|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 1998, číslo 1-2
Keď auto vyrazí po ceste smerom k námestiu, spustí okná a pocíti na tvári horúci vzduch. Teplý a suchý letný vietor sa mu vovalí do rukáva a nafúkne košeľu na chrbte. Pneumatiky vydávajú na asfalte lepkavý zvuk a on myslí na to, že slnko roztopilo povrch vozovky. Má rád tento zvuk, aj letnú horúčavu a najmä to šíre, oslepivo modré nebo nad horami. Pomaly začína stúpať na vrchol kopca a pritom pozerá na krajinu, ktorú má rád. Pozná ju dobre, vie o všetkom, čo tam je, v každej dennej i nočnej chvíli: každý strom, každý skalný previs, aj strechy domov, čo sa rozprestierajú dolu, v meste rozštiepené ulicami, záhrady, rozľahké sivé pláne. Toto všetko sa mu premieta v mysli, zatiaľ čo auto stúpa po ceste, zákruta za zákrutou, až na vrchol kopca. Nebo žiari a betónové paneláky zahryznuté do svahov sú belšie ako inokedy, ich múry akoby sa vyhrievali na slnku. Anna má radšej palmy, pláž, prímorské borovice a biele plachty lodí, keď sú preteky. Hory nemá veľmi v láske. Hovorí, že sú príliš tvrdé, príliš pochmúrne. On však má hory rád. Už od detstva mal rád kamene, sivé rokliny, suché kríky, čo odierajú nohy, vôňu pižma a rastlín stúpajúcu z rozsadlín, a najmä ticho vetra. Spomína si na časy, keď za jesenných nedieľ chodieval s otcom na poľovačku, do húštin, na planiny, alebo na obnažené boky kopcov. Už nevie, aký bol jeho otec, ani či ho mal rád, zapamätal si len toto: nekonečné pochody na dne údolia, v bledom slnku brieždenia, za mlčania kameňov, a potom nečakaný vzlet jarabice, alebo beh zajaca, a v tej chvíli celým údolím zahrmel jediný výstrel. Na toto myslí, zatiaľ čo mocné auto opisuje veľkú zákrutu lemovanú panelákmi. Slnko sa na zlomok sekundy zaleskne na každom štvorci skla, zapaľujúc oslepujúcu iskru. More dolu je stuhnuté, vlny nehybne stoja ako jemné vrásky v podobe siete na slnečnej žiare. Zahĺbenie do najvzdialenejších spomienok v ňom vyvolá zvláštny závrat. V duši sa mu otvára bolestivá rana a zároveň sa mu uľaví a upokojuje ho to, ako vždy keď unikne, keď si spomenie na časy, keď ešte nepoznal Annu. Srdce mu rýchlo a mocne bije, a ruky na volante sa potia. Musí si ich jednu po druhej utrieť o nohavice. Trochu spomalí a presunie sa celkom na pravú stranu cesty. Široká cesta pred ním vedie úplne rovno. Premávka nie je hustá, ako vždy medzi poludním a druhou hodinou. Z času na čas – nákladné autá, kamióny z Talianska s nákladom dreva, alebo cisternové autá s benzínom. Na konci avenue je ešte jedna zákruta, odkiaľ vidno reťaz hôr, ostrú a tmavú na bezoblačnom nebi. Tesne pred odbočkou na Observatórium sa vchádza do zóny tieňa. Antoine pozná cestu naspamäť, mohol by šoférovať takmer so zatvorenými očami, ako jedného dňa povedal Anne. A predsa je to dnes iné. Akoby tu bol po prvý raz. Každý detail, každý strom, každý medzník, každý múr, každý dom, ktorý míňa, sa vynorí s bolestivou jasnosťou a navždy sa mu zapíše do duše. Možno sa na ne nikdy nepozeral tak ako dnes, s tým horúčkovitým očakávaním. A potom, v hĺbke vecí sa skrýva strach. Tvary sa kĺžu, príkre živé ploty, stĺpy, svahy posiate bielymi papiermi a črepmi. To cesta napreduje, nie auto. To zem uteká okolo kovovej hermetickej kabíny auta, vrhá svoje predmety, obrazy, spomienky. Chce sa mu zatvoriť oči, cíti okolo seba niečo ako únavu, ale pohľadom stále sleduje cestu a celé jeho telo automaticky odpovedá na potreby riadenia: jemné pohyby ruky na volante, tlak pravej nohy na plyn, rýchly pohľad do zrkadla alebo na prístrojovú dosku. Kútikom oka zbadá odbočku na Observatórium, ale jeho telo nereaguje. Lepšie povedané, reaguje stuhnutím, ovládnutím svojho horúčkovitého očakávania, rýchlosti, cesty, svahov, čo ubiehajú dozadu. Nechce si spomenúť, bráni sa, akoby to bol zlý sen, ktorý by sa vrátil len čo by sa znovu oddal spánku, a ďalej by ho mučil. Nedokáže však tomu zabrániť. Cez lístie stromov sa mihá slnko ako dážď iskier na prednom skle. Vzduch vonku musí byť svieži a ľahký pre tých, čo sa môžu zastaviť, pre tých čo si môžu ľahnúť na koberec z borovicového ihličia, vdychovať ho a pozerať na belasé nebo. Všade sa vznáša Annina vôňa. Cíti ju, napriek kabíne auta so zatvorenými oknami, napriek benzínovému zápachu, čo sa dvíha z povrchu ujazdenej cesty. Cíti sladkú a prenikavú vôňu, vôňu Anniných vlasov, vôňu jej tela. Na obed sa rozložili v záhrade Observatória. Už si nespomína čo jedli, možno šalát, čo Anna pripravila, z uhoriek a kukurice, mala to rada. Pili ružové víno, na to si pamätá. Anna si zapálila cigaretu, americkú, stále menila značku. Ale nehovorili nič, takmer sa nerozprávali, len potichu, akoby sa jeden druhému zdôverovali, aby nemlčali, útržky, nedopovedané slová, ktoré vietor rozháňal do svetla spolu s cigaretovým dymom. Bolo leto, vyhrávali cvrčky. Teraz cesta vedie po hrebeni kopca. Naľavo, akoby z výšky lietadla, vidno údolia, hmlisté, tmavé. Keďže je obed, cesta je takmer prázdna. Ale on necíti hlad ani únavu. Vie, kam ide, kam musí ísť. Dokonca sa na to všetko dokáže bez námahy rozpamätať. Takto, presne takto sa to muselo stať. Z mesta sa stala šedá mláka, posiata zábleskmi svetla, rozprestierajúca sa v údolí, na úpätí hôr, a pri mori. Možno sa tam vtedy snažili rozoznať Annin dom, stratený v spleti tepien. Alebo budovu Poisťovne, na ktorej v noci žiaria modré neónové písmená. Možno si znovu ľahli do hájika, na koberec z tvrdého ihličia a možno práve tam spoznal chuť jej pier. Myslel na jemnú chuť, chuť svetlého tabaku zmiešaného s vôňou vychádzajúcou z hĺbky jej tela a srdce sa mu silnejšie rozbúchalo, na čelo a líca mu vystúpilo trochu potu. Nemal na to myslieť, nemal pripustiť, aby sa to vrátilo, vie, že si zase ublíži. Zastaví auto na okraji svahu, neďaleko zákruty s benzínovou pumpou Agip. Ešte nikdy ju nevidel tak jasne: veľká cementová strecha, spočívajúca na troch sivých stĺpoch, na ktorých sa pod nárazmi vetra hompáľajú tabule. Na zemi, medzi pumpami, leží veľký vlčiak. Keď auto zastaví, vztýči uši, ale nepohne sa. S náhamou vystúpi z auta, zakníše sa vo vetre. Ani nie tak preto, aby sa nadýchal studeného vzduchu, ako preto, aby aspoň počul psa štekať, pretože musí niečo, niekoho počuť, aby prehlušil to ticho, čo sa v ňom usadilo. Nad cestou vidí kamenie a kríky veľkej planiny, ktorú vymetá vietor. Ani dobre nevie, prečo zastavil práve tam, tesne pred planinou. Na toto miesto si večer chalani z mesta privádzajú dievčatá, s ktorými pili a tancovali na diskotékach. Kedysi, keď chodil na gymnázium, všetci hovorili o planine, rozprávali si historky o dievčatách. Raz mu dokonca istý chalan menom Caroni, mal staré 2CV, navrhol, aby šli spolu na diskotéku a potom s dvoma dievčatami na planinu, zabaviť sa. Nahnevane ho odmietol. Rozšírilo sa to po gymnáziu a niektorí sa mu vysmievali. Keď na to myslí, znovu sa ho zmocní niečo ako závrat, pretože je to veľmi vzdialené od Anny, iné časy. A predsa sa práve preto začne štverať po svahu a stúpať k planine, pomedzi skálie a kríky. Nevie presne, čo hľadá; naklonený dopredu beží cez pustú planinu. Vietor fúka v silných nárazoch, studený vietor, ktorý vháňa slzy do očí. Svetlo je tu nádherné, veľmi ostré. Modré nebo nemá konca, poznačené zvláštnymi bielymi čiarami z lietadiel v stratosfére. Ide po akejsi úzkej cestičke, čo sa hadí pomedzi kríky a nikam nevedie. Vďaka vetru, svetlu a nekonečnému modrému nebu sa tu z každej strany tlačí ticho. Sklonený ide ďalej. Cíti, ako mu tŕne kríkov driapu nohavice, opája ho kyslastá vôňa húštia. Je to tu, hovorí si, je to tu, je to tu... Čo tu je? Nevie. Detstvo, možno dospievanie, keď robí to, čo sa nikdy neodváži robiť: bežať s dievčaťom pomedzi krovie a potom sa spolu váľať po spálenej, voňavej zemi, medzi kríkmi, čo trhajú odev a vytvárajú na pokožke perličky krvi. Hladkať horúce, zdráhajúce sa telo, zastaviť hlas svojimi ústami, piť smiech z hĺbky hrdla. Rovina je však mĺkva a pustá, je tam len vietor, modré nebo a oslepujúce svetlo. Je to akoby chcel ujsť vlastnému tieňu a to je nemožné. Sadol si do akejsi vyhĺbeniny v zemi, na miesto, kde je niečo ako čistinka a červená zem je odhalená. Nad ním fúka vietor a konáre kríkov sa kývajú pod jeho nárazmi, on to však v jame necíti. Cíti len slnečnú páľavu na tvári, na rukách. Bolia ho nohy a zrazu si všimne, že má roztrhané nohavice, možno od ostružín, a zodretú kožu na holennej kosti. Tiež to páli. Ani si neuvedomili, ako dlho kráčal po planine, a vtedy mu prišli na um dni v stepi, keď nehlučne kráčal za svojím otcom, na prudký vzlet jarabice alebo skok zajaca. Jeho otec nikdy nebral so sebou psa, dokonca ani keď šiel na poľovačku sám. Hovorieval, že psy narobia hluk, že ich cítiť na diaľku a to naháňa divine strach. Prirodzene, rozprávala mu to matka, pretože on si ani nespomína, že by otca počul prehovoriť čo len slovíčko. Tíško kráčal za ním a snažil sa klásť nohy na to isté miesto, ako ich kládol otec. Niekedy sa bál, až tak sa bál, že sa celý triasol a zuby mu drkotali. Bál sa, akoby to otec šiel zabiť jeho so svojou puškou s dvoma hlavňami. Rád však kráčal ďaleko do hory, zdolával skalnaté svahy, alebo nehlučne kráčal po dne úžľabiny, ako keď má človek hlavu stiahnutú medzi plecia. Bolo to krásne. A potom otec zomrel. Odvtedy už nikdy nešiel do hôr. Dnes prvýkrát, ale ani toto nie je skutočná hora, ale sexuálna krajina. V noci sú všade. Zaparkujú svoje autá dolu na ceste, vedľa benzínovej pumpy Agip, a veľký vlčiak určite breše a zúrivo sa trhá na reťazi. Pribehnú cez kríky. Počuť nervózny, možno trochu vystrašený smiech dievčat a chalani sa tvária, že ich stratili v húštinách. Spadnú na zem a váľajú sa pod kríkmi. V tŕní sa im trhajú šaty a vlasy dievčat sú plné hliny a konárikov. V lete sa do noci ozývajú kobylky a oni sa opájajú týmto zvukom podobným píle. A znovu závrat. Vstane, zakníše s medzi kríkmi. Spev hmyzu sa dvíha, zavlní, raz pred ním, inokedy ďaleko vzadu. Pot z letnej horúčavy sa mu zaperlí na tvári, na tele, košeľa sa mu lepí na chrbát a pod pazuchami. Vyzlečie si sako, zhúžve ho v pravej ruke ako handru a ono sa zachytí a roztrhá na tŕňoch kríkov. Potom zafúka vietor, studený, takmer ľadový, a on sa zachveje. Dlho a bezcieľne blúdi po planine a pozerá na všetky tie čistinky, kde kríky a červená hlina nesú stopy tiel z minulej noci. Je to ako závrat, ako v pasci, pretože cíti, že len tu, na tejto planine, nie je Annin tieň. Sem nemôže prísť, je to miesto plné nenávisti a násilia, miesto trpké a osamotené, ako pustatina, po ktorej kráča starý muž so svojou puškou s dvoma hlavňami. Ona je inde a čaká. Tam ďaleko je jej svetlo, jej nebo, jej stromy, jej kamene. Myslí na more a zrazu sa závrat stratí a násilie, hnev, nenávisť zmiznú. Zostane nehybne stáť, obrátený na západ, kde sa začína strácať slnko. Je tam obrovské mesto s hučiacimi tepnami, s blikajúcimi ohňami. Je tam modré, takmer čierne more, meravé ako olovo, mlčanlivé a nekonečné. Takmer behom sa vráti cez celú planinu. Cvrlikanie hmyzu dolieha až na cestu. Auto nehybne stojí na slnku a z jeho čiernej kapoty sa odrážajú ostré lúče. Keď si sadne, cíti zadúšajúce teplo. Otvorí okno, spustí motor, zaradí jednotku, vyrazí. Cesta je teraz dlhá, ale on vie, kam ide. Už to nemôže zabudnúť. Vzďaľujúce sa mesto za ním je opustené ako prekliata plošina, na ktorej sa preháňa vietor. Je to miesto nenávisti, rozkoše a strachu, ktoré sa tam spoja v jedno. On tam dolu už nemá domov. Izby ho nechcú, zvierajú ho svojimi múrmi, nastavujú mu pasce svojimi maľovanými tapetami, hrotmi kopije, zväzkami ihiel, špirálami, dúhovým rohovým sfarbením jadier platiny. Každú noc striedal hotel, akoby ho prenasledovali policajti, ale bezvýsledne. Každý večer, každý deň. V matkinom dome to bolo ešte strašnejšie a už mnoho dní si tam nedokázal sadnúť k stolu. Je taká stará, s bielymi vlasmi a vyblednutými modrými očami za okuliarmi. Pri pohľade na lúče slnka na jej bielych vlasoch a na sklách okuliarov sa mu rozbúcha srdce a chrbitcou mu prebehne bolestivá triaška. Má vari strach? Nie, nie je to preto, to sa skôr strach v dlhých záchvevoch šíri z neho von. Auto, zaliate slnkom, teraz pomaly ide po ceste. Napravo, akoby z vtáčej perspektívy, vidieť more, také vysoké, že sa zdá, akoby vlny v sústredných kružniciach stuhli okolo škvrny slnka. Toto má Anna zo všetkého najradšej, keď ju nič nedelí od obzoru a vidno dlhú zakrivenú čiaru, na ktorej spočíva nebo. Dokáže celé hodiny presedieť na skale a pozerať na more, nehybná ako rybár. Jedného dňa jej to aj povedal a ona sa rozosmiala. Povedala mu, že kedysi chodila s chlapcami na ryby, že si dokonca sama vyrábala udice zo špendlíkov, čo potajomky vzala mame. Nikdy však nechytila nič, okrem chumáčov morských rias. Vošiel do zóny pokoja a opäť je v Anninom kráľovstve. Srdce sa utíšilo, už myslí len na Annu. Auto ide pokojne svojou cestou, tou, čo mladá žena načrtla presne pred rokom. Keď Anna vyšla z Observatória, pustila sa smerom na Taliansko, aby videla more. Bol to nezvyčajný deň, nebo bolo rozľahlé a čisté, hory ožiarené slnkom a tmavomodré more posiate tisícimi iskrami. Na tmavozelenej karosérii sa ako hviezdičky kĺžu odrazy lúčov. Možno v tejto chvíli počúva rádio, Bee Gees alebo brazílsku pieseň, v ktorej sa spieva Mulher rendeira! Počuť však hukot vetra, ako sa opiera do predného skla, ako hviždí v škárach auta. Niekedy auto naďabí na kamión, ťarbavo sa vlečúci pozdĺž pobrežia, a bez problémov ho predbehne. Slnečné lúče teraz pália ešte viac, niekedy zo zákrut vidieť na západe nehybné tmavé siluety hôr nad oloveným morom. Čoskoro sa zotmie. Deň sa rýchlo skĺzol na druhú stranu bezoblačného obzoru, nič nebrzdí čas. Deň sa rýchlo skĺzol akoby do minulosti a stiahol tých, čo žijú, k tým, čo sú mŕtvi. Dnes je rovnaký deň ako pred rokom. Tmavozelené auto sa rúti po horúcom asfalte a vznáša sa medzi nebom a zemou. Svetlo vytvára obrovskú bránu, stavia svoj trblietavý dóm, podobný dvom anjelským krídlam. Dosť bolo bolesti a krutosti. Tak rozhodla, navždy, a pevne stíska ruku muža, ktorého miluje. Cíti, ako mu jej srdce bije v dlani, cíti chuť jej úst, prenikavú vôňu jej vlasov, vôňu trávy, vôňu tela. Pomaly a bezbolestne mu stekajú slané slzy a zvlhčujú mu kútiky úst. Vtedy svetlo zmäkne, trochu sa zakalí, ako pred súmrakom. Vietor fičí na prednom skle a v kolesách, ako vzdialená hudba. Cesta vedie k veľkej zákrute, odkiaľ v diaľke vidno talianske pobrežie s vysokými horami, podobné ostrovu pod krídlom lietadla. Tmavozelené Annino auto sa rúti do zákruty, ale nevidí ju, pretože v tejto chvíli je na karosérii blížiaceho sa kamiónu explózia svetla; nadlho zatvorí oči, ruky zúfalo zvierajú volant, zatiaľ čo za zvuku trhajúceho sa plechu auto prerazí cementovú balustrádu a zrúti sa do zrázu. Neskôr bude šofér kamiónu bez prestania nechápavo opakovať: Spadla ako kameň a dolu vybuchla ako ohnivá guľa. Ako ohnivá guľa. Už je však po bolesti. Už niet ani osudu, čo zožiera, čo rozrýva vnútro tela, čo straší vo dne v noci. Smrť sa už nezaleskne v žiarivo bielych vlasoch jeho matky, ani na kamenných tvárach okoloidúcich. Nič neprežije, nič nepretrvá. Vo vetre, slnečnej žiare, na nebi znie hudba a ozýva sa v jeho ušiach. Anna ho volá: „Poď, poď aj ty...“ Nakreslila na cesty svoje znamenia, šípky, čísla, obrázky, ktoré vedú k východu z bludiska. Uprostred zákruty sa nedá pomýliť. Je to už rok, deň po dni. Cementovú balustrádu dokonca ani neopravili. Zaplátali ju pletivom, ktoré upevnili železnými tyčami. Čierne auto rýchlosťou sto kilometrov za hodinu naberie jeden zo stĺpov a strhne pletivo, akoby to bola ľahká záclona. Chvíľu zostane visieť vo vzduchu, vznáša sa v žiare lúčov, priamo pred ním dokorán otvorené nebo. Potom klesne, zrúti sa do zrázu, spadne ako kameň, a keď sa dotkne zeme, vybuchne, presne ako ohnivá guľa. Preložila Jarmila Pospěchová.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|