|
|
|
|
Aktuálne
| Fragment
ročník 2000, číslo 3-4 Venujem
Clotilde, Denise, Elisabethe, Emmanuelle, Na svojom prvom románe som začal pracovať ako desaťročný. Keď som mal desať a pol, mal som napísaných osemnásť strán. V jedenástich som pochopil, že spisovateľ zo mňa nikdy nebude. Vďaka určitej prirodzenosti, s akou som narábal so slovami, som pochopil, že by som mal vo vlastnom záujme študovať cudzie jazyky: ak už nebudem autorom, budem aspoň prekladateľom. Keď už bola moja kariéra vytýčená, zostávalo mi už len vybrať si jazyk. Na strednej škole sa mi núkali tri možnosti: angličtina, určená pre normálne deti, nemčina, vyhradená pre profesorských, doktorských a notárskych synčekov a napokon španielčina, na ktorú sa hlásili deti všetkých možných emigrantov. Paradoxne som si zvolil túto poslednú možnosť, mysliac si – a právom, ako sa neskôr ukázalo – že budem mať sotva nejakú konkurenciu v tomto predmete, na ktorý sa inteligencia pozerala zvrchu. Usiloval som sa len obohatiť si vedomosti v takzvanom Shakespearovom jazyku (rýchlo som zistil, že okrem toho, že bol len jeho vlastným jazykom, na druhej strane La Manche sa ním už dávno nehovorilo). Netajím, že prvé roky boli trochu tvrdé. Sterilné bifľovanie gramatických pravidiel ohŕňalo nos nad vzrušujúcimi jazykovými odtieňmi a porušovaním normatívnej syntaxe, čo vytvára štýl, teda človeka. Vedel som však, že v budúcnosti budem ako prekladateľ vystavený istým tlakom. Keď som zistil, že školský systém sotva uspokojí moje ambície osvojiť si za pár rokov cudzí jazyk tak, aby som z neho mohol prekladať do svojho vlastného, zorganizoval som si prácu a vrhol som sa, ako sa hovorí, na systematickú a konštruktívnu kritiku didaktického procesu. Odmietal som učiť sa dva razy po sebe to isté, považoval som to za stratu času, a zatiaľ, čo sa moji spolužiaci venovali nekonečnému vykoktávaniu slovesa byť vo všetkých časoch a spôsoboch – to som ovládal už od prvého polroku šiestej triedy – ja som sa ponáral do historickej gramatiky, študoval som chúlostivú otázku súslednosti časov, a napokon som to využil na zdokonalenie svojej francúzštiny. Musím sa priznať, že práve toto bolo pre mňa vzrušujúcim objavom: na začiatku štúdia som zďaleka netušil, že znalosť francúzštiny by mohla byť taká dôležitá v budúcom procese prekladania, ktorému som mienil zasvätiť život, a tak som paralelne skúmal záhady francúzskeho jazyka, jeho anarchické zhody, chytáky číhajúce v dvojtvaroch a jedinečných štylistických figúrach. Na maturitnom vysvedčení som mal známku „dobre“, pohrdol som totiž hodnotením „veľmi dobre“, lebo tých niekoľko hodín svojho voľného času som venoval čítaniu francúzskych klasikov a sledovaniu posledných literárnych noviniek. Táto solídna všeobecná kultúrna rozhľadenosť vysvetľuje, prečo som pomerne ľahko získal uvedené hodnotenie. Po maturite som si vzal rok voľna, aby som mohol hltať súčasnú španielsku literatúru. Doprial som si hodinu odpočinku na poludnie a hodinu večer, v čase jedla, a osem hodín spánku, ktoré som však postupne znížil na sedem, aby som si vytrénoval telo na sparťanský režim. Takto som mohol absorbovať nezanedbateľnú dávku nových románov, a na konci tohto sabatného roku som vstúpil do sveta. Možno by som ti mal trochu vysvetliť zmysel tohto neurčitého vyjadrenia, iste je pre teba španielskou dedinou. V Paríži existujú salóny, kde jediným cieľom je vystaviť na obdiv svoju inteligenciu, prípadne si ju tam otestovať. Túžil som si to diskrétne vyskúšať na vlastnej koži. Pozvali ma na jednu takúto večeru v meste a mal som príležitosť dva razy sa ozvať: môj prvý príspevok sa týkal významu klasickej literatúry v novom románe – polemizoval som s mladým filozofom v košeli rozopnutej na tri gombičky, rozvíjajúcim myšlienku, že klasická literatúra neexistuje, a teda neexistuje ani nový román, alebo že nový román ako taký je klasickou literatúrou, na dôkaz čoho uviedol, že každé dielo môže byť považované za klasiku v momente, keď bolo vydané: reedícia nie je nič iné ako uznanie „starobylosti“ diela a jeho „autority“ –, môj druhý príspevok bol hodnotením istého mladého autora – mladí autori prítomní na večierku považovali tohto (neprítomného) mladého autora za mizerného, a ja som prihodil hmlistý a provokačný prívlastok „polárny“; nikto z prítomných nevedel, či to má byť narážka na chlad, ktorý vyžaruje z jeho prózy, alebo na triumf chromatizmu tejto prózy. Nech už to bolo akokoľvek, zaznamenal som malý úspech. Mädlil som si dlane, keď som odchádzal z tohto významného miesta kultúry; počúvali ma a nikto sa mi nevysmial. Treba vedieť prekvapiť a nešokovať, myslel som si, môj systém funguje. Teraz mi už zostáva len priblížiť sa k španielskym vrcholom. Odišiel som do Madridu, kde som ohováral Barcelonu, potom do Barcelony, kde som zasa vynášal do neba miestnych futbalistov a poukazoval som, aký perfídny je Real Madrid; istý verejný činiteľ z Barcy ma uviedol do veľmi uzavretého literárneho krúžku, ktorého jedinou snahou bolo očierňovať celú španielsku literatúru počnúc XIII. storočím, žasol nad tým, že Don Quijote nebol napísaný v katalánčine a podozrieval Corneilla, že pri písaní strof Rodrigua sa inšpiroval tajnou katalánskou verziou Cida, ktorá velebila nacionalistický a odbojný ideál proti madridským okupantom (Madrid bol v XVI. storočí len malým mestečkom...). Niekoľkí autori si ma všimli: bezchybne som citoval tituly ich prác, v poradí, v akom vyšli. Zavolali mi, pozvali ma a chceli vedieť môj názor; menil som ho podľa okolností a tváril som sa nadšene. Citovali ma pri večeriach, šepkali moje meno a tvárili sa pritom ohromene, zainteresovane, dychtivo a znepokojene, v uvedenom poradí. Už bolo treba len urobiť kvalitatívny skok ... potreboval som už len postrčiť, aby sa začalo to, čo som mohol od tej chvíle nazvať svojou kariérou. Istý francúzsky vydavateľ – ktorého som párkrát stretol na večeri v meste – dostal echo z Barcelony, že práve vyšla pozoruhodná kniha, bestseller, už štvrté vydanie a vrelo mu odporúčali vydať ju vo francúzštine. Mimochodom, istý Hubert Léonart o nej hovoril v narážkach ako o zaručenom úspechu pre toho, kto sa podujme vydať ju. Francúzsky vydavateľ zmraštil obočie, zalistoval v notese, našiel moju adresu a skontaktoval sa so mnou. A tak som ako dvadsaťtriročný podpísal svoju prvú zmluvu. Pri tejto prvej práci som mal zabezpečené všetky možné záruky úspechu. Predovšetkým, autor ovládal francúzštinu na veľmi dobrej úrovni, stačilo sledovať jeho poznámky; navyše som mal k dispozícii priateľstvo a citlivé ucho istého filozofa – práve toho, ktorý sa nazdával, že neexistuje klasická literatúra – bol však taký láskavý, že prečítal všetko, čo som napísal. Práve on odľahčil môj štýl, ukázal mi, ako vdýchnuť textu nenútenosť („potichu zatvoril za sebou dvere a zišiel po schodoch“ sa zmenilo na „zmizol“). Tiež mi poradil vypustiť nepriamu reč, zaváňajúcu zastaralými literárnymi tvarmi a nahradiť ju priamou rečou s úvodzovkami. Keď som si znovu prečítal Hľadanie strateného času, lákalo ma prepísať text strohejším štýlom, no usúdil som, že som predsa ešte len začiatočník, a kým si neupevním postavenie, nemôžem sa pustiť do takého náročného podujatia. Môj prvý preklad zaznamenal to, čo možno nazvať úctyhodným úspechom. Knihu poctili krátkym článkom v dvoch literárnych prílohách a v čase sviatkov bola uvedená medzi sto najlepšími knihami roka. To bol len začiatok. Ani nie o päť rokov som sa ako prekladateľ stal miláčikom celej krajiny. Etnické menšiny Iberského polostrova ma úpenlivo prosili, aby som preložil ich národných spisovateľov. Dostával som celé kartóny kníh v astúrijskom, baskickom alebo galicijskom dialekte. Francúzske vydavateľstvá sa na mňa sústavne obracali – nepožadoval som honoráre, ktoré by mi nemohli zaplatiť a odovzdával som preklady pôsobiace priaznivým dojmom, čo bolo zárukou pre vydavateľstvá zavalené množstvom práce. Začal som triediť texty, ktoré som mal prekladať, vyberal som si autorov podľa ich úspešnosti, čo malo zaručiť aj moju popularitu. Postupne som podnietil záujem zákazníkov kníhkupectiev o hispánsku literatúru, ktorú si začali vážiť. Zároveň som v tomto literárnom prostredí, ako sa zvykne hovoriť, nadviazal medziľudské vzťahy. Aby som si upevnil sociálne postavenie, v ktorom som stále postupoval, výhodne som sa oženil s dcérou istého renomovaného kritika. Dostal som sa takpovediac do pevnosti, mal som inteligentnú manželku, ktorá zostavovala istý časopis, v ktorom pracoval aj jej otec a mala svoj vlastný život; náš spoločný život bol harmonický, mali sme malý okruh verných priateľov. Všetko išlo dobre, ale čoskoro som si začal uvedomovať miernu dysfunkciu, ako sa vraví v technickej terminológii: významných spisovateľov nebolo v krajine veľa a nedalo sa povedať, že by tempo ich produkcie bolo závratné; Španielsko je totiž krajina, kde je okrem futbalu národným športom konzumácia chladeného piva a tapas, činnosť, ktorá si vyžaduje od svojich aktérov vytrvalosť, často nezlučiteľnú s vytvorením tristo-, štyristo-, päťsto-, alebo viac-stranového majstrovského diela. Tak som sa teda jedného dňa rozhodol a zavolal Alonsa Martíneza, celá jeho tvorba už bola vo Francúzsku preložená, vrátane traktátu o udomácnení Opus Dei v Hornej Andalúzii v rokoch, ktoré predchádzali frankistickej vzbure. Náš rozhovor môžem zhrnúť nasledovne: vzhľadom na to, že mal rozpracovaný veľký historický román, ku ktorému zatiaľ zhromaždil len stručnú dokumentáciu, ponúkol som mu, aby ten materiál nechal tak, ako je, a aby mi dovolil doviesť preklad tejto veľkej pirátskej fresky do úspešného konca. („Pirátskej? O lodiach nič neviem, a tak som mienil opísať prostredie pestovateľov bavlny na juhu Spojených štátov!“ „Najdôležitejší sú piráti, Coco, nič sa neboj, o všetko sa postarám“.) Keďže bol práve načisto pohltený cyklom prednášok „Španielsko a európska synergia“, skutočne sa nemohol pustiť do tej práce, a tak sa spoľahol na moje rozhodnutie, skôr ako sa vydal na „krížovú cestu“ – jubilejný rituál, ktorý pozostával z toho, že jeho účastníci začali na jednom konci ulice a skončili na druhom po tom, ako vymietli všetky putiky, bary a bistrá, a ochutnali najnezvyčajnejšie pálenky so zhovievavosťou mladého študenta, pripraveného absorbovať všetky zložky novej látky. Tento výlet zabral priateľovi Alonsovi Martínezovi a jeho kostarickým priateľom, ktorí na študijnom pobyte prišli objavovať jemné odrody suchého bieleho vína a vrchárskej šunky, dva týždne. Tento čas som využil na babranie sa s prvým prepracovaním pirátskej epopeje Na plné plachty, ktoré som poslal autorovi. Musím sa priznať, že výsledok ma dosť uspokojil. O týždeň – dva mi trochu zarazený, nie však nespokojný Alonso zavolal. Uznal niektoré zo svojich mánií týkajúcich sa štýlu, nenapodobiteľný spôsob, ako predstaviť postavy prostredníctvom dialógu, ktorý zdanlivo vzniká z ničoho, a vetným zvratom, len jemu vlastným, odhaľuje čitateľovi identitu hovoriaceho. Navrhol mi v náčrte niekoľko celkových úprav a podujal sa všetko zredigovať, aby som mohol dokončiť preklad v termíne, ktorý – edičný čin so zaručeným účinkom – umožní vydať v rovnakom čase španielsku aj francúzsku verziu. Kniha vyšla vo Francúzsku začiatkom jesene, zaplnila výklady kníhkupectiev a ocitla sa na prvých stránkach odborných časopisov: Piráti boli skutočne nosnou témou. O mesiac neskôr mi volal Juan Borrega Borrega, ďalší vynikajúci spisovateľ, ktorý však mal neustále problémy s inšpiráciou. Jeho vydavateľ ho prenasledoval kvôli rozpracovanému románu, ktorý nebol schopný dokončiť, pretože ho zamestnávali dôležitejšie povinnosti (zdôveril sa mi, že má jednu milenku v Katalánsku a druhú v Astúrii a že v skutočnosti trávi väčšinu času vo vlaku medzi týmito dvoma provinciami, v snahe uspokojiť svoj citový deficit spôsobený nešťastným detstvom, prežitým v baskických baniach v hrdinských časoch odboja proti Frankovi). Jeho román bol intímnou výpoveďou vedca, ktorý objaví absolútnu zbraň a pokúša sa zatajiť pred svetom tento objav; zverí schému svojej dcére, mladej športovkyni, zbožňovanej celou krajinou, keďže vo svojej disciplíne, v hode oštepom, patrí medzi najlepšie; kontrašpionáž z bývalého východného bloku, novodobá mafia, sa pokúša zmocniť schémy, schovanej, ako inak, vo víťaznom oštepe. Juan nebol celkom spokojný s osnovou svojho príbehu; spýtal sa na môj názor a ubezpečil ma, že mám času, koľko len chcem, pretože nasledujúci deň mal odísť do Astúrie, kde mal zostať niekoľko týždňov; jeho asturijská Dulcinea sa mala v najbližších dňoch podrobiť záhadnej a možno aj vážnej operácii, ktorá si vyžadovala jeho stálu prítomnosť. Povedal som mu, že porozmýšľam, a že sa s ním skontaktujem. Hneď som sa dal do práce, práve som dokončieval korektúry dosť pútavého románu (vystupovali v ňom dvaja mladí ľudia zo súčasnosti závislí na drogách, alergickí na svieži, vidiecky vzduch – bol to prenikavý, drsný pohľad na súčasné problémy), ktorý prekonal všetky rekordy v predajnosti za predchádzajúcu sezónu: volal sa Scylla a Charybda. Najskôr som odstránil historku o absolútnej zbrani: vo Francúzsku to bol otrepaný námet, bol takmer vo všetkých filmoch, kreslených seriáloch a brakovej literatúre. Nahradil som ju receptom Gâteau de la belle oreille, ktorý je dodnes zriedkavý a ktorý vymyslel súčasník veľkého Brillat-Savarina, odvážne kombinujúc bravčovú chrupavku s marhuľovým lekvárom. Zhýralé spoločenské kruhy v hlavnom meste chceli za každú cenu spestriť svoje orgie týmto jedlom, ktoré bolo očividne afrodiziakom; pridal som niekoľko úvah o dekadentnej erotike vládnucej triedy, čo nadchlo prostý ľud a posilnilo jeho pohŕdanie mocou, pokiaľ ju vykonáva niekto iný; zato som žiarlivo ponechal majsterku vo vrhu oštepom: zaručovalo to široké publikum, ktoré striehlo na každý machistický prejav v literatúre a vopred sľubovalo jednu alebo dve pikantné, výdatne sledované televízne relácie. Keď Juan Borrego Borrego uvidel novú podobu svojho projektu, na druhej strane linky nastalo dlhé ticho. Upozornil som ho na to, ako šikovne som zachoval jeho sklon miešať časy v tej istej vete a vyvolať tak v čitateľovi dojem, že je nesústredený, vykoľajený a že on sám sa zmieta v čase pod vplyvom rozprávania – je to forma diachrónie, častá v riadkoch nových filozofov (filozofov nových ako Beaujolais). Juan Borrego Borrego mlčal aj naďalej, potom zhlboka vzdychol a nakoniec z neho vyšlo: „Moja priateľka sa zotavuje pomaly, musím sa k nej vrátiť. Nechám ti voľnú ruku.“ Po čase so mnou začali autori systematicky konzultovať; v tej dobe som mal takmer denne rozhovory s významnými autormi, ktorí venovali čoraz menej času redigovaniu toho, čo napísali, a čoraz viac času konzumácii suchého bieleho vína Xeres a tapas. Neustále som ich musel prenasledovať a žiadať, aby sa v čase edičnej uzávierky poponáhľali. Jedného dňa to muselo nevyhnutne prísť. Vo Francúzsku som vydal preklad, zatiaľ čo originál ešte nebol dopísaný. V skutočnosti všetko prebehlo bez povšimnutia verejnosti a kritiky, ale autori a vydavatelia z toho vyvodili uzávery, ktoré sa nie vždy zhodovali: autori sa nazdávali, že je to pohodlný spôsob, ako si zabezpečiť produkciu, a teda pravidelný príjem bez väčšej námahy, čo im umožní venovať sa vedľajším aktivitám kulinárneho alebo citového charakteru. Vydavatelia si kládli otázku, či takýto postoj zodpovedá právnym normám vo všetkých krajinách sveta, ktoré grosso modo propagovali všeobecný rešpekt pred písaným slovom. Samozrejme nebolo možné viesť túto debatu na verejnosti, predovšetkým preto, že by to bol ten najlepší spôsob, ako vyvolať paniku a zbytočný škandál medzi čitateľmi, a tiež preto, lebo by nikto neocenil, keby niekto tretí strkal nos do vnútornej vydavateľskej etiky. Všetko teda zostalo, alebo presnejšie pokračovalo, tak ako doteraz. Pomaly som sám začal písať romány „preložené“ zo španielčiny, tie som predkladal autorom, ktorí ich potom už len prepísali vo svojom jazyku v termíne, ktorý som im určil ja a ich vydavateľ, tak, aby podľa možnosti mohli vyjsť v obidvoch krajinách naraz. Lenže španielska inteligencia ochabla vďaka nadmernej konzumácii vrchárskej šunky a piva a jej práca bola čoraz nespoľahlivejšia. Niektorí autori dokonca odmietli dodať originály v termíne, ktorý bol stanovený bez ich súhlasu a ja som im musel vysvetľovať, že sa takto pripravujú o zárobok. Moje percentá z predaja stúpali úmerne s množstvom odvedenej práce, a tak sa stal zo mňa akýsi hovorca obidvoch strán Pyrenejí, vysvetľujúc pritom literárne zámery istého románu, duševné stavy tamtoho autora, stanoviská ďalšieho... Zdanlivo všetko dobre vychádzalo, v skutočnosti však červík už nahlodal plod. Spisovatelia nezvládli svoju úlohu, už takmer nepísali a dodávali odfláknuté texty, s ktorými španielski vydavatelia neboli spokojní, a preto začali vyhľadávať nové talenty, menej známe, ale o to autentickejšie. Zdvihol sa vietor nesúhlasu a jedného dňa sám Juan Borrego Borrego dal signál k vzbure tým, že odrazu odmietol písať romány, ktoré som ja vopred preložil. Zoštylizoval som peknú päťstostranovú mravoučnú poviedku o mystickom prostredí hlavného mesta (samozrejme Paríža: dej španielskeho románu sa môže pokojne odohrávať v cudzine, navyše to Francúzov väčšmi zaujíma). Najprv som Juanovu vzburu nebral vážne, ale keď som mu o dva týždne zavolal, aby som mu oznámil, že som už dokončil poviedku a určil mu posledný možný termín na odovzdanie jeho vlastného rukopisu vydavateľovi, jednoducho kategoricky vyhlásil, že srdečne kašle na literatúru a na vydavateľov. Najskôr som si myslel, že je zamilovaný a že dôvodom takéhoto radikálneho odmietnutia je nové ľúbostné opojenie. Keď som mu opäť na druhý deň zavolal, vyjadril sa jasne a jednoznačne: „Tvoje preklady sú odporné, odmietam písať tvoje zlátaniny a už vonkoncom sa nemienim pod ne podpísať. Je koniec. K-O-N-I-E-C.“ Bol som zahnaný k múru. A konfrontovaný so situáciou, s ktorou som vôbec nepočítal. Keďže Juan Borrego Borrego odmietol pokračovať, musel zmiznúť, nemohol som si predsa dovoliť taký luxus nechať vtáčika poletovať na slobode a rozhlasovať na všetky strany, že som prekladal jeho knihy skôr, ako ich sám napísal. Vycestoval som teda do Madridu, kde býval, aby som ho fyzicky zlikvidoval. Mojím jediným problémom bolo (ako to obyčajne v takýchto prípadoch býva), ako to vykonať beztrestne, inak povedané, musel som spáchať perfektný zločin. Našiel som si dokonalé alibi: skontaktujem sa s mladou spisovateľkou, ktorá písala ešte len svoju prvú knihu, Purou Zapatero Romerovou, a možno si s ňou začnem románik vysokej kvality a tak tejto návšteve dodám plnokrvnosť a vášnivý spád, čo by sa mi hodilo. Jej prvý román Hladina alkoholu v krvi bol ešte len konspektom a ja som bol v Madride oficiálne preto, aby som jej ho pomohol dokončiť a upraviť. V každom prípade som ju chcel oboznámiť so svojím trochu zvláštnym postupom, ktorý bol až doteraz, tak pre mňa, ako aj pre spisovateľov, ktorých som mal na starosti, taký úspešný. Batožinu som si nechal v malom hoteli v rušnej štvrti za Grand Vía, cez deň navštevovanej zamestnancami ministerstva a v noci lotrami a narkomanmi; potom som zašiel za Purou, mladou ženou, ktorá žila z renty svojho o dvadsať rokov staršieho manžela a z dedičstva po otcovi, čo jej umožnilo hrať sa s literatúrou bez žalostného dopadu na jej finančnú situáciu. Strávil som u nej popoludnie a radil som jej, ako rozvinúť zápletku, ktorá mi už od začiatku pripadala trochu biedna: manžel sedí v aute, zapne autorádio a dozvie sa, že ho manželka podvádza: manželka sa náhodou zúčastnila telefonickej hry Hra na pravdu a na otázku „Podvádzate svojho manžela?“ odpovedá „áno“. Manžel okamžite zastaví. Prejde si rukou po vlasoch. Znovu sa pohne a dorazí až do nasledujúcej dediny. Vojde do baru. Dá si drink. Znovu nasadne do auta. Ako v mrákotách prejde desať kilometrov po najbližší bar, kde si znovu vypije. Atď. Tak tu máme štrnásť zastavení – autorke veľmi záležalo na tom, aby ich bolo toľko ako na Kalvárii – a tak sa muž vráti domov úplne ožratý, prerazí autom domové dvere a zranený, napoly v bezvedomí, vystúpi z auta vo chvíli, keď prichádza policajná hliadka, ktorá ho prinúti fúkať a zoberie ho na komisariát, kde ho uväznia a potrestajú za šoférovanie v stave opitosti. Vysvetlil som Pure opodstatnenosť niekoľkých jasných opráv a že musí prepracovať určité pasáže a psychologické profily, vycítila moje majstrovstvo a zručnosť, nechala sa obmäkčiť a v hĺbke srdca uznala, že nič nevie, ja som ju pomiloval tak, ako to podľa dobrého chýru vedia v Španielsku jedine Francúzi. Chodil som k nej každé popoludnie, no dával som si pozor, aby som sa každý večer vrátil do hotela (aby som urobil dobrý dojem a pripravil si vierohodné alibi). Každé ráno som zaujal postavenie pozorovateľa pod bránou oproti Juanovi, aby som zistil jeho denný program, získal čas a všetko si premyslel, nebol som totiž zvyknutý páchať zločiny, či už dokonalé alebo iné. Tak som sa musel vžiť do tejto novej úlohy, aj keď len dočasne. Po troch dňoch sa mi podarilo vysvetliť Pure, že naraziť autom do domu je trochu konvenčné, že musí nechať manžela prísť domov napríklad na bicykli, čím sa len podčiarkne jeho žalostný stav: námaha bicyklistu pri šliapaní do kopca, nehody na trati, prasknutá duša, útočiace psy, pokazené dynamo, navyše v tmavej noci, to predsa musí zabrať. A v každom bare by mal telefonovať domov, kde by bolo permanentne obsadené. Z takýchto detailov sa dá vytušiť zrod majstrovského diela, omieľal som jej neustále. Dokonca som jej na ukážku zredigoval vo francúzštine jednu či dve pasáže. Na konci týchto troch dní som vypozoroval u Juana Borrega Borrega niektoré pravidelné aktivity. Napríklad, každé ráno si kupoval noviny v stánku na malom námestí o dva bloky ďalej a cestou späť sa zastavil v kaviarni na rohu, kde si pri sŕkaní kávy prezeral noviny. Zvyšok dňa bol už menej pravidelný. Preto som sa rozhodol, že začiatok akcie naplánujem na túto rannú hodinu, čo mi zaručovalo väčšiu pravdepodobnosť úspešnosti. A ktovie, ak budem úspešný, budem môcť pretaviť túto epizódu do literárnej podoby... Hodinu som už určil, nie však zbraň a miesto. Použiť jed? Bude to v kaviarni? Zrazí ho auto, keď bude prechádzať cez cestu? Alebo falošný útok? Nebol som nijako zvlášť odvážny a spôsob telo na telo mi bol odporný. To ma priviedlo k myšlienke obrátiť sa na niekoho tretieho. Všimol som si skupinku feťákov a ešte v ten istý večer som sa k nim zachoval štedro. Vďaka mojej podpore boli v siedmom nebi a videli vo mne svojho anjela strážneho. Postupne som im poukazoval pracháčov a zazobancov, ktorí im mohli zabezpečiť potrebné denné dávky. Prostredie madridských narkomanov bolo pre mňa mimoriadne inšpiratívne a každé popoludnie, ktoré som trávil s Purou, som vypotil niekoľko hlboko precítených odsekov, vymýšľajúc pochmúrne stretnutia zvláštneho človeka s tajomnými a znepokojujúcimi nočnými autostopármi. Piate ráno som napokon oznámil svojim feťáckym zverencom, že musím na niekoľko dní odísť a ukázal som im toho chlapíka, ktorý si každé ráno chodí kupovať noviny, vykreslil som ho ako nadutého boháča, ktorý im chce škodiť. Dodal som im zbraň, podnet a na dva dni pozastavil finančnú podporu, aby som v nich prebudil potrebnú agresivitu. To malo stačiť. Odišiel som spokojný sám so sebou, po tom ako som posledný raz pretiahol Puru, mladú, vášnivo zaľúbenú začínajúcu spisovateľku, aj keď bez fantázie. Všetko sa malo vrátiť do pôvodných koľají. Moja žena ma privítala na letisku v Orly s dosť zničeným výrazom. V ruke mala čerstvé noviny, podala mi ich ešte skôr, ako ma pobozkala. „Videl si to?“ Potreboval som to vidieť menej než ktokoľvek iný, aby som vedel, o čo ide, ale prirodzene som sa zapojil do hry: „Nie. Čo také?“ Ukázala mi článok o smrti Juana Borrega Borrega. Noviny venovali tejto udalosti len toľko zdvorilej pozornosti, koľko bolo treba, ani veľa, ani málo: ZNÁMEHO SPISOVATEĽA ZAVRAŽDILI NA ULICI DVAJA ZLOČINCI. V článku sa hovorilo, že vrahovia boli určite narkomani, ktorí potrebovali svoju dávku, že títo gauneri presúšajúci sa pred očami verejnosti, dokonca s jej vedomím a súhlasom, sú verejným nebezpečenstvom a že je na čase podniknúť potrebné opatrenia. Bolo to perfektné, lepšie to nemohlo dopadnúť ani vo sne. „Zločin, len si predstav!“ „Zločin? Kto to mohol urobiť?“ „V článku sa o tom veľa nehovorí. Pravdepodobne nejakí narkomani. Ale nemal si sa s ním stretnúť?“ Teraz som musel byť obozretný, bolo lepšie prejsť skúškou ohňom u vlastnej ženy, bolo to niečo ako generálka, pri ktorej chybný krok nebude mať vážne následky. „Nie. Poslal som mu preklad pred dvoma – troma týždňami, bol som tam kvôli knihe Pury Zapatero Romerovej.“ „O tej som nikdy nepočula. Nová autorka?“ Treba povedať, že vzhľadom na svoju prácu v časopise bola moja žena informovaná o novinkách. „Ešte nikdy nič nevydala, radšej som ju vopred usmernil, kým si ešte nestihla osvojiť nejaké zlozvyky.“ Porozprával som jej o Hladine alkoholu v krvi a o úpravách, ktoré som urobil v konečnej verzii môjho prekladu, potom som sa vrátil so smutným výrazom k Juanovmu žalostnému osudu. Zhovárali sme sa ako dobre vychovaný pár, až kým sme neprišli domov a strávili večer a noc ako vzorní manželia. Poľutovaniahodný osud Juana Borrega Borrega stihol aj Tibora Méndeza Meléndeza, ktorého tri alebo štyri ságy som preložil. Posledná, Turie rohy, opisovala život štyroch generácií klanu lovcov mamutov (cieľom tohto diela bolo ukázať, že odnepamäti jestvovali generačné spory, dokonca prehistorické, ako aj mikrochronologické evolúcie, ktoré ovplyvnili vývoj medziľudských mravov, zvyky a techniky lovu). Nebol som nespokojný s touto freskou, do ktorej som vložil niekoľko odvážnych historických a technologických myšlienok, lebo som trochu pomiešal dobu kamennú s bronzovou: tepané zlaté šperky istotne neboli, vzhľadom na dané obdobie, celkom adekvátne, no predpokladal som eventuálnu televíznu adaptáciu a takéto detaily upútajú pozornosť divákov a v midinetkách vyvolávajú sladké predstavy. Zoznámil som sa s Tiborom Méndezom Meléndezom na knižnom salóne v jednom provinčnom mestečku (vo Francúzsku, v krajoch, kde sa nemôžu popýšiť chovom dobytka, sa s tichým súhlasom rozhodli usporadúvať knižné alebo iné salóny zamerané na kultúru: napríklad, pre Francúzov je celkom nepredstaviteľné usporiadať knižný veľtrh v Charolles, kde už existuje dobytkársky). Ako som teda povedal, stretol som Tibora Méndeza Meléndeza na jednom salóne a bolo to opäť na salóne v inom meste a v inom kraji, keď som ho znovu stretol, aby som si s ním predebatoval svoje plány po dokončení Turích rohov. Raz večer po besede pri okrúhlom stole o novej literatúre (šesť španielskych spisovateľov zasiahlo do diskusie, starí o starom, ako sa vraví, nikomu ešte nenapadlo pozvať Puru, jej knihu ešte nevydali a môj preklad bol v tlači), som sa mu zdôveril s myšlienkou napísať pokračovanie Turích rohov. Tak ako vždy, keď som predložil svoju pracovnú hypotézu autorom, spočiatku som cítil z ich strany istú zdržanlivosť a tichý odpor, ten však vďaka mojim presvedčivým argumentom pozvoľna opadával. Pokračovanie, ktoré som navrhoval, by sa volalo Návrat turov (vždy som dával názov ja, aby som uľahčil vstup do námetu, no vždy som bol prístupný vyjednávať) Návrat turov. Bola to šialene odvážna psychologická dráma s nezvyčajným nádychom, odohrávala sa v historickom prostredí, na aké sme málo zvyknutí – alebo si ho väčšina čitateľov nevie predstaviť – a preto bola pre čitateľov plná prísľubov a očakávaní; tury boli zdecimované, spoločnosť lovcov destabilizovaná a postavená pred životné rozhodnutie: buď sa prebuduje, alebo vyhynie. Nezdalo sa, žeby Tibora môj nápad veľmi nadchol. Pravdu povediac, už od Turích rohov som cítil určité ochabnutie a musel som nástojiť na tom, aby dokončil redigovanie svojej knihy, veď to nebolo pre neho toľko roboty, stačilo sledovať riadok po riadku môj preklad, ktorý práve vyšiel, a dokončiť tak vlastné redigovanie knihy, predtým ako ju odovzdá nedočkavému vydavateľovi. Čoskoro som pochopil, že aj tu budem nútený použiť rovnaké riešenie ako u chudáka Juana Borrega Borrega, keďže aj on sa mi začal vyhrážať, že verejne odhalí moju úlohu pri redigovaní jeho kníh. Keď som sa už rozhodol, prešiel som k štádiu realizácie. Najskôr som začal pozorovať zvyky svojej budúcej obete (teraz som sa už cítil uvoľnenejšie, tak ako keď som sa pred rokmi púšťal do svojho druhého prekladu, mal som väčší odstup a bol som chladnokrvnejší, to je pochopiteľné) počas salónu v meste, ktoré z pochopiteľných dôvodov nemienim menovať. Na rozdiel od väčšiny Španielov Tibor veľa spal a cez deň býval zriedka sám, jedával spoločne s kolegami a málokedy prekročil mieru. V skutočnosti bol jeho jedinou výstrednosťou spánok. Zomrieš tým, čím si hrešil, povedal niekto, koho by som bol mohol prekladať. A tak sa aj stalo. Len čo zaspal, vkradol som sa do jeho izby, (predtým som vložil do zámky lepiacu pásku, a to zabránilo peru zapadnúť, keď za sebou po večeri zavrel dvere) a veľmi zľahka som mu pritlačil vankúš na tvár, postupne mu upchávajúc dýchacie otvory. Pre istotu som držal vankúš takých desať minút. Mal len zopár kŕčov, urobil niekoľko nemiestnych pohybov, kým upadol do večného spánku. Jeho odchod bez fanfár sa mi zdal dojemný, čo bolo pre mňa len dobré, dokonca som v tom videl znak starého priateľstva, ktoré nás spájalo počas rokov našej spolupráce. Vyronil som zopár úprimných sĺz nad stratou vzdelaného španielskeho spisovateľa a nikým nepozorovaný som sa vrátil do svojej izby. Aby som si nezničil povesť a kariéru, musel som počas nasledujúcich dvoch rokov vykonať ešte niekoľko popráv. Kritiky naďalej vychvaľovali kvalitu a vernosť mojich prekladov, často dokonca hodnotili francúzsky text ako brilantnejší a „takpovediac presvedčivejší“ ako originál. Televízia dokonca vysielala reláciu, ktorá sa dostala do análov, moderátor prizval niektorých populárnych spisovateľov mladej generácie, bol medzi nimi aj Menelao García Hernández, ktorého väčšinu kníh som preložil. Keď ho novinár požiadal o vysvetlenie, alebo o komentár k úryvku z jeho posledného románu, začal koktať a ja som sa musel namiesto neho ujať slova, glosovať, dokazovať a zaujať rozvážne stanovisko k uvedenej pasáži, ktorá bola naozaj dosť chúlostivá na preloženie. Autor hľadel na mňa s vďačnosťou a nevraživosťou zároveň, čo som v tej chvíli nevedel identifikovať, ale počas koktailu, ktorý sa tradične koná po vysielaní, mi to zaplo. Menelao pil ako dúha, bolo to prekvapujúce, bol totiž povestný svojou striedmosťou. Slová sa mu potkýnali v ústach, artikuloval však dostatočne jasne a zrozumiteľne pre tých ľudí, ktorí nemali vo zvyku sedieť si na ušiach: „Rád by som vedel, načo ešte pozývajú do tejto krajiny spisovateľov?“ Novinár, ktorý sa zrejme cítil oslovený, pristúpil bližšie a odpovedal – alebo sa domnieval, že odpovedá – že už boli odvysielané dve relácie tohto typu so spisovateľmi a ich prekladateľmi a že by v nich veľmi rád pokračoval so Španielmi, ale že oni nikdy neodpovedajú na listy, v ktorých ich pozývajú. Menelao nevenoval svedomitému moderátorovi jediný pohľad a pokračoval v útočnej kritike. „Vyzerá to tak, že vo Francúzsku sa to nakoniec skončí zmiznutím autorov z povrchu zemského...“ Táto uštipačná poznámka mi nasadila chrobáka do hlavy. Jestvuje azda nejaké podozrenie vyvolané zmiznutím jeho krajanov? Kým som však stihol odpovedať, podráždený moderátor, neberúc do úvahy stav pokročilej opitosti svojho spolubesedníka, začal ironizovať túto nanajvýš nebezpečnú tému: „Pokiaľ ide o zmiznutie autorov z povrchu zemského, Francúzi by nemali ťažkú robotu, vzhľadom na počet vašich spoluobčanov, ktorí boli zdecimovaní v posledných rokoch! Napokon, vás sme pozvali jednoducho pre vašu jedinú zásluhu, že ste ešte nažive, čo začína byť vo vašej krajine vzácna vlastnosť.“ Bola to vydarená irónia, no bol som z nej nervózny a bolo mi jasné, že Menelao sa práve zapísal na zoznam obetí. Jeho smrť bola dosť komická a spomínam si na ňu s dojatím. Šoférovanie v opitom stave: jeho auto prerazilo zábradlie jedného z madridských mostov, ktorý bol mimochodom preslávený samovraždami. Noviny oplakali osudnú udalosť a lajdáctvo mestskej správy, ktorá zanedbala opravu vozovky; zatváril som sa zronene a v samote pracovne som dokončil jeho posledný rukopis, ktorého zápletku sme zosnovali spoločne niekoľko dní predtým. Menelao sa špecializoval na romány opisujúce súčasné problémy. Rozprával som teda o nemilosrdnom svete politiky, prehnitom kvôli peniazom, prostredníctvom správ z čiernej kroniky, ktoré poznačili posledné mesiace života krajiny: zmiznutie šéfa civilnej obrany, zatknutie riaditeľa Španielskej banky a iné drobné otrasy verejného života. Takto som postupne očistil španielsku intelektuálnu elitu od všetkých jej rebelov, ponechajúc okolo seba len poslušných autorov, dalo by sa dokonca povedať, že len tých, ktorí mi teraz volali, lebo chceli vedieť, čo budú písať. Francúzske vydavateľstvo vydávalo rovnako poslušne majstrovské diela z druhej strany Pyrenejí, ktoré som im ponúkol; všetko išlo ako po masle a nebol dôvod, prečo by to takto nemalo ísť naveky. A vtedy sa objavilo zrniečko piesku, ktoré ma vohnalo do situácie, v ktorej sa dnes nachádzam, dalo by sa povedať, že celkom neoprávnene. Medzi horlivých čitateľov prekladov zo španielčiny patril policajný komisár, istý M. Labrousse. Povedali by ste, že na tom nie je nič mimoriadne. Lenže je, lebo on bol mimoriadne dobre informovaný o španielskom dianí a navyše bol schopný rozmýšľať. Jedného dňa upútala jeho pozornosť odchýlka, ktorá mi unikla v čase, keď som písal Smrteľnú hrôzu, veľmi surový pamflet o madridskej spoločnosti a o honbe za peniazmi. Bola to posledná kniha Menelaa Garcíu Hernándeza, ktorú som napísal rok po jeho tragickom skone. Istý významný denník uverejnil vo svojej literárnej prílohe voľnú tribúnu, ktorá celú aféru spustila. Nemôžem odolať a neprečítať si znovu celý článok, pretože každé slovo má veľký význam pre ďalší vývoj mojej kariéry, ako to neskôr zistíte. EXISTUJE ŽIVOT PO SMRTI? Španielska literatúra zaznamenáva už niekoľko rokov čierne obdobie. Autori akoby naschvál zomierajú ako muchy, často na vrchole slávy, len čo získajú medzinárodné uznanie a ich knihy sú preložené do viacerých jazykov, predovšetkým do francúzštiny. Priznajme, že okolnosti úmrtia obyčajne nezodpovedajú samovražde alebo násilnej smrti. Iste, náhla smrť kašle na okolnosti, ale zdá sa, že španielski intelektuáli – podľa štatistiky – čakajú, kým sa zlepšia ich životné podmienky, aby potom ukončili svoje životy. Tu sa však nekončí paradox, to, čo vyzerá ako národný šport iberských autorov. Skutočne, v priebehu posledných rokov pri pozornom čítaní prekladov najnovších diel autorov tejto krajiny zistíme, že aktuálne udalosti, ktoré sú tam opisované, referujú o udalostiach, ktoré sa odohrali po ich smrti. Príkladov je dosť: Útek šéfa civilnej obrany sa udial rok po smrti Menelaa Garcíu Hernándeza; prepadnutie banky sektou hlásiacou sa k rapu a zároveň k adventistom ôsmeho dňa, opísané v poslednej knihe Juana Borrega Borrega, sa konalo osem mesiacov po smrti autora; niektoré jemné narážky (jemné preto, lebo porovnávajú súčasnú situáciu so situáciou v neskorej dobe kamennej) na spoločenské hnutia a politicko-finančné škandály v knihe Tibora Méndeza Meléndeza sú nepochopiteľné od chvíle, keď zistíte, že autor bol v čase, keď boli opisované, už dávno mŕtvy. Dalo by sa skrátka povedať, že diela autorov spoza Pyrenejí majú stálu charakteristickú črtu: opisujú mnoho udalostí, ktoré sa ešte nestali . Pri hľadaní logického vysvetlenia sa odhalia ďalšie nemenné fakty. Všetkých autorov, obdarených takýmto vizionárskym talentom, preložil do francúzštiny Hubert Léonart, a aby sme to ešte upresnili, bol ich výhradným prekladateľom. Treba vari dodávať, že je tu istý vzťah medzi príčinou a následkom? Nie sme schopní dokázať to, ale je to znepokojujúca zhoda okolností, ktorej zmysel nám uniká. Nijaký iný autor, preložený inými prekladateľmi, nemá tento dar dvojakého pohľadu. Dodáva azda pán Léonart svojou zvláštnou charizmou autorom, ktorých prekladá, výnimočnú schopnosť jasnozrivosti? Nemá preklad takú moc, že pri prepise diel do francúzštiny ovplyvňuje originál? Nie je tu materiál pre nový výskum? Literárny výskum je vždy vítaný, ale tento článok podpísal „M. Labrousse, policajný komisár“, a slovo výskum, ak ho vysloví alebo napíše policajný komisár, má osobitný význam, ktorý má len málo spoločného so záhadami literatúry. Na horizonte mojej prekľadateľskej kariéry sa hromadili čierne mračná a hrozilo, že zatienia krajinu, ktorú som tak namáhavo vytváral celé roky, keď bolo treba aj na úkor vlastného vnútorného pokoja, za cenu – a to treba povedať – čoraz väčšej izolácie, ktorá zo mňa urobila „nepostihnuteľnú“ osobnosť franko-španielskej literatúry, odsúdenú však na rovnako veľkú samotu. S manželkou som sa nemohol podeliť o výčitky svedomia, ktoré ma skoro ráno morili, po noci prebdenej nad budúcim bestsellerom, ak autor, ktorého som si vybral, súhlasil, že svoje písanie prispôsobí môjmu prekladu. V tom čase som tiež plánoval zamerať sa na portugalskú literatúru – Portugalsko je susedná krajina a jej romantický vidiek vyhovoval mojej obrazotvornosti, dychtiacej po lyrických priestranstvách – a systém, ktorý som vytvoril za cenu toľkých obetí, ma ušetril nutnosti dôkladnej znalosti pôvodného jazyka. Stačilo porozumieť si s tým-ktorým spisovateľom a každý by tvoril vo svojom kútiku podľa spoločnej schémy, ktorú by som ja dodal a záležalo by na spisovateľovi a na jeho znalosti môjho jazyka, či by jeho text zodpovedal prekladu, ktorý som predtým urobil. Pura Zapatero Romerová, mladá žena, ktorej som pomohol napísať Hladinu alkoholu v krvi, ma na kongrese iberských intelektuálov v Lisabone predstavila jednému, tiež začínajúcemu, portugalskému autorovi: Joáo Brendao mal celé škatule projektov; takmer som mu musel zapchať ústa, aby som mohol prehovoriť v jeho prítomnosti aspoň dve slová, ale rýchlo som objavil jeho zraniteľné miesto: po ničom netúžil tak, ako získať uznanie v cudzine čoby veľký symbol portugalskej duše, ako bola svojho času Amalia Rodrigues v inej oblasti. „Joáo Brendao, priateľu, o všetko sa postarám,“ povedal som mu ku koncu večere, pri ktorej sme sa zoznámili. „Máš úžasný talent na opísanie nepreniknuteľných ciest srdcervúcej saudade lusitánskej duše, rozplačeš celú Európu a plné autobusy čitateľov prídu navštíviť vlasť všeobecnej nostalgie a bezdôvodného smútku, poviem ti, na akých námetoch si vyskúšaš talent, prenechám ti iniciatívu, budeš môcť meniť slovosled, hromadiť prídavné mená, vkladať vety tam, kde je priveľa napätia, jedným slovom, zostáva ti len vyšívať na vynikajúcej osnove, ktorú ti ja dodám, no a keď ti to pôjde priveľmi pomaly, budeš môcť dokonca čerpať priamo z francúzskeho prekladu, to, čo si chcel napísať.“ Jednoducho som tomuto novému spolupracovníkovi adresoval bezchybný manifest dokonalého spisovateľa alebo takého, akým sa túžil stať. Vyronil slzu, neviem či z vďačnosti alebo z ľútosti za istými stratenými ilúziami, ktoré ho očarúvali, lebo práve ony mu umožnili vyroniť slzu, s ktorou vo svojich saudades nerátal. Mesiac po našom stretnutí som mu poslal viac- menej kompletnú, aj keď trochu zmätenú verziu Nostalgie diabla, sériu variácií na diablovu ľútosť nad tým, že nebol anjelom vykupiteľom, ale obeťou despotického rozhodnutia nebojácneho a chladného Boha; diabol nástojil na tom, že on jediný má ľudské city, že sa rovná ľuďom, a takto sa už od prvej práce profilovalo to, čo bude charakteristickou črtou celého budúceho diela, myslel som si, tohto nového autora, akási kozmogónia s pečaťou mysticizmu a nostalgiou za strateným rajom, v ktorom všetci prevtelení bohovia budú snívať o tom, že jedného dňa budú rovní ľuďom. Kniha mala vo Francúzsku závratný úspech, zdobili ju totiž všetky cnosti: bola krátka, vytlačená veľkým písmom, prvé riadky obsahovali schému posolstva („Diabol chce vedieť, v mene akého zákona bol odsúdený stať sa diablom na celé storočia“), čo ušetrilo kritikom nevďačnú úlohu prečítať knihu až po poslednú stranu, aby sa dozvedeli obsah tejto prózy, určitým druhom fatálnosti len potvrdzovala veľký ideologický zmätok nášho dnešného sveta, ktorý takto diagnostikovali „odborníci“; uchovala si klasickú štruktúru, a tak sa dala pripodobniť ku kvalitnej tvorbe. Jeden kritik dokonca v týždenníku, ktorý mal zjavnú záľubu v prehnaných formuláciách napísal: „Keby bol Corneille Portugalcom a žil by v dvadsiatom storočí, takto by bol napísal Rodriguove strofy...!“ Nuž, toto bolo potvrdením môjho talentu, môjho výberu a presvedčenia byť vždy v centre diania tým, čo som napísal a publikoval. Vydavateľ Nostalgie diabla mi o knihe niekoľko týždňov po tom, ako vyšla, hovoril samé chvály, no zdalo sa mi, že som postrehol v jeho hlase miernu nervozitu, keď mi hovoril: „Čítal som ten článok, viete, Existuje život po smrti. Je to zvláštne, však?“ Cítil som sa stiesnene, opýtal som sa ho, čo sa chystá vydať a môj nepokoj ešte vzrástol, keď mi odpovedal, že nevie (mali sme rozpracované tri rukopisy) a chce si teraz trochu dať odstup. „Aký odstup? Od čoho?“ „Viete, už sme toho veľa vydali, možno nadišiel čas bilancovať“. Bol som v pomykove. Tušil niečo? Tento posledný bod som musel bezpodmienečne objasniť. Vzhľadom na trhliny, ktoré som tušil, videl som pred sebou budúcnosť, ktorá ma znepokojovala, budem musieť vraždiť okolo seba, aby som si udržal pozíciu alebo kľučkovať, ísť od ústupkov ku kapitulácii a stratiť tak svoje miesto na výslní, ktoré som získal za cenu toľkej námahy? Nevedel som, komu sa mám zdôveriť: ani tentoraz mi moja žena nebola nijakou oporou, a Pura žila v tom čase s riaditeľom nejakého ministerského kabinetu; ak sa nám ešte občas pritrafilo pomilovať sa, bolo to skôr na oživenie dávnych spomienok (povestné saudades), spôsob, ako sa vyplakať nad stratenou mladosťou, nad malými odriekaniami, ktorými boli odteraz vydláždené naše paralelné cesty, než na prehĺbenie spoluviny, ktorá bezpochyby nikdy neexistovala. Rozhodol som sa vziať vec za správny koniec a požiadal som svojho vydavateľa, aby ma prijal. Neodkladne som sa musel dozvedieť, na čom som. Nesklamal ma. „Môj drahý Hubert Léonart, ja nie som naivný. Zaviedli ste v španielskej literatúre hegemóniu, ktorá vyhovovala vašej nespútanej megalománii a nespokojný s prekladaním toho, čo ste mali na dosah, myslím si, že nakoniec ste nad autormi, ktorých ste mali na starosti, mali určitú moc a tá ich postupne zredukovala na vašich otrokov. Preto pochopíte, drahý priateľ, že mám dôvod spytovať sa, spolu s policajným komisárom, či existuje posmrtný život. Ako sa dajú inak vysvetliť niektoré z vašich súčasných prekladov? Nechcem, aby ma obvinili ako spolupáchateľa ktovieakého prečinu za to, že vydávam vaše údajné preklady. To nie je poslaním vydavateľstva a odteraz ste voľný, môžete sa venovať vašim drahým štúdiám. Každý rok dostanete výpis z predaja za knihy, ktoré ste preložili a podľa zákona tomu zodpovedajúcu sumu, percentá, ktoré vám patria. Naša spolupráca sa odteraz obmedzí na toto.“ Spôsob, akým som už roky pracoval, bol ťažko zlúčiteľný s touto jasne formulovanou výpoveďou; nevedel som, čo mám odpovedať na takú priamu reč, jachtal som, vycúval som z kancelárie, ako keby som sa bál bodnutia do chrbta a ocitol som sa na chodníku, zarazený a roztrpčený zo všetkej tej námahy, ktorá sa zrazu stala zbytočnou. Mal som chuť pripraviť tomu vydavateľovi rovnaký osud ako nemalému počtu španielskych autorov, ktorí ma nepočúvali dosť pozorne, ale bol by to akt čírej márnomyseľnosti bez akéhokoľvek efektu, tak som sa toho nápadu vzdal. V jedinom okamihu padli vyhliadky na tri zmluvy. Ďalšie vydavateľstvá, s ktorými som spolupracoval, sa dozvedeli o rozhodnutí môjho vydavateľa, vycítili zmenu povetria a ako poslušné veterníky, ktoré sa prispôsobujú meniacemu sa vetru, zrušili so mnou zmluvy, alebo ma prestali oslovovať. O šesť mesiacov som bol bez práce, bez priateľov, bez kontaktov, bez budúcnosti a samozrejme, bez manželky, veď som bol ženatý s tamtým svetom, tamten svet požadoval rozvod a moja žena bola jeho súčasťou. Po tom, ako som vystúpil až na vrchnú priečku spoločenského rebríčka, opäť som z neho zostúpil. A mal som pocit, že prežívam všetko to, čo som opísal v nejakej imaginatívnej horúčke, oveľa nespútanejšej, lebo som sa cítil v bezpečí pred tým, čo sa zrodilo v mojej fantázii: nostalgia diabla sa stala každodennou realitou a občas, kráčajúc po chodníku so sklonenou hlavou, odriekal som dlhé tirády diablových stancí (Aha, dobrý tip na názov – Diablove stance! Už to vidím vo výklade kníhkupectva): Kto ma stvoril diablom, ak nie ty, neúprosný a pyšný Boh, diktátor, hluchý k utrpeniu a k osudu, ty, ktorý svojím príkladom učíš, ako bažiť po tróne a dosiahnuť tak vrchol šťastia; ale pravým diablom si ty, zaživa si ma zodral z kože, obral si ma o moje ľudské vlastnosti a zmenil si ma na odpornú bytosť, a tak vopred zosmiešnil všetko, čo by som mohol povedať, si klamár a podvodník... Ešte niekoľko minút som pokračoval, až kým som nezdvihol hlavu: uvidel som ohúrenú tvár a pochopil som, že deklamujem na plné hrdlo na chodníku verše, ktoré pôsobia z úst zle oholeného a oblečeného bezdomovca dosť nezvyčajne. Opäť som si spomenul na Scyllu a Charybdu a na majstrovské dielo Hladinu alkoholu v krvi, ktorú som teraz každý deň zvyšoval. Stával som sa zatrpknutým, uvedomil som si to pri spôsobe, akým som sa prehrabával v spomienkach. Stále som si premietal posledné hodiny svojej slávy, to vzrušujúce stretnutie s pracovníkmi odbytu obchodného oddelenia môjho vydavateľstva, kam som priniesol Nostalgiu diabla, dielo, ktoré malo mať taký veľký úspech. Po úvodnom výklade o zrode diela, jeho význame v hispánskych krajinách a jeho dôležitosti, mi jeden zo zástupcov položil zvláštnu otázku: „Po prečítaní väčšiny prekladov, ktoré ste v posledných rokoch publikovali, sa nemôžem ubrániť dojmu, že všetci títo španielsky píšuci autori píšu akoby jedným perom. Pán Léonart, ste autorom všetkých týchto autorov?“ S týmto tímom sme hrali skrytú hru, podľa ktorej som vymýšľal autorov, ktorých som prekladal... „V skutočnosti sú všetky texty publikované pod menom Borrego, Martínez, Zapatero a iné, moje,“ povedal som odmerane s ironickým úsmevom, čo nových členov prekvapilo a starých pobavilo... Neviem, ako táto hra vznikla, ale ochotne som v nej pokračoval, hlavne preto, lebo lichotila mojej ctižiadostivosti, neuspokojenej od desiatich rokov, a tiež preto, lebo to ostalo v tomto malom krúžku bez následkov, bola to len nevinná hra, kde nikto nemal dostatočne presné údaje, aby posúdil, do akej miery tieto reči odrážali skutočnosť. Jedna čiernovlasá zástupkyňa so žiariacimi očami sa po svojom kolegovi ujala slova, otvoriac Nostalgiu diabla na strane označenej záložkou: Naozaj by ste sa mohli podpísať pod tieto riadky: „Až doteraz som nikdy neodhalil svoje zámery, som znepokojený, najradšej by som zobral gumu a vygumoval sa, ešte predtým ako si uvedomíte moju lesť.“ Vybuchol som do trochu sileného smiechu, ale nikto nemohol zachytiť túto nepatrnú nuansu, keďže som si dosť dôveroval, napriek tomu, že som sa chvel pri predstave, že jeden čitateľ, istý komisár, by mohol čítať túto vetu. Čo to bolo za nápad robiť si posmech z čitateľa! Stretnutie sa skončilo vo všeobecne dobrej nálade, paródia reality, o akej nemohli mať ani tušenia. „Aká bude vaša ďalšia kniha?“ „Kto napíše majstrovské dielo, ktoré vy najprv preložíte?“ „Akého spisovateľa si vymyslíte teraz, po Joaovi Brendaovi?“ Bol som zatrpknutý, rátal som steblá trávy vo výmole pri ceste, holubov na odkvape budovy Pôšt a telekomunikácií, zívania okoloidúcich chodcov v čase obeda... Chodil som a padal, ledva vstával, veľa času som trávil v metre, zatkli ma za tuláctvo, meno, priezvisko; nijaké nemám, každý nejaké má, tak som si vymyslel: Viliam Pascal – Viliam ako dobyvateľ, Pascal ako pasca. Hľadali vo svojich kartotékach, samozrejme, nijaký Viliam Pascal tam nebol, musíte sa s tým zmieriť, vravím im, mám stratu pamäti, odteraz si pätám len adresu vývarovne pre bezdomovcov a útulku, kde som ťa stretol. Gilda, podaj mi fľašu, už príliš dlho rozprávam, vyschlo mi v gágore, ďalej už nevládzem. Potom ti vyrozprávam každú knihu, ktorú som napísal, jednu po druhej, poviem ti stručný obsah a budem ti citovať celé pasáže, viem ich naspamäť, a potom ti opíšem, ako všetci tí škrabáci zišli zo sveta pod mojím pozorným dohľadom, ako Hubert Léonart stúpal po rebríčku slávy, ako sa s veľkou pompou a za účasti celej literárnej smotánky oženil, ako ho uznávali slávni majstri pera, ako kolegovia na neho priateľsky žmurkali, ako sa hnevali, žiarlili, bude to kronika vlády jedného muža, o prvých zlyhaniach, keď perohryzovia nepochopili, aký bol ich skutočný prospech a pohádali sa, lebo chceli byť samostatní, hovorím ti, niet uznania, len nevďak svetom vládne, zarecitujem ti diablove stance, veru, mal som dať tej knihe názov Diablove stance, počúvaj, ako sa ozýva môj hlas pod historickou klenbou nášho mosta: A v deň, keď som ho zavliekol do púšte a požiadal, aby premenil kamene na chlieb, sníval som o vytvorení armády solidarity, ktorá by sa už nebála hladu, ani nepoznala strach, prečo by som inak od neho chcel, aby sa ponáhľal z vrchu mestských múrov svätého mesta, On ma však nemiloval; vyhrážal som sa mu, prosil, modlikal, aby ma uctieval, ale On jediný je hodný uctievania, to je tá sloboda, ktorú ponúka svojim vyvoleným, ja som čierny, mám na nohách kopytá, nie som zo spolku cnostných, všetky moje snahy sú vopred odsúdené na neúspech..... Gilda ma počúvala celú noc, triasla sa pritom od zimy, ale určite aj od emócií. Nadránom som stíchol, fľaša bola prázdna, v našich očiach nebolo ani stopy po zdraví a slzách, v hlave nebolo spomienok, údy sme mali skrehnuté od zimy. Pritiahla sa ku mne, tá tučná, neforemná žena, načisto stratená v splývavých záhyboch látok všakovakého druhu, postupne pozbieraných v kontajneroch, navrstvených jedna cez druhú ako vrstvy života, položila si hlavu na moje plece – gesto, ktoré by som mohol považovať za nežné, jednoducho preto, že bolo pomalé, slabo sa jej grglo, riadne jej zaškŕkalo v útrobách a skôr, než upadla do bezsenného spánku, do spánku unavených opilcov po prežití ďalšieho dňa plného ľahostajnosti, zamrmlala: – Páči sa mi, keď rozprávaš a ja ničomu nerozumiem. Arles-Flaux, 1995-1997. Preložila Elena Flašková. |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|
|