tisíc rôznych spôsobov – ja som šťastný, keď sa mi darí robota, keď je doma všetko v poriadku, keď sa mi podarí občas presvedčiť ženu a dcéry, že nie som naničhodník... A v posledných mesiacoch som šťastný vtedy, keď raz za čas vyrazím do mesta, zájdem do nejakej krčmy alebo klubu, podiškurujem si s prítomnými a vrátim sa domov živý. Šťastie je nevyspytateľné. Šťastní môžu byť aj samovrahovia, A možno som permanentne šťastný, lebo si vôbec nekladiem otázku či som šťastný...
Oleg Pastier: V totalitnom systéme si štát pestoval spisovateľa ako akéhosi tlmočníka straníckych línií, názorov a často aj direktív. Boli sme svedkami úplnej spisovateľskej servilnosti, niekedy akéhosi vzdoru v medziach, ktoré až tak veľmi moc neohrozovali a – v ojedinelých prípadoch aj otvorenej vzbury spisovateľa voči totalitnej moci. Aký je tvoj názor na zlyhanie spisovateľa v konfrontácii s politickou mocou?
Dušan Mitana: Áno, boli aj servilní spisovatelia a bolo ich dosť, a boli aj takí – a tiež ich nebolo málo – ktorí „vzdorovali v medziach, ktoré až tak veľmi moc neohrozovali“. A tie ojedinelé prípady otvorenej vzbury spisovateľa voči totalitnej moci – to sú zrejme disidenti. Iste máš pravdu – vo všeobecnej rovine. Ale všeobecný pohľad zvykne byť aj pohľadom zjednodušujúcim. (Predovšetkým – situácia v Čechách bola predsa len iná ako na Slovensku; to je objektívne konštatovanie, hoci možno vyznieva ako alibizmus). Ako sa vzbúril slovenský spisovateľ voči totalitnej moci? Kúpil si kilo semtexu a vyhodil do luftu Biely dom na Hlbokej? Z charakteru spisovateľovej roboty vyplýva, že by sa mal búriť písaním, textom. Boli však napríklad „disidentské“ texty pre moc až také nebezpečné? Koniec koncov tie „buričské“ texty pôsobili v relatívne úzkom okruhu ľudí a vlastne presviedčali presvedčených, tých, ktorých o potrebe vzbury nebolo treba presviedčať. 17. november by bol vypukol aj bez „samizdatovej“ literatúry, ale nebol by vypukol bez autorov tejto literatúry, ktorí sa rozhodli niesť „kožu nia trh“ ako občania, lebo nezlyhali v konfrontácii s politickou mocou.. Preto sú mi útoky na bývalých disidentov odporné. Vyčerpávajúca odpoveď ma túto otázku si možno vyžaduje samostatnú knihu, preto, ak dovolíš, zatiaľ iba toľko.
Oteg Pastier: Podľa Huxleyho je naša planéta peklom nejakej inej planéty, Burroughs tvrdí, že Zem a jej obyvatelia sú špinou pod nechtom akéhosi Obra, ktorý sa živí meteoritmi a tmou. Pravdepodobne existuje aj iná alternatíva. Máš nejakú?
Dušan Mitana: Samozrejme, existuje viac alternatív. Podľa jednej z archeoastronautických hypotéz je Zem vlastne kozmickou zoologickou záhradou, akýmsi experimentálnym laboratóriám a my sme pokusným materiálom. Mimozemšťania (bohovia) to naprogramovali na tisícročia dopredu a teraz nás pozorujú a občas prídlu skontrolovať ako experiment prebieha, to sú však všeobecne známe veci. Mne sa zdá veľmi pravdepodobnou aj tzv. sýrska možnosť. Podľa jednej veľmi starej sýrskej legendy boli muž a žena stvorení vo štvrtom nebi (zrejme na štvrtej planéte, neviem však, či počítali planéty od Slnka, alebo opačne, pri pohľade „zvonku“, ako napríklad starí Sumeri), odvážili sa však zjesť placky namiesto ambrózie, ktorá bola ich prirodzeným jedlom. Ambrózia vyprchala pórmi, ale po plackách museli ísť na tzv. veľkú potrebu. Poprosili anjela, aby im ukázal záchod. „Vidíte tú maličkú planétu,“ hovorí im anjel, „vyzerá ako nič a je vzdialená šesťdesiat miliónov míľ – tam je kabinet úľavy, ponáhľajte sa.“ Nuž a to bolo vyhnanie z raja, naspäť ich už pravdaže nepustil. Zem ako vesmírny hajzel – to by vysvetľovalo aj naše dnešné ekologické problémy, nie? Podľa môjho názoru však naša planéta nie je ani peklom ani rajom, ani vesmírnym WC, ale je očistcom, alebo ak chceš trestaneckou kolóniou – posielajú sem najťažších zločincov z iných planét. Žijeme v očistci a náš pozemský život rozhoduje o tom, kde sa narodíme po odkrútení trestu. Týmto problémom sa však podrobnejšie zaoberám v Rozhovoroch s Luciferom v Hľadaní strateného autora.
Oleg Pastier: Jedno španielske príslovie hovorí: „Radšej budem plakať s mudrcmi ako sa smiať s hlupákmi“. Dnes, keď sme svedkami zvýšenej frekvencie „hlupákov“ ale i „mudrcov“, nestratili slová „plač“ a „smiech“ svoj pôvodný význam?
Dušan Mitana: Keďže ťažko rozoznať „mudrca“ od „hlupáka“ a zvyčajne sú tieto slová synonymami, najlepšie je smiať sa nad mudrcmi a hlupákmi, lebo vtedy sa človek smeje aj sám nad sebou. (Alebo plače.) A ak to nie je najlepšie, je to hádam najzdravšie. Predsa len, je tu isté poznávacie znamenie: hlupákov je oveľa viac a sú silnejší. Napoleon to pri ústupe z Ruska vyjadril lapidárne: „Od vznešeného k smiešnemu je len krôčik.“ |
|
Obálka
čísla: Konrad Becker
Obsah
čísla:
Abraham Moles
Umělec a intelektuál ve valící se společnosti
s. 3
Viedenský expresionizmus
s. 22
Dušan Mitana
Keď kvitli šibenice
s. 47
Šesť otázok pre Dušana Mitanu
s. 50
Štefan Semjan
Nedal som ti ranu
s. 56
Andrej Blatnik
Kjótó
s. 59
Joyce Mansourová
Trhliny
s. 69
Jindřich Chalupecký
Konec lehkomyslnosti
s. 76
Patablok
s. 82
ANKETA 1991
s. 114
Ivan Diviš
Nevyhnutelná solidarita
s. 127
RECENZIE – POZNÁMKY
Pavel Matejovič
Most nad Léte – Ján Johanides: Previesť cez most
s. 131
Martin Kasarda
A. B... Z – Egon Bondy: Invalidní sourozenci
s. 132
Jiří Blažek
Zbabělci... – Josef Škvorecký: Zbabělci
s. 133
Tomáš Hrivnák
Plač a škrípanie zubami
s. 135
Oleg Pastier
Na okraj
s. 136
Skelety a silhouety
Jiří Olič: Čuk a Gek
s. 137
36 x podľa Prousta
Ivan Csudai
s. 138
Slawomir Moržek
Jakmile nás mlátí
s. 139
Amnesty International – december 1991
s. 141
J. M. Bocheňski
Stručný slovník filozofických povier
s. 143
|
