|
|
|
|
Aktuálne
| Fragment
ročník 2000, číslo 3-4 Uplynulo dvadsaťpäť rokov od chvíle, keď si vydal prvú básnickú zbierku a keď si začal pátrať po „mieste básne“ a zároveň začal pochybovať o možnosti „básnenia a myslenia“... - Môj
údiv nad faktom, že poézia predstavuje azyl pre zničenú, pľuhavú, nesprávnu,
netvorivú, a predovšetkým slobodnú reč, že vyhýbajúc sa dohodnutým modelom
komunikácie vytvára nové modely, a pritom inklinuje k „chápaniu“, resp.
„rýchlemu dohovorenému osvojeniu“, naozaj neustáva už celých tridsať
rokov. Stvorenie sveta som nikdy nechápal ako prácu božej ruky, ale
ako rad detailov, ktoré zaznamenávajú Bohu ukradnuté „rukavice“. Občas
sa mi zdá, že básnici si predstavujú, že sú obdarení možnosťou natiahnuť
si túto „božskú rukavicu“ a že svojím zástojom v nekonečnom tvorení
jazyka sveta vlastne iba kladú základy nového vnímania, autizmu a lyrického
ateizmu, a občas sa mi zdá, že táto ich úloha je skutočná a dôležitá;
je pravda, že ohromenie z dôležitosti poézie, aj keby sa nazývalo talentovanou
očarenosťou, trápi všetkých básnikov. Bol si jedným z prvých básnikov v našich končinách, ktorý písal na počítači a ktorý pocítil „výzvu novej doby“. Ako by si opísal cestu, ktorú si prešiel od vizuálnej poézie, básnických koláží a poetických „akcií“ z raných sedemdesiatych rokov až po technologické “výzvy” rokov osemdesiatych a deväťdesiatych? - Niektorí
spisovatelia, nespokojní s vlastnou anonymitou v celom svete, koketujú
s kybernetikou a priateľsky naklonenými programami v pokušení zapojiť
sa do informačných sietí pre uspokojenie manažérskeho libida vo svojej
komunikačnej sexualite. Vlastníctvom osobnej webovej stránky a surfovaním
po elektronickom svete možno, ako vlastní agenti, uspejú a pritiahnu
pozornosť na svoje vlastné dielo. Lenže to už nepatrí literatúre, ale
elektronickému technomanažérstvu. Nedávno isté novosadské literárne
sympózium nazvalo svoju ústrednú tému „Tranzícia a nové podoby literatúry“
a postavilo tak účastníkov sympózia do oblúku medzi tzv. bolestné spomienky
na komunizmus a zatiaľ nedosiahnuteľný ideál občianskej spoločnosti.
A predsa z opisu projektu bolo jednoznačne cítiť rozhodnutie, aby sa
zhromaždenie zaoberalo podružnými otázkami literatúry, tak ako sa rock&rollom
zaoberajú technici rozostavujúci aparatúru a neodbytné „fanynky“. Už vyše dvoch desaťročí hlásaš - pochopiteľne metaforicky (a ironicky) - „tréning poézie“. To sú aj tie tvoje prvé performance a poetické akcie ako napríklad napĺňanie balónov krikom a pod. Možno
som si ani doteraz nie istý, čo znamenala akcia napĺňania balónov krikom.
Napĺňal som ich s elánom a chuťou, presne tak ako jedna vetva psychoanalýzy
vysvetľuje sex: že je to skôr otázka chuti než pudu. Balónová krik-poézia
vznikala ako reakcia na konvencie v šírení poézie (predovšetkým na nudu
literárnych večerov) - ale šírená v detskom balóne (vykrikovaná a fúkaná
tak, aby sa z celej básne nestratila ani hláska), bola báseň tiež materializovaná
a dá sa povedať, že teda neexistuje podstatnejší rozdiel od „tradičnej“
poézie, azda okrem atraktivity balenia. Hlasom nebolo dovolené len tak
voľne poletovať vzduchom a stratiť sa, ale boli lokalizované v balóne
a vypustené ako hovoriaci celok. Bol som presvedčený, že zostanú v balóne,
až kým nepraskne. Jedna osoba má napríklad ešte dnes odložený balón,
do ktorého bola roku 1979 nakričaná jedna krátka báseň. Dalo by sa povedať, že si prešiel cestu od modernizmu k postmodernizmu. Dá sa vôbec hovoriť, a ak, tak ako, o tzv. poetikách konca storočia? - Slovo
modernizmus sa mi celkom páči - je pomerne ostré a nemilosrdné
voči celému literárnemu dedičstvu pred dvadsiatym storočím. Lenže nikto
sa dnes neodvažuje hovoriť o modernizme, keďže je umiestnený kamsi do
ohniska, do akéhosi hraničného poľa; tradicionalisti sú masový, ba čoraz
masovejší jav, postmodernisti sú, podporovaní literárnou vedou z univerzít,
akousi pravou súčasnou elitou, a modernisti, prirodzene, vypadávajú
z hry. Postmodernizmus nepoznám (takže patrím k okruhu postmoderných
naivistov inštinktívneho typu?), postmodernizmus je dominantný, aj keď
nemá ani pôvodné meno. Ale keď sa dnes hľadajú umelecké chodníčky medzi
veľkocestami nového svetového poriadku, vo všetkých prechodných a dočasných
formách je už veľa dobrých skúseností avantgardy a „modernizmu“, takže
teto skúsenosti sa chápu ako celkom prirodzené, takmer folklórne dedičstvo
jazykových revolúcií a najradikálnejších postupov. Kedysi som veril,
že medzi rozličnými poetikami dochádza k zaujímavej divergencii, že
sa odlišujú tie, ktoré poznamenávajú koniec storočia; vydavatelia z
konca 19. stor. si objednávali od filozofov a vedcov štúdie o všeobecnom
stave ľudskej mysle, o vedeckých objavoch za uplynulých sto rokov a
opetiky konca toho storočia sa rodili spontánne, najčastejšie ako „doom-writing“
- katastrofické písanie. Nazývajú ťa básnikom „veselého pekla sebskej poézie“. Čo by si mohol povedať o „veselosti“ svojej poézie, prípadne o „pekle“ tém a metafor, na ktoré sa poukazuje u súčasných básnikov? - Vždy mám na zreteli, že básnický text busú čítať aj osoby, ktorým neodhaľujem nič nové, ani tému, ani „problém“, ani slová. Nový je môj útok na ich poznanie. Na čítanie poézie, napokon, už dávno treba mať aspoň maturitu, poézia je celkom elitná záležitosť; takže vzhľadom na to, že píšem predovšetkým o tom, čomu sa poézia vyhýba, veľmi často o sociografických a kulturologických témach, uvádzam do poézie dočasné, veľmi pominuteľné pojmy, módne toponymy, veselo spájam navzájom smrť, lásku a duchovnosť s moderným žargónom a súčasnými mediálnymi obrazmi, „svetový prehľad“, správy z oblasti vedy, nukleárnu hrozbu a ťažkosti s kreovaním „duchovného poriadku a pokoja“, vzniká určitý druh zábavného luna-pekla, v ktorom sa na nebezpečenstvá života poukazuje prostredníctvom podráždenia čitateľovho ega. Smrť je vždy strašná, smrť je vždy zábavná. V každom prípade sa usilujem nájsť v modernej ikonografii sveta pravidelnosť či nepravidelnosť javu zvaného „premyslená existencia“. Ustavične sa pokúšaš „premyslieť“ svoje písanie, no ono, zdá sa, sa vždy prejavovalo ako „mŕtve myslenie“: ako opotrebované, vopred odsúdené na neúspech. Zdá sa ti aj teraz, že každý pokus premyslieť vlastnú poéziu či tvorbu vôbec je jalový, a teda mŕtvonarodený? - Usilujem
sa byť čo najmenej prítomný vo formách literárneho života, ktoré si
vyžadujú „status“, určenie vzťahu k poetikám, k „premyslenosti“ a k
agentúre vlastnej poézie. Všetko, čo som kedy napísal, v ilúzii, že
som precízny a že to treba, zo všetkých textov, ktoré vysvetľujú a rozvažujú
o básnických textoch, je smiešne, lebo to je napísané pod tlakom konvencie,
že básnik by mal poznať nemateriálne základy svojej praxe. Už to neurobím,
myslenie je mŕtve. Dokonca aj teraz, keď píšem toto, mi je ťažko, lebo
v podstate len provokujem niekoho, kto sedí na mojom mieste a usiluje
sa pochopiť niekoho, kto sedí na mojom mieste, aby bol pánom intuície.
Som čoraz náchylnejší rezignovať na akúkoľvek verejnú činnosť tohto
druhu, ba som presvedčený, že základné pôsobenie poézie celkom postačí.
Nestačí síce na reklamu, ale to ma vôbec nevzrušuje. Nie si milovník literárnych večerov, no predsa len - čo si myslíš, aký význam majú bezprostredné kontakty autora a jeho (potenciálneho) publika? - Nemám recept, ale zdá sa mi, že spisovateľ by mal zostať vo svojom pološere alebo v tme, v tieni svojej anonymnej nesmrteľnosti. Inak spisovatelia preháňajú so svojou dôležitosťou, ustavične podsúdvajú ideu, že sa zaslúžili o národ, o štát a dejiny. Aká je zásluha spisovateľa, ktorý napísal desať kníh? Napísal tých desať kníh a hotovo, buď sú čítané alebo nie, neexistuje nijaká zásluha navyše. Štát občas odmieňa dobrých a lojálnych spisovateľov, v závislosti od politickej klímy, a potom sa ocenené literárne dielo chápe ako štátotvorný akt. V písaní však niet ani stopy po štátotvornosti, a preto si myslím, že autor by sa mal držať čo najďalej od štátu aj od svojho publika, aby si ho priveľmi neobľúbilo, aby si ho neprisvojilo a nezjedlo. Popri angličtine prekladáš aj z nemčiny a slovinčiny. Čo pre teba znamená preklad? - Vôbec nepoznám teóriu prekladu, racionálne to chápem tak, že som všetky tie knihy napísal a legálne som ukradol originál. Robil som to preto, lebo som niečo robiť musel (aj aby som zarobil), keď mi písanie nešlo tak, ako sa patrí a keď boli moje nápady slabšie ako tie anglické, nemecké a slovinské... Konfrontácia s tajomstvami iného jazyka rozväzuje a oslobodzuje vlastný, materský, a to je spravidla veľmi dobrá škola. Takto sa hundre potichu. S viacerými básnickými prekladmi som spokojný (Ginsberg, Kerouac, O‘Hara), rovnako s dramatickými textami (Brecht, Amiri Baraka) aj so svojím posledným prekladom, s Automatickou Alicou od Jeffa Noona... Bol si predsedom Združenia vojvodinských spisovateľov, hoci len krátko. Pokiaľ viem, to je tvoje jediné zaangažovanie sa tohto druhu. Môže byť spisovateľ spoločensky a politicky aktívny? Do akej miery je pri tom prítomné tvorivé básnické slovo? - V devätnástom storočí museli byť spisovatelia istým druhom národných tribúnov, lebo vzdelaných ľudí bolo málo. Napokon, mali aj svoju výrečnosť. Dnes, keď je vzdelaných ľudí o čosi viac, ale keď zároveň, poslanci nemajú výrečnosť, môže byť úloha spisovateľa relevantná azda len pri utváraní nacionalistického a fašistického štátu, všetko ostatné je márna námaha. Moje novinové texty chceli relativizovať všetky úlohy, skutky a hodnoty tzv.demokracie preto, lebo existuje iba v politickej rétorike. Všetky postavy z politickej scény sú smiešni klamári, posadnutí túžbou po moci, a je mi ľúto, ak ma niekde niekto vnímal ako sprisahanca. Vôbec nie som konštruktívny, nehodím sa ani za predsedu, ani za tajomníka, a už vôbec nie za člena. Veľa si cestoval... - V nemeckej dedine Stralen, kde existuje Prekladateľské centrum s počítačmi, všetkými možnými slovníkmi sveta a s dobrými apartmánmi (v pivnici rýnske víno, v chladničke holandské syry), som sedel pri kaviarenskom stolíku, pri ktorom sedával Napoleon. V mestečku Bowlder pri Denveri ma Allen Ginsberg zaviedol na svoj rockový koncert; po koncerte starý beatnik neúnavne pil pivo a celú noc tancoval pri džezovej hudbe. Bol som pri hrobe Buffala Billa. Počúval som džez na Západnom pobreží. V malajzijskej džungli som recitoval básne s Thomasom Shapkotom a Sebastianom Barkerom. Precestoval som niekoľko východoeurópskych krajín za pár dní, keď som sa bol pozrieť, ako sa rúca komunizmus, počnúc Berlínskym múrom. Raz v noci v Nórsku som sám na vrchole hory videl jedného osamelého soba. Jedol som veľrybie mäso. A všade som čítal básne a počúval iných básnikov. A pil som, ukrutne milujem alkohol, tú etyl-poéziu... Krátené, preložil Karol Chmel. |
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|
|