revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

 

Fragment ročník 2000, číslo 3-4

POSTE RESTANTE

Súčasná srbská próza

Vidosav Stevanović
VÝPREDAJ

Ponúkam obličku v dobrom stave (3 plus). 80.000 DEM. Súrne. Dohoda možná. Zn.:„44“.
„44“, zaujímame sa o vašu obličku, samozrejme, ak je skutočne v dobrom stave. Sme pripravení dohodnúť sa. Ale zaujímame sa ešte aj o oko, tak isto v dobrom stave. Vyhovoval by nám spojený predaj – so zľavou, ako je v takýchto prípadoch zvykom. Zn.: „Zdravie“.
„Zdravie“, akceptujem podmienky spojeného predaja, ako ste ich navrhli. Vlastním aj jedno oko v zachovalom stave (druhé zatiaľ nie som pripravený predať, lebo je angažované v závažných aktivitách). Prirodzene, podstatne to zvyšuje cenu. V aktuálnej chvíli je na trhu oko dva až trikrát drahšie ako oblička. Ozvite sa ihneď. Záloha ako aj platba v hotovosti podmienkou. Zn.:„44“.
„44“, naše potreby sú presne také, aké sme uviedli. Ale trváme – v prípade spojeného predaja – na obvyklej zľave 10–15%. Pokiaľ bude náš návrh akceptovaný, sme pripravení okamžite podpísať dohodu, ktorá berie do úvahy aj nasledovné podmienky:
1. Obličku doručiť okamžite,
2. Ak sa prvá zásielka ukáže ako poctivá a výhodná, doručiť aj oko.
3. Pokiaľ sa v trojmesačnej záručnej dobe vyskytnú závady alebo disfunkčnosť orgánu, dohoda je neplatná; my vrátime obidva predmety a vy peniaze. Výdaje pri takomto postupe sa delia na polovicu.
Dúfame, že sa nám podarí záležitosť úspešne dokončiť. Zn.: „Zdravie“.
„Zdravie“, prijímam vaše podmienky. Dohodu pošlite ihneď, a to v štyroch rovnakých exemplároch; dva si ponechám a dva okamžite pošlem naspäť. V prípade sporu je kompetentný súd v mojom obvode. S nádejou na budúcu úspešnú spoluprácu zn.:„44“.
Veľavážený „44“, sledovali sme v tlači vašu obchodnú korešpodenciu so zn. „Zdravie“. My by sme tiež mali záujem vstúpiť s vami do kontaktu. Zaoberáme sa sprostredkovaním kúpy a predaja mozgov a duší. Platíme v hotovosti, a to ihneď po podpísaní dohody. Pripomíname, že kúpna cena nie je viazaná. Zn.:„Spoločnosť pre priateľstvo medzi národmi“.
„Spoločnosť pre priateľstvo medzi národmi“, dušu zatiaľ nepredávam. O mozgu som pripravený rokovať. Mimochodom, vďaka absencii na trhu sú od minulého týždňa fixné ceny. Zn.:„44“.
Milý „44“, som bývalý aktívny športovec, ktorý ani nezbadal, že už má svoje roky. Ale ja sa nedám. Zvykol som si každé ráno behať po chodníkoch okolo nášho obytného bloku; až potom sa venujem iným prácam a aktivitám. Avšak v poslednom čase ma akosi zrádza pravá noha: podlamuje sa, pokrivkáva a správa sa, akoby mi už nepatrila. Rozhodol som sa ju vymeniť a som ochotný zaplatiť akúkoľvek rozumnú cenu. Oznámte mi, posím, údaje o vašej pravej nohe. Pokiaľ by mi vyhovovala, kúpim ju. Zn.: „Ráno“.
„Ráno“, nikdy som sa nevenoval športu, už som aj zabudol, kedy som naposledy bežal. Neverím, že by váš organizmus prijal moju usedenú nohu. Navyše, ak vám predám pravú, neviem, čo s tou ľavou. Cena 67.000 DEM za kus. Zn.: „44“.
„44“, ušetril som si trocha peňazí, takže by som si mohol dovoliť aj čosi navyše, t.j. rezervu. A asi by aj bolo lepšie, keby som mal obidve nohy toho istého pôvodu, rovnakej kvality aj dĺžky. Ak si môžem trochu zažartovať, nebudem musieť kupovať dva páry topánok, ale iba jeden. Súhlasím s podmienkami. Môj právny zástupca vybaví všetko potrebné. Zn.: „Ráno“.
„Ráno“, mojím základným pracovným pravidlom je, že kupujúci má všetky práva a že zákazník má vždy pravdu. Ale váš právny zástupca to naozaj prehnal. Po jeho otravnej návšteve boli všetky moje ostatné orgány vážne znepokojené, ba nadobuol som dojem, že sú na pokraji vzbury, t.j. štrajku. Dotyčný nielenže mal poznámky voči mojej pravej nohe, ktorú potrebujete, ale aj voči ľavej, ktorú si kupujete len ako rezervnú. Tie svaly sú atrofované, tie chodidlá sú príliš zdeformované a sedliacke, tie nechty nie sú ostrihané tak ako treba, koža je treťotriedna a nemá adekvátnu kvalitu. Keby som tie nohy nechcel predať, kopol by som ho, prepáčte za výraz, rovno do zadku. Ak nevymeníte svojho právneho zástupcu, naša ďalšia obchodná spolupráca bude ohrozená. Zn.:„44“.
„44“ sledujeme tvoju korešpodenciu s kadejakými indivíduami v našich novinách. To jest, čítame len tieto, druhé ignorujeme. A sme veľmi znepokojení a urazení. Predávaš svoje orgány, akoby boli iba tvoje. Koľko tvojich predkov do nich vložilo svoju námahu? Koľko našich predkov pri tom nezištne pomáhalo? Celé stáročia nás ponižovali a vykorisťovali práve tí, s ktorými teraz spolupracuješ. Keby sa postavili dlhy ich predkov oproti našim, každý z nás by mal morálne právo jasne a jednoznačne požadovať všetky ich orgány, terajšie, ako aj budúce. Si príslušníkom hrdinského a dôstojného národa. Kto ti dovolil rozpredávať jeho historické zásluhy, skutky a víťazstvá? Keď si už začal, zajtra môžeš predať, povedzme, srdce nejakému, povedzme, Negrovi alebo, povedzme, nášmu národnému nepriateľovi. Spamätaj sa. Zajtra už môže byť neskoro. Zn.: „Bratia a sestry“.
„Bratia a sestry“, som slobodný občan. V každej modernej spoločnosti má každý jednotlivec právo na všetko, čo nie je Ústavou a zákonmi výslovne zakázané, a teda má právo aj na takýto druh sebapredávania. Napokon, ozvali ste sa neskoro. Kým ma nájdete, už nebudem existovať. Potom historické práva položte k nohám bývalého nikoho. Zn.:„44“.
„44“, synu náš, počúvaj aj náš ustaraný hlas. To, čo bezbožná spoločnosť nezakazuje, zakazuje naša Cirkev. Lebo my zakazujeme všetko okrem toho, čo nie je výslovne dovolené. Zakazujeme samotu, zradu vlastného národa, fotografie a obrazy, bezuzdnú hudbu, nemravné divadelné predstavenia, sex a pornografiu, velebenie cuzích vodcov, posmrtný život, rozmanitosť myslenia a spievanie v chóroch, ktoré nie sú naše. Zakazujeme všetko. Ak si už zašiel priďaleko a predal si svoje telo iným, tvoja duša je naša. Tá patrí len nám. Zn.: „Jediná Pravá Cirkev“.
„Jediná Pravá Cirkev“, počuj môj hlas. Prišli ste neskoro. Ja už dušu nemám. Keby som ju mal, predal by som aj tú – už len kvôli zvýšeniu štandardu a komfortného života. Dajme tomu, že mám veľmi rád škótsku whisky. Prečo by som nepil iba whisky, kým mám ústa, hrdlo a ostatné, čo k tomu patrí. Zn.:„44“.
„44“, zaoberáme sa vývozom a dovozom všetkých druhov tovaru. V poslednom čase však kredibilita nášho tovaru a výrobkov v cudzine klesá a sme čoraz menej konkurencieschopní na svetových trhoch. Bez toho, že by sme sa púšťali do vyratúvania dôvodov, ktorých je viac ako veľa, rozhodli sme sa vyriešiť tento problém jediným ťahom. Otvárame v našom hlavnom meste centrálu, ktorá sa bude zaoberať výkupom domácich orgánov a ich uplatnením v cudzine – to všetko s odborným triedením a profesionálnym marketingom. Veríme, že postupom času ľahko pohltíme srdcia, pečene a oči z iných krajín sveta, lebo my sme najväčší, najrýchlejší a vôbec všetko naj. V rámci tohto zámeru vám ponúkame nasledovný projekt: výhodný výkup všetkých vašich zvyšných orgánov. Ponúkame vám 10% zisk po uzavretí zmluvy a realizácii predaja. Našu likviditu si môžete overiť v ktorejkoľvek banke. Zn.: „Centroexportimport“.
„Centroexportimport“, ponuka ma zaujala. Pošlite podmienky dohody. Pokiaľ sa oneskoríte s platbami, nebude z obchodu nič. Africké, ázijské, ani juhoamerické orgány sa s mojimi nedajú ani porovnať. Zn.:„44“.
„44“, zastaviť výpredaj. Stop. Počkať na mňa. Stop. Nech je v tom svetlo. Stop. Zn.:„Jediný Boh“.
„Jediný Bože“. Ak si jediný, tak mi už môžeš vieš čo. Zn.:„44“.

Mihajlo Pantić
ROVNODENNOSŤ

Odišiel som k svojej priateľke, Dimičke. Býva na opačnom konci mesta, v Profesorskej kolónii, a myslí si, že Nový Belehrad, odkiaľ prichádzam, vôbec neexistuje. Nikdy tam nebola; so vznešenou pohŕdavosťou voči všetkému, čo má menej ako sto rokov – s výnimkou mužov pod tridsať – mi hovorí, že Nový Belehrad je v skutočnosti číra, prázdna ilúzia, hologram vytvorený z TV projekcie.

Je v tom nejaká čertovina, televízia na území Juhoslávie je prvý raz prezentovaná v podobe výstavy nových technických vymožeností a táto výstava bola otvorená na tržnici na druhej strane Sávy, tesne pred začiatkom druhej svetovej vojny. (V pavilónoch tejto tržnice – až neskôr ju premenujú na Starú – bol počas vojny koncentrák, po vojne sa tu usadili umelci, najmä maliari). Nový Belehrad vtedy naozaj nejestvoval, na jeho mieste bol pustý, maláriový močiar s trstinou, potkanmi, vtákmi a rybami.

Tento močiar sa rozprestieral až po Bežanijskú kosu, na ktorej stála obyčajná vidiecka, sriemska kaviareň, a tá nosila meno budúceho mesta, babylonu obývaného prišelcami zo všetkých strán sveta. Pri pohľade z výšky, v dňoch, keď som schopný povzniesť sa nad všetko a levitovať, Nový Belehrad pripomína nepodarenú, voluminóznu maketu akejsi solárnej svätyne, ktorú tvoria menhiry úhľadne rozostavené pozdĺž ulíc, ktoré sa opäť, podľa prastarej architektonickej chiméry, pretínajú v pravom uhle. Aj keď je toto mesto skoro geometricky dokonalé, bez skutočného alebo aspoň pomyselného centra, bez námestia a kostola, poskladané len z obytných štvrtí, nikdy sa nemôže fakticky spojiť, byť jedným celkom, ale chveje sa v ostrom vzduchu svitania ako nejaká slizká, viacbunková kolónia vyvrhnutá na breh. Čudesný svet.

Začínam nový odstavec. Dimička pracuje v divadle ako dramaturgička a mala by dať dokopy istý text, ktorý sa, zhodou okolností, sústreďuje na Nový Belehrad. Keďže, ako som povedal, ona neverí, že Nový Belehrad vôbec existuje a už vonkoncom si nevie predstaviť, že sa dá v niečom takom žiť, pozvala ma, aby som jej ako odborný konzultant pomohol vysporiadať sa s tou čalamádou z fabuly, o ktorej som vopred vedel, že ju nie je možné nijako pretlačiť na scénu. To, že je Nový Belehrad dobrý pre televíznu drámu, ale v nijakom prípade pre divadlo, som jej povedal hneď, keď som počul, o čo ide, a ona, čuduj sa svete, s tým hneď súhlasila.

– Sadni si, – povedala Dimička. – Toto vlastne ani nie je pre divadlo, ale pre televíziu. Problém je v tom, že príbeh je absolútne pravdivý. A pravdivé príbehy, pravdivé príbehy z každodenného života, sú v každom prípade mizerná literatúra. To, čo sa deje všade a každému, nie je zaujímavé. Príbeh by ťa mal o niečom presvedčiť, a je hlúposť presviedčať nás o niečom, čomu už veríme.
– Jasné, – hovorím. – Ale preskočme teóriu, od tej ma bolí hlava, a pozrime sa, čo môžeme urobiť. Kto je autor?
– Neuveríš.
A povedala mi jeho meno.
Uveril som jej okamžite. Toto mesto je prepchaté veľkými spisovateľmi, ktorí pre množstvo povinností nestačia písať. A treba, dajme tomu, napísať novú hru. Poobzerajú sa okolo seba, dajú dokopy nejaký príbeh, napríklad historku priateľa, ktorý má problémy s manželstvom, načmárajú synopsu, vyinkasujú peniaze, a koniec. Vec pár mesiacov stojí, redaktorovi sa nechce s ničím začínať, napokon, s dvoma-troma stránkami ťažko čokoľvek začínať, ale správa, že ten a ten náš slávny odovzdal divadlu alebo televízii rukopis svojej novej hry, už koluje po svete, takže sa do toho zamieša nejaký novinár, verejne sa opýta, kedy sa chcú pohnúť z mŕtveho bodu a bla, bla, bla, polohlasom naznačí, že určite je vo veci nejaké politické nedorozumenie, autora ťahajú za rukáv, nemôže sa ubrániť telefonickým odkazom, žiadajú od neho vyjadrenie pre tlač, on dôstojne všetko odmieta, preňho sa príbeh skončil v okamihu, keď dal bodku za poslednou vetou, vážne je zaujatý prácou na novom románe, ale o tom, ako je známe, len nerád bla, bla, bla, bojí sa, že by zariekol sám seba, a práve teraz mu to výborne išlo, môže povedať len to, že by to bola škoda a že písanie tohto románu je preňho celkom nová skúsenosť, ide v ňom totiž o odkrytie našich najnovších politických dejín, dostal sa k istým neuveriteľným údajom a teraz mu zostáva len to, aby ich pretransponoval absolútne literárnym spôsobom, pochopiteľne, literatúra je jedno, ona má svoje estetické a etické princípy a zákonitosti, a publicistika je niečo úplne iné, to nechá populistom, ktorých vysokonákladové diela hodnotí s úsmevom, estetika a vysoký náklad, no namôjdušu, to fakticky nemôže ísť dohromady, bla, bla, bla, potom sa, jedného dňa, akoby náhodou, opýta redaktora, čo je s jeho novým textom, medzičasom totiž zabudol, že to vlastne ani nebol text, ale iba úbohá krátka synopsa, a redaktor, keďže aj on má svoju dôstojnosť, povie, všetko je v poriadku, práve som uvažoval, že vám po tieto dni zavolám, a diskrétne, aby sa nedotkol autorovej márnomyseľnosti, navrhne, aby sa text mierne upravil, nie, nie, nič podstatné, text je skvelý, predvčerom na zasadnutí redakčnej rady sme práve hovorili o tom, že sme už dávno nedostali takýto výborný kus, treba ho len trochu rozpracovať a žánrovo vyprofilovať, bude to udalosť sezóny, najlepšie by bolo najať si nejakého dobrého dramaturga, jedného už aj navrhli, nemám nič proti, hovorí autor, som priveľmi vyťažený na to, aby som sa vracal k niečomu, čo už osobne považujem za ukončené, ale možno by bola vítaná nejaká šikovná profesionálna ruka, ktorá by sa nespreneverila základnému tónu príbehu, bla, bla, bla.

A tak najmú Dimičku, Dimička zase mňa, a teraz sa spoločne pachtíme nad týmto hovnom.
– Koľko to má postáv? – pýtam sa Dimičky.
– Päť, – hovorí. – Niečo podobné ako Pirandello. Štyri ženy a muž. On je hlavná postava, inak priemerný mestský typ, so zvyčajnými problémami svojho veku, 55-ročný. Obsedantne kreslí komíny.
– To teda mohol nájsť aj lepšiu metaforu pre erotickú krízu. Táto je viditeľná aj z lietadla.
– To som mu povedala aj ja, ale on na tom trvá.
– Tak nech to tam má, – hovorím. – A čo tie ostatné postavy? Určite má milenku.
– No to je práve ťažko uhádnuť, – vraví cynicky Dimička.
– Má deti?
– Dcéru, študentku, dvadsaťročnú. Dcéra má priateľku.
– Potom je tu ešte jeho žena.
Dimička sa smeje.
– Hej, bývalá.
– Čas deja?
– Leto, kedysi v týchto rokoch, medzi jednou a druhou rovnodennosťou. Musíš si všímať priestorové a scénografické poznámky.
– Odohráva sa to hlavne v Novom Belehrade?
Dimička prikyvuje.
– Tak porozprávaj fabulu.
Dimička číta:
– Jedného dňa koncom jari sedí B. v skoro celkom prázdnej kaviarni pri Ústí a kreslí si na servítky komíny. Keď pokreslí všetky servítky, prejde na obrus. Zdá sa, že niekoho čaká, v podstate si len kráti čas. Občas zdvihne k ústam pohár. Keď vypije posledný hlt a zahasí cigaretu, pripravený odísť, podíde k jeho stolu akási mladá žena (všetky ostatné stoly sú prázdne) a spýta sa ho, či si môže prisadnúť. Keďže B. prikývne, ona si sadne a povie:
– Som celkom zúfalá, nemali by ste cigaretu?
B. ju ponúkne. Ona pokračuje:
– Viete, zvykla som si sedieť v kúte, a také miesta sú obsadené najskôr. Odtiaľ má človek najlepší prehľad.
Pokračuje v rozpávaní. Hovorí, že sa nevie dočkať, kedy už začne ozajstné leto, má rada horúčavy, najradšej by išla k moru. Potom vstane a odíde, tak isto ako prišla.
– Stereotyp, – hovorím Dimičke. – A stereotypy majú zväčša úspech. Hrávajú sa v stabilných termínoch, v pondelok večer.
Dimička pokračuje v čítaní:
– B. prichádza do svojho bytu (vchod je typicky novobelehradský, počmáraný, polotmavý a sivý). Odomyká dvere a vzápätí sa potkne o svoj sveter. Zbiera z podlahy porozhadzované časti odevu, postupne prichádza až do izby, kde veci odkladá na gauč. Potom vytiahne roletu. Cez okno vidí blší trh v bloku 45 a za ním rieku s ostrovčekmi a v diaľke Bánov kopec. Z vedľajšej izby prichádza jeho dcéra M. Nasleduje krátka hádka, čosi o skúšobnom období. Hádku preruší zvonenie pri dverách. M. odíde otvoriť a B. sa stiahne do úzadia pred nájazdom dcérkinej spoločnosti.
– Na takýto exteriér bude treba vybrať dobrého kameramana, – vravím. – A oprav mu tú vetu po opise priestoru.
– V poriadku, – vraví Dimička. – Počúvaj ďalej:
– B. vo svojej izbe čaká na prenos z futbalového zápasu a kreslí si komíny. Zvuk na televízore je vypnutý, na obrazovke vidieť titulky oznamujúce prenos. Zarazí ho hluk. Vstane, aby sa pozrel do veľajšej izby: tam pristihne niekoľko M.-iných priateliek, ako spievajú spolu so spevákom z nejakého hudobného klipu. Oblečie si bundu a odchádza z bytu, spoza chrbta počuť M., ako za ním volá, že večer môže prísť pokojne neskoršie, jej priateľky zostanú u nich dlhšie.
– Čo je to za kretenizmus, – hovorím Dimičke.
– Nech už konečne vypadne z toho bytu.
– Neprerušuj ma, práve odchádza:
– B. a jeho známa z úvodnej scény, dajme tomu, že sa volá D., sa prechádzajú po Sávskom nábreží. Potom zostupujú bližšie k vode a čakajú na čln na Adu Medjicu. Čln sa kĺže po špinavozelenej hladine, na druhom brehu pristávajú pri hati, kde sa čapuje pivo. Tamojšia spoločnosť zdraví B. a potom medzi sebou hodnotia jeho novú priateľku. Kamera stúpa nad Nový Belehrad a nazerá do jeho opustených ulíc. V nasledujúcej scéne vidíme, že D. už žije spolu s B. Ona prestavuje v byte nábytok a má ustavičné konflikty s M. Uplynie niekoľko neznesiteľných letných dní, M. sa sťahuje k priateľke a D. odchádza k moru. B. odmieta odísť s ňou, on má radšej voľné chvíle pri rieke.
– A teraz by sa už naozaj malo niečo stať, – hovorím. – Niečo, čo ho prinúti spamätať sa.
– Prirodzene, – vraví Dimička, – tu som niečo vsunula. Počúvaj:
– Jedného dňa, dajme tomu v stredu alebo v nedeľu, jednoducho v deň keď sa hrajú futbalové zápasy (lebo prenos z takéhoto zápasu počuť z rádia), v júlovej horúčave, je B. v byte sám. Pije pivo. Zvonenie pri dverách. Keď otvorí, má pre sebou jednu z priateliek svojej dcéry. Ona vstúpi do bytu, hoci ju B. nepozýval ďalej, a vraví mu, že M. odkazuje, že sa o ňu nemá báť, že odcestovala na pár mesiacov na Cyprus, lebo dostala výhodnú ponuku na prácu.
– A v tejto chvíli, nevieme ako a nevieme prečo, títo dvaja po sebe zatúžia.
– Mhm, – vraví Dimička. – Presne tak, z jeho čírej nudy alebo v rámci klimakterickej krízy, to je vlastne jedno, a azda i z jej zvedavosti, aké to môže byť so starcami. Počúvaj ďalej: – Ukrutne sa pretvaruješ, starký, – hovorí mu jeho nová priateľka počas tých pár dní, ktoré trávia spoločným potĺkaním sa po Novom Belehrade, vyhýbajúc sa všetkým miestam, kde by ich niekto mohol spoznať.
– Čo myslíš, aké sú to miesta? – pýta sa Dimička.
– Takých miest vlastne ani niet. Môžeme ich prehodiť na dunajský breh. Milovníci Sávy nemajú radi milovníkov Dunaja. A naopak. Rozdiely v mentalite a charaktere. Pivo a víno.
– Ahá, rozumiem, – vraví Dimička. – Výjavy z mimomanželského života, leto, sparno, mosty, Lido a tak podobne. Beriem to, lenže teraz sa to bude skôr podobať na turistickú príručku ako na televíznu hru.
– To je jedno, – hovorím, – aspoň nech sa pozerajú na peknú krajinku.
– Aj tak sú to len obrazy. Ideme ďalej: – Raz, keď sa vracajú domov, stretnú pred hotelom „Juhoslávia“ jeho prvú ženu, matku M. Je práve v spoločnosti istého chlapíka, ktorého B. pozná dávno, ale len povrchne. Nepríjemná pauza, výmena pohľadov, trápny dialóg, výčitky, pokiaľ ide o starostlivosť o M. Jej priateľka všetko znechutene pozoruje zboku.
– To je začiatok konca.
– Presne, – vraví Dimička: – Koniec leta. Z toho istého okna vidno tú istú krajinu, len s mierne pozmenenými, bledšími farbami. B. odprevádza priateľku svojej dcéry na autobusovú stanicu. – Nezabudla si si niečo? – pýta sa jej. – Nie, – odpovedá ona.

A to je všetko. Nijaký dialóg. Prichádza akýsi autobus. Ona hovorí: – Pôjdem týmto.
Dvere sa zatvárajú. B. zostáva na stanici sám. Horúci, nákazlivý novobelehradský vietor fúka pomedzi piesočné pustatiny a budovy, dvíha z asfaltu poodhadzované papiere.
– A teraz sa vraciame do smutného každodenného života.
– Sí, – pritakáva Dimička, – ešte pár viet a hotovo: – Pred zapnutým televízorom sedí M. V tom čase D. varí večeru. Cez otvorené dvere medzi obývačkou a kuchyňou sa srdečne rozpávajú o možnosti zamestnať M. v D.-ej banke. D. hovorí, že o mesiac, o dva, sa vypíše konkurz na nové úradníčky, a ona pozná predsedu komisie. M., hľadiac na televízor, hovorí, že sa vykašle na štúdiá. Vchádza B.

V prvej chvíli akoby si ho vôbec nevšimli. Na stole je večera. Pristupuje k oknu: vidieť odtiaľ komíny novobelehradskej teplárne. Ani si neuvedomil, kedy ich prestal kresliť. Zmráka sa. D. vraví: – Všimni si, koľko je už hodín a ešte vždy je svetlo. D. odpovedá: – Rovnodennosť.
– Koniec? – pýtam sa.
– Koniec, – vraví Dimička. – Nejako sme to preplávali. Chcel by si niečo pridať alebo zmeniť?
– Nie, nič, – hovorím, – je to absolútne beznádejná vec. Je dobrá len na to, aby si jej obetovala jeden nudný pondelkový večer. Jediné, čo má cenu, sú kulisy. Nový Belehrad.
– Možno máš pravdu, – vraví Dimička, – keď je už základ príbehu reálny, a teda banálny, nech aspoň miesto, na ktorom sa odohráva, vyzerá ako vymyslené. To je Nový Belehrad. Vymyslené miesto. Mám ťa odprevadiť na stanicu?
– Nemám nič proti.
Sprevádza ma, potichu, popod budovu, z ktorej siedmeho poschodia kedysi vyskočil môj priateľ od rieky, Branimir Klem. Aj to je reálny príbeh, a preto vám ho nemôžem porozprávať. O niečo neskôr, v autobuse, ktorý prechádza cez Sávu, keď sa veziem na druhý breh, rovno do zhasínajúceho svetla, si spomeniem, že dnes je rovnodennosť.

ÓDA NA SPEVÁKA SKUPINY CLASH

Ten ostrov je ďaleko a v hmle. Ľadová náhorná plošina, severné vetry. Pripomína blúdiacu i ukotvenú loď, obidve súčasne. Nad ním sú oblaky, ťažké, tehotné oblaky, slizké dažde. A potom: prepchaté mestá, ktoré sa rozrastajú v metastázach, depresia, kyslý pach pubov, mútny obzor, nízke slnko za clonou čmudu, opustené doky najväčšieho koloniálneho impéria, ľudia a ľudia, jeden človek, dvaja, traja, piati, ôsmi, štyritisíc, dvadsaťosemtisíc, milión, dva, tri, päť, päťdesiat miliónov, ktorí sa ako v hre zrkadiel množia na uliciach miest... Toto mesto je blízko, som v ňom. Bol som v ňom aj pred desiatimi rokmi, ba ešte skôr. Svet bol otrávený, na kraji priepasti (zúfalstvo, zdanlivo ničím nevyprovokované, prichádzalo odkiaľsi znútra, a všetko nás spolu posúvalo ku kolektívnej samovražde), všetko páchlo predsmrtnou nudou, keď už vlastne ani niet času, minul sa, vytiekol cez prederavené dno nebeských presýpacích hodín, a súdny deň ešte stále nenastal.

Mesto vyzeralo takto: priúzke uličky prepchaté autami, chaos semaforov a mostov, neprerušované zavýjanie sirén chvejúce sa vo vzduchu (akoby trval nejaký neutíšiteľný, nekonečný žiaľ), zakrpatené parky, budovy v stave erekcie (takzvané mrakodrapy) a na noc zbúchané chatrče kartónov a plechových sudov (iste prežijú svet), v ktorých žijú Baby Jagy s kŕdľami mačiek a bandami detí (nikdy sa nevie, čie sú), oneskorené prázdne autobusy podobné šmachtajúcim sa invalidom, vietor na pustých námestiach... otravovalo ma čokoľvek robiť, celé dni som sa potuloval naokolo, nazeral do brlohov, v ktorých sa zhromažďovali kadejaké pofidérne typy, pokúšal som sa s nimi hrať, bohvieako mi to nešlo, chcel som niečo so sebou urobiť, ale nevedel som čo... potom som, raz večer, v pivovom opare na obrazovke uvidel vlniace sa more ľudských hláv, J. S. stál so svojím bandom na javisku, nad nimi všetkými, a chrlil heslá a nadávky, najprv som nevedel, čo to znamená, na čom vlastne ani nezáleží, keď vieš, necítiš, a naopak, hneď by som sa k nim najradšej pripojil, bola to najčistejšia možná poézia, nové evanjelium, stelesnený vzlyk nad chaosom, mnohí vtedy zhnusene odvracali hlavy a hovorili, to je koniec, umenie už nejestvuje, už sa nič nedeje, ale čo je, aká krása, tu sa to predsa len malo stať, napriek zhustenému zúfalstvu, napriek výkriku, čo visel nad Európou, nad prastarým kontinentom, v ktorého jedovatom, plazmatickom tele bláznivo víria miliardy teliesok... a zdalo sa mi, že už neexistuje nijaké východisko, ak teda stekanie do odtokovej rúry nie je východiskom, no potom, s J. S. sa čosi pohlo... po toľkom čase som stál sám oproti sebe... bol som si celkom neznámy... rozpadal som sa na jednotlivé súčiastky a pokúšal som sa, zakaždým neúspešne, znova sa poskladať... svet, ružová fraška pána Marxa, sa pomaly, v čriepkoch, zjavoval pred mojimi očami. V slovách J. S. bolo toľko kŕčovitosti... ale asi to tak musí byť... mesiáš vždy vstane z mŕtvych v neočakávanej podobe, a vždy ako outsider... ako najslabší, ako vydedenec, ako hriešnik, ako odpadlík (nikdy nie ako veriaci)... ako spevák skupiny The Clash.

Filip David
SOVA

Minulosť by sme si mohli predstaviť ako komplikovaný labyrint, v ktorom sa stratili celé národy, armády, i jednotlivci. Po viacerých desaťročiach, či dokonca storočiach, sa vždy objaví nejaká stopa po stratených a zmiznutých. Múdry človek má rovnaký strach z minulosti ako z budúcnosti. K tajomstvu môžeme podísť aj bližšie, ale musíme zastať pred dverami, za ktorými je vysvetlenie tajomstva; tie dvere sú priúzke na to, aby sa cez ne dalo prejsť. Sme tak veľmi blízko, ale aj nesmierne ďaleko od pochopenia niektorých pozemských mystérií, ktoré očividne pokračujú v nejakom inom čase a inom priestore.

Toto rozprávanie začína ako historická kronika a končí ako tragédia jedného človeka zachyteného v pasci tajomných síl. Zrodilo sa z možnosti nahliadnuť do dokumentov svedkov kataklizmy, ktorá zachvátila obrovské územia a početné národy; pri jeho vzniku zároveň pomohli intímne denníkové záznamy grófa Otta Kaminského, svedka i obete tých zvláštnych udalostí.

Zatiaľ čo v Carihrade hrmeli delá oslavujúce znovudobytie opevneného mesta Belehradu, v srbských končinách tureckej ríše premkla kresťanské obyvateľstvo skľúčenosť a hlboký smútok. Vzdorovanie Osmanskej ríši po stáročnom otroctve prebudilo v ľuďoch nádeje v skoré vyslobodenie, ale deň slobody bol ešte raz preložený do neistej budúcnosti. Vo východných častiach Ríše sa šírila najohavnejšia zo všetkých chorôb, mor, cholera, čiže, ako ju ešte volali „čierna smrť“, ktorej zjavenie si ľudia vysvetľovali ako trest boží. Obchodníci, cestovatelia zo Smirny, Alexandrie, z Cypru i slnečnej Malty prinášali chýry o obrovských rozmeroch obludy, ktorá, podľa všetkého, veštila Súdny deň, ako to už bolo opísané v Knihe Zjavenia.

Dvadsiateho novembra 1814 generál Červinka, veliteľ rakúskej posádky v Zemune, hraničnej osade vedľa tureckej colnice, zvolal schôdzku, na ktorej sa zúčastnili kontumacký riaditeľ Blau, správca colnice Schenk a mestský fyzikus Balconi. Rozprávalo sa o opatreniach na zastavenie cholery na druhom brehu Dunaja. Bezprostredne predtým generál upozornil Dvornú vojenskú radu vo Viedni, že morová epidémia už vyčíňa v Bosne, len na dva dni chôdze od Travnika. V Zemune bola zavedená karanténa, ale to nepostačovalo. Ako odpoveď na opakovanú prosbu, aby poslali všetku možnú pomoc, a v neistote je potrebná naozaj každá pomoc, poslali nadriadení do Zemunu svojho vyslanca grófa Kaminského.

Po dlhom putovaní cez pustú, snehom zaviatu krajinu, sa gróf dostal do pohraničnej oblasti. Bol to chudý, vysoký človek s bledou tvárou a čiernymi očami. Ostrá panónska zima pridala do jeho výzoru akúsi preľaknutosť a stretnutie s novým prostredím iba otvorilo nový priestor pre strach a úzkosť. Napokon, čosi v tom zmysle si aj sám zapísal do svojho denníka v prvom dni po príchode, netušiac, kde sa v ňom berie tá podráždenosť a znepokojenie. Žeby už vopred, intuitívne, vycítil celý ten čudesný kolotoč udalostí, v ktorého centre sa mal ocitnúť?

S generálom a jeho sluhom obišiel stanovištia a oboznámil sa s ochrannými opatreniami. Zastavili sa na brehu mútneho, širokého Dunaja, odkiaľ bolo vidieť múry belehradskej pevnosti, hranicu, za ktorou začína temnota a tajomnosť inej ríše, hranicu, spoza ktorej kedysi prenikali dobyvačné hordy, no teraz, s rozpadom ríše, prichádzajú len údesné epidémie, prinášajúce so sebou hnilobu rozkladu. Po Dunaji plávali veľké ľadové kryhy. Z tmavočerveného neba, rozprestretého nad ich hlavami ako cirkusový šiator, padali snehové vločky. Chladný vietor sa preháňal po rovine a tak sa pri návrate ponáhľali, lebo chceli byť čo najskôr v teple a pohodlí pri domácom krbe. Už sa spúšťala tma. Opatrne kráčali vpred, keď tu zrazu, zdalo by sa, že priam zo zeme, sa pred nimi vynorili sane, ktoré ťahal bujný vraník. Gróf, generál a ich sprievod cúvli. Vojaci nahnevane okrikovali kočiša, nadávali mu po turecky i po nemecky. Gróf na okamih pred sebou uvidel nezvyčajne krásnu orientálku. Ich pohľady sa stretli. Bola to len chvíľka, ale grófovi sa zdalo, akoby uplynul celý život. Keď sane zmizli, rovnako náhle ako sa zjavili, ten pohľad a tá tvár sa už navždy vrezala do jeho pamäti. Nikto z okolostojacich nepoznal ani veľkého kočiša, ani mladú ženu, a tak utíchli všetky rozhovory. Toto stretnutie gróf pochopil ako akési nadprirodzené znamenie.

Na Silvestra bola usporiadaná skromná oslava vo dvorane Magistrátu. Farár vykonal bohoslužby a potom hostí pozdravil generál; všetkým zaželal veľa radosti a šťastia, ale pripomenul aj smutné okolnosti aktuálnej situácie. Riečnym patrolám na bárkach sa nepodarilo zastaviť pašerákov, tulákov a zlodejov, ktorí pod rúškom noci prechádzali na zemunský breh, prinášajúc a odnášajúc tovar, ale aj hrozbu rozšírenia nákazy. Rozličnými, ťažko prístupnými cestičkami z tureckej ríše prichádzal veľký počet utečencov obávajúcich sa tureckých tyranov a ich odplaty po potlačenom povstaní. Masu zúfajúcich nemohla zastaviť ani karanténa, ani akékoľvek iné bezpečnostné opatrenia. Keď rakúske vojsko obsadilo takpovediac každú piaď zeme smerom k hranici, na všetky strany sa až do neba zdvihol nárek utečených otrokov, čo našli útočisko v podzemných skrýšach a jaskyniach, po zemunských záhradách a vinohradoch; bol to nárek tých, ktorí, ako vraví kronikár „boli na tejto strane len svojimi telami, svojimi dušami však boli vo svojej otčine“. Obkľúčili hraničné stanoviská a zaklínali a prosili vojakov, aby tomu, či onému príbuznému alebo priateľovi dovolili prejsť. Hranica však bola pre všetkých uzavretá. Po celej tureckej ríši vyčíňala zákerná choroba. Posledná správa rakúskych špehov hovorila o panike v Belehrade, kde ochorel Mulaeffendi aj s rodinou.

Celá Bosna sa rozkladá v smrtonosných výparoch morových chorôb, a podobné správy prichádzajú aj z iných končín. Žeby už Obluda opustila svoj brloh v hlbinách? Vari sa už začalo napĺňať proroctvo? V snežnej noci zajatí strážcovia európskej civilizácie a kresťanskej tradície počujú len hukot metelice a zavýjanie vyplašených, hladných psov. Takto a nijako inak bude vyzerať aj Posledná noc. Na nasledujúci deň, ešte otrundžený po nočnej pitke, si gróf zapisuje do denníka: „Zostať a umrieť pred bránou Európy, to je naša svätá povinnosť. Musíme zachrániť svet, v ktorom sme sa narodili a v ktorom je nám súdené žiť. Bez tohto sveta neexistujeme ani my.“

Áno, presne tadiaľ, možno práve cez izbu, v ktorej sedel sklonený nad papiermi, prechádzala tá pomyselná hranica medzi Východom a Západom. Tu sa stretávali, ale aj navzájom do seba prenikali dva rôzne svety, dve rozličné kultúry, dve protikladné podoby duchovnosti. Turecká ríša bola vriacim kotlom. Samozvaní proroci, vizionári, kadejakí čudáci, zbehovia z Turecka sa túlali po cisárskych cestách a zvestovali príchod obdobia večnej temnoty, zánik všetkého živého. Malomocné, morom postihnuté, vyšinuté, vystrašené ľudské tvory žili z milosrdenstva a drobných krádeží a oznamovali príchod nového sveta, úplný rozpad všetkých foriem života, vševládu duševných a telesných chorôb. Stroskotanci z Východu boli zrkadlom smrtonosných priepastí Orientu.

V grófovom denníku je zvlášť vyznačené nové stretnutie s neznámou, ktorá sa ešte raz vynorila z tmy. Tentoraz sa stretli v jednej úzkej zemunskej uličke. Obidvaja zastali. Gróf sa zachvel od nejasného pocitu strachu a roztúženia. Dievča sa zachichotalo a dalo tak najavo, že ho spoznalo. Uprelo naňho pohľad čiernych očí, pohľad taký temný, že mu odobral schopnosť hovoriť. A potom rýchlym, nečujným krokom dievča opäť zmizlo v tme. Vyvolalo v grófovi hlboké znepokojenie a on ho už potom nijako nevedel zvládnuť.

Nasledujúce dni prežil v akomsi blúznení. Neprejavovali sa na ňom nijaké vonkajšie znaky zimnice, ale čosi v ňom horelo. Nevycházal z domu. Trávil čas pri okne; zavinutý do bieleho šálu pozoroval ulicu. Každý večer, presne v určený čas, precházala okolo tajomná neznáma. Zakaždým zastala pod oknom, zdvihla zrak ku grófovi, a potom, skôr ako sa mu podarilo dať jej nejaké znamenie alebo odkaz, zmizla. Nikto ju nepoznal, a grófovu posadnutosť neznámou ženou, tajomstvo, ktoré sa mu nepodarilo rozlúštiť, pripisovali viac jeho chorobnému stavu. Cigánka alebo Židovka, ak vôbec jestvovala, nebola zaručene nič iné, iba príslušníčka jednej z týchto dvoch rás, ktoré sa zaoberajú zakázaným obchodom na jednom i druhom brehu, pričom sú náchylné ku všemožným podvodom, mágii a čarám.

Koncom týždňa sa gróf uzdravil. Zvláštna choroba sa stratila vtedy, keď sa stratila aj mladá žena. Od prvej chvíle ho tu všetci upozorňovali na melancholickosť tohto podnebia, na nostalgiu, ktorá sa u mnohých premieňa na chorobu. Tu, na hranici, je všetko akési ťažšie a tragickejšie, každý detail fyzického a psychického života sa zväčšuje do obludných rozmerov. Tento svet nie je ako tie ostatné, toto je svet mimo všetkých svetov. Skoro každý deň gróf počúval nejasné a hmlisté upozornenia, že každý bližší dotyk s tunajším životom znamená vystavovať sa smrteľnému nebezpečenstvu, lebo tie dva brehy sú naozaj úzko spojené a temnota a hrôzy Východu sú pre Európana nepredvídateľné. Kolovali tu mnohé strašidelné príbehy, všetky s rovnakým tvrdením: nákaza sa nikdy neskončí, zem a ľudia si už od nej neoddýchnu. Gróf veľmi rýchlo pochopil, že jeho chorobná predráždenosť má korene v tomto prekrútenom, beznádejnom a bláznivom svete.

V strede februára bolo možno prejsť cez Dunaj na druhý breh. Plávajúce ľadové kryhy sa zastavili; veľká rieka sa premenila na ľadovú pustatinu. Stráže boli posilnené, no prebehlíkov bolo čoraz viac. Ľudský život stratil cenu. Práve preto sa neustále zdôrazňovala nutnosť ochrániť ľudí („Erhaltung des Mannes“). Ale gróf ignoroval upozornenia. Podstatnú časť dňa trávil mimo domu, na dlhých prechádzkach, v ustavičnom očakávaní, pričom ani sám nevedel, na čo čaká. Raz ráno, keď sa vybral na stretnutie s generálom kvôli dohode o nových mimoriadnych bezpečnostných opatreniach, sa mu zamarilo, že neďaleko, v hmle, zazrel ženu, ktorej predchádzajúce zjavenia už pripísal istému druhu spánku v bdení.

Namiesto k veliteľstvu vykročil nabok a vydal sa smerom k nej. Teraz bol už naisto presvedčený, že to bola ona. Ale ako sa k nej približoval, žena unikala. Stúpila na zamrznutú hladinu a gróf pridal do kroku, lebo sa obával, že ju stratí z dohľadu, keďže hmla na týchto miestach bola hustejšia a nepriehľadná. Kdesi uprostred rieky sa hmla začala rozostupovať. Žena kráčala k ostrovu zajatému v ľadovom objatí. Doteraz nemal potuchy, že tu takýto ostrov existuje. Pomyslel si, že je to podľa všetkého jeden z tých ostrovčekov, o ktorých mu rozprávali, že sú tu v lete i v zime, ale na jar či na jeseň, keď stav vody rastie vďaka roztopenému snehu a hojným dažďom, miznú kdesi pod zdvihnutou hladinou Dunaja.

Ale na ostrove uvidel dom s vežičkou. Bol schovaný medzi vysokými, v zime žalostne holými stromami. Keď ich pokryje lístie, domček je nepochybne dokonale ukrytý pred každým pohľadom, no teraz, vďaka hrubej vrstve ľadu, je voľný prístup na toto osamelé miesto. Žena otvára drevenú bránu a vchádza do domu. Gróf sa priblíži celkom k domu. Ale nevojde za neznámou, iba pristúpi k jednému z okien a nazrie do izby za oknom. V tej istej chvíli zacíti na chrbte hlaveň pištole. Obracia sa: pred ním stoja dve ľudské kreatúry, dvaja bradatí obri s fezmi na hlavách. Skôr so zvieracím ako ľudským mrmlaním postrkávajú grófa do domu.

Veľká miestnosť, do ktorej vstúpili, bola prepychovo ozdobená drahocennými perzskými kobercami, predmetmi zo zlata a striebra, vzácnymi exemplármi rôznych druhov zbraní. Gróf hneď pochopil, že sa ocitol v jednej z pašeráckych skrýší, o ktorých počul už toľko historiek. Pri hlinenom ohnisku a blčiacej vatre sedela mladá žena a rozčesávala si dlhé vlasy. Rukou kývla obrom, aby odišli. Zostala s grófom sama; oslovila ho akýmsi neznámym jazykom, ktorému nerozumel: mohla to byť rómčina, ale aj starošpanielčina, čiže „ladino“, ako ju nazývajú sefardovia. Pochopil však, že ho pozýva, aby si sadol k nej; hneď to aj urobil a jeho niekdajší strach sa zmenil na chvenie a triašku.

Žena sa naklonila k ohňu. Až v tej chvíli si gróf všimol, že nad plameňmi visí malý kotlík, v ktorom klokoce akási tekutina. Žena šikovne zložila kotlík bez toho, že by dala najavo strach z ohňa. Rovnako zručne preliala obsah nádoby do dvoch veľkých čiaš – so syčaním sa z nich vyvalila para. Jednu z čiaš ponúkla svojmu hosťovi. On ju prijal, očarený ženiným pôvabom, jej pohybmi, jej uhrančivým pohľadom. Keď sa dotkol čaše, jeho napätosť povolila, namiesto triašky ho premkol hlboký pocit blaženosti, ktorý sa rýchlo rozlieval po celom tele.

Nápoj mal nezvyčajnú trpkosladkú chuť a nedal sa porovnať s ničím, čo pil dovtedy. Skoro okamžite vyvolal akúsi omámenosť a taký stav spokojnosti a šťastia, aký človek pocíti zaručene len raz v živote. Opitosť sa premenila na nezvládnuteľnú túžbu po zázračnej kráse, zosobnenej v tajomnej žene. Nečakaný pôžitok bolo možno prirovnať azda len k bahennej zimnici, pri ktorej človek môže prísť o rozum. Ženina tmavá pokožka a čierne oči s hlbokým vnútorným leskom vábili jeho telo i jeho dušu. Nevedel už o sebe, nevedel, čo robí, iba sa jej dotkol a pomaly ju privinul k sebe. Ona sa poddala jeho láskaniu, schúlila sa mu do náručia. Gróf vstal, v náručí ju zdvihol a zabudnúc na všetko ostatné, predovšetkým na to, že je v tomto dome v nejasnej pozícii hosťa alebo zajatca, odniesol ju hore schodmi do veže. Kým kráčal so ženou v náručí, v jeho polobdiacej mysli sa prelínali obrazy radosti a šťastného života s výjavmi umierania a smrti. Popri opojenosti telom a túžbe vlastniť ho sa odkiaľsi z hlbín zabudnutej minulosti i z hlbín bytosti vynárali spomienky na surové obrazy smrti z detstva a neskôr aj z bojísk, potom umieranie rodičov, zabíjanie bezmocných a nevinných šabľami, guľkami, chorobami, ktoré sprevádzajú vojny, ale aj život v mieri. Istým nečistým spôsobom bol tento pôžitok spojený s tajomstvom smrti.

To, čo sa v Oriente volá veža, je v postate malá štvorcová izba na streche domu, umožňujúca majiteľovi výhľad na všetky štyri svetové strany. Gróf vniesol predmet svojej túžby do tejto miestnosti. Položil ženu, ktorá sa mu v omámenosti sama odovzdávala, na lôžko, a potom sa vystrel vedľa nej, celý rozochvený od vášne. Z jednej strany veže sa cez hmlu predieralo slnko, no z druhej ešte vždy tmavé ráno dávalo sotva tušiť prichádzajúci deň. Gróf sa nemohol zbaviť pocitu, že veža spolu s celým domom pláve medzi oblakmi a unáša ich kamsi do neznáma. Pôsobenie nápoja malo očividne krátku účinnosť, lebo zároveň s vášnivým výronom túžby sa začalo prejavovať čosi ako pľuštenie – ťažký tlak v hlave, vytriezvenie z opitosti, spolu s precitlivenosťou, ktorá prekrúcala skutočnosť. Oblaky zhustli, pritlačili sa k oknám na veži a grófovo telo prenikla bolesť náhleho precitnutia. Aj žena sa prudko menila: jej mladučká pokožka starecky zvráskavela a stratila lesk, z tváre sa stala tvár stareny a smiech sa premenil na škriekanie.

Oči, ktoré ho opantali pri prvom stretnutí, boli zrazu očami sovy. Kypela z nich zvieracia zvedavosť a zákernosť. Grófova láska sa znenazdajky premenila na nenávisť voči tomuto bosoráckemu stvoreniu, ktoré sa mu vysmievalo. Chytil tvora pod krkom premknutý nekontrolovateľnou ukrutnosťou, ponížený týmto klamom; pod rukami zacítil len suchú kožu bez akýchkoľvek známok života a zrazu oproti oknu vyletela obrovská sova; prepchala sa cez otvor a mávajúc obrovskými krídlami, stratila sa, veľká a nemotorná, kdesi v hmle. Gróf zbehol zo schodov, obišiel všetky miestnosti, no všade bolo pusto, nijaké stopy po živote. Nikde nijakí obri, nikde pašerácka korisť. Vyšiel pred dom. V tej chvíli na neho z výšky zletel obovský vták a pokúšal sa mu vyďobať oči. Bránil sa obidvoma rukami, ale pod strašnými údermi veľkých pazúrov klesal a strácal silu. Napokon padol, stratil vedomie a už nevedel, čo sa s ním deje.

Ďalšie grófove osudy sú zachytené v hláseniach generála Červinku nadriadeným do Viedne a v správe doktora Balconiho, mestského fyzikusa. Vojenská patrola našla na sklonku dňa polovyzlečeného, premrznutého, pomäteného človeka. Rukami si zakrýval oči, z ktorých kvapkala krv. Akási zločinná obluda mu vydlabala očné jamky. Slepec bol odvedený do špeciálneho oddelenia karantény. Niekoľko dní preležal v horúčke a blúznení, pričom vykrikoval nesúvislé vety, prenasledovaný hrôzami, ktoré videli len jeho nevidiace oči. Až o niekoľko dní, keď pátranie po grófovi pokročilo až na toto nešťastné miesto, odhalili úbožiakovu totožnosť. Previezli ho do domáceho ošetrenia. Patroly dostali rozkaz nájsť páchateľa tohto ohavného činu. Márne. V prípade oprávnenej pochybnosti, „eine grundaltige Verdacht“, mohli vojenské orgány, a generál Červinka zvlášť, využiť najširšie chápané právomoci – vyhnanie, izoláciu, poľný súd. Lenže tu bolo toľko zločinov, chorôb a hniloby, že sa žilo v presvedčení, že zvrátenosť tvorí samu podstatu ľudských vzťahov, ba že pochádza priam z toho, čo je podstatou života. Čo je to choroba? Nič iné ako mimoriadny stav organizmu, stav rozpadu, ktorý privoláva veľkú spasiteľku Smrť.

Grófov stav sa vôbec nezlepšoval. Vstával z postele, stiahol sa vždy do kúta izby, sklonil hlavu a chránil si svoje prázdne očné jamky pred útokom neviditeľného vtáka. Jeho hlas sa premieňal na húkanie sovy, vychádzal odkiaľsi z hĺbky tejto bytosti a pôsobil tak strašidelne, že sa všetci začali vyhýbať tomuto posadnutému pacientovi. Z hlavného mesta prišiel vysoký hodnostár oboznámený s grófovou tragédiou. Bol vydesený tým, čo uvidel: totálny duchovný a telesný úpadok kedysi vznešeného aristokrata. Pred ním, v kúte izby, čupelo ľudské zviera. S vynaložením veľkého úsilia spútali tomuto úbohému tvorovi nohy a ruky a navliekli mu zvieraciu kazajku. Takto poníženého, zrazeného až na dno, ho previezli naspať do Viedne v cisárskom koči.

V čase veľkých epidémií, nevyliečiteľných chorôb, vojen a masového kynoženia grófov osud nepútal pridlho pozornosť verejnosti. Umiestnili ho do istého ústavu. Nikdy sa už nespamätal. Umrel o niekoľko rokov celkom opustený a zabudnutý; pochovali ho potajomky, bez akýchkoľvek posmrtných pôct. Na náhrobnej doske má vytesanú rytinu: sova drží v pazúroch pod jedným krídlom schovaný nôž, pod druhým má zas nádobu na zachytávanie krvi.

Zriedkaví návštevníci opusteného dedinského cintorína začali rozširovať historku o obrovskom vtákovi, ktorý noc čo noc húka nad hrobom nešťastného slepca. Ale – môže niečo také znepokojovať mŕtvych? Tam, kde gróf sníva svoj večný sen, sa choroby, strádania, nešťastia a utrpenia jednotlivcov i celých národov zlievajú do všeobecnej ničoty.

Dušan Gojkov
PATETICKÁ POÉZIA – DŽEZOVÉ FRAGMENTY

„A bol istý chorý, Lazar z Vitánie. A rozhodol sa Ježiš
navštíviť ho a vyliečiť.
Keď prišiel k nemu a našiel jeho dom, on bol už štyri dni
v hrobe.
A hrobom bola jaskyňa a jaskyňa bola kameňom zavalená.
Ježiš prikázal kameň odvaliť a potom zvolal:
'Lazar, poď von!'
A mŕtvy vyšiel z jaskyne, zavinutý do rubáša a mŕtvolne páchol.
A Kristus naňho ruku svoju položil a Lazar ožil.
A od tých čias chodí Lazar po tomto i po onom svete.“
(Sväté evanjelium podľa Sofie, 12,32)

PROLÓG

– Odtiaľto pôjdeš sám. Ja ďalej nesmiem, – povedal anjel.
Stáli na okraji priepasti, ponad ktorú viedol dlhý, úzky most. Lazar sa pozrel dolu do hĺbky.
– Čo vidíš? – spýtal sa zvedavo anjel.
– Nič. Je to priveľmi hlboké, – odpovedal Lazar.
Anjel sa usmial.
– To je dobre. To znamená, že si nehrešil priveľa. Ozajstní hriešnici vidia dno. Ty máš možno šancu prejsť.
Pristúpil bližšie, položil Lazarovi ruku na plece.
– Veľa šťastia, – povedal pokojne.
Lazar vykročil na most, no hneď sa aj obrátil:
– A čo vidíš ty, keď sa nakloníš nad priepasť? – opýtal sa Gabriela.

BREŠIT
Na počiatku bola len tma. A ticho. Potom začul hlas:
– Poď, človeče.
– Kto si? – spýtal sa Lazar.

Š'MOT
– Na menách nezáleží. Dajme tomu, že priateľ, – odpovedal hlas z tmy.
– Kde som? – spýtal sa Lazar.
– Všade. A nikde.
– Nerozumiem.

– Tomu nerozumiem ani ja, Lazar. Vyzerá to tak, že ťa ten malý esen z Galiley nejakým zvláštnym spôsobom vyhodil z normálneho toku času a postrčil ťa sem. To jest všade a nikde. Vždy a nikdy. Nesmrteľnosť, milý môj, vôbec nie je taká, akú si ju vy, ľudia, predstavujete. Mám ti to tu ukázať?

VAJIKRA
A privolal tichým hlasom svetlo.
Oslepený Lazar zažmúril oči. Po určitom čase ich otvoril a pozrel sa: pred ním, na malej rohožke sedel tučnučký usmievavý človek s bronzovou pokožkou.
– Teraz je už lepšie?
– Áno, ďakujem.
– Sadni si, prosím ťa. Pokúsim sa ti to vysvetliť: čas a priestor nepoznajú ľudské „pravidlá správania sa“. Každé miesto jestvuje všade: vzdialenosti neexistujú. Neexistuje minulosť, ani budúcnosť. Chápeš?
– Pokúšam sa.
– Bude ti to jasnejšie: pozri sa do seba, takto...

BAMIDBAR
V púšti je noc a chladno. Lazar a malý bronzový človek stoja na kopci a pozorujú Jeruzalem.
Synagóga v plameňoch. Saracénske hlavy na koloch. Nárek – ľudí i koní. Križiaci sa preháňajú po uliciach.
– Toto sa deje tisíc rokov po tvojom narodení, Lazar. Ideme ďalej.
Na londýnskom letisku istý schúlený gentleman s dáždnikom v ruke a polcylindrom na hlave máva kusom kartóna:
– Toto je mier v našich časoch!
Buonarotti sa prebúdza, cez hruď má prehodenú ruku plavovlasého mladíka. Chveje sa. V druhej izbe vidieť veľký kus mramoru, ešte nedotknutý dlátom.
– Nestačí ti to? Ideme ďalej.
Achilles, sklonený nad mŕtvym telom v prachu, ťahá remeň popod Hektorove lýtka, priväzuje ho o oje bojového voza, berie do rúk uzdu a bič...
Friedrich podáva šálku čaju Cosime. Ona do šálky vhadzuje kocku cukru.
– Pán Wagner sa k nám pripojí?
– Až pri obede. Nejdeme na prechádzku?
Winnie Pu kráča cez les. Praslin sa ponáhľa za ním.
– Neprekáža ti suché lístie? Chceš, aby som ti zarecitoval básničku o suchom lístí?
– A čo ak narazíme na Slongeho?
Hugo Pratt, Milo Manara, Corto Maltese, istý ruský dôstojník – možno Volkov, a Vava Petković stúpajú po benátskom schodisku. Prichádzajú k Bráne. Miroslav Krleža dvíha zrak zo šálky kávy, do ktorej bol doteraz zahľadený. Marko Ristić sa pýta:
– Je ti zle?
Do Sacherovej kaviarne vchádzajú na veľkom zelenom neosedlanom koni, sediac jeden za druhým, Vuk Isaković, Branislav Nusić a Ljubomir Micić.
Kôň zhodí mramorový stolík s naukladanými tortami. Isaković máva šabľou.
Mister Wu San Pei sa pozerá a smeje sa:
– Nepovedal som vám, páni?
Tridsaťdeväť spravodlivých sedí v espresse. Pijú kávu.
Francúzski športovci prechádzajú popod Hitlerovu lóžu. Dvíhajú pravú ruku: olympijský pozdrav. Dav freneticky tlieska. Horst Wessel lied.
Policajt mláti obuškom po tvári thajského profesora hudby. Profesor padá na zem, krváca.
M'hvan víha keramický pohár:
– Nech je požehnaná naša žatva!
Dievča leží v brázde. M'hvan vylieva víno na jej zakrvavené telo.
– Videl si už dosť? – pýta sa bronzový, usmievavý tučniak.
– Ničomu nerozumiem.
– Lazar, nikto ničomu nerozumie. Veď v tom je celá vec. To som ti práve chcel ukázať.
– Ale...
– Nijaké ale. Ja nerozumiem, ty nerozumieš, nikto nerozumie. Ver mi, vôbec to nie je podstatné.
– Myslíš?
– Tak je, Lazar. Nemá to zmysel. Nejestvuje čas, ani priestor. Bojím sa, že ti zamrznú slová. To je jediné, čo zostáva. Možno sa v slovách nájdeš.
– Ani tomu nerozumiem.
– Na tom nezáleží.

D'VARIM
Slová majú svoj význam, lebo tvoria. Nič nejestvuje, kým to nepomenuješ. Ani váš JHWH nejestvoval, kým ste mu nedali meno.
– Kto?
– Na tom nezáleží. Nezahráme si kamienky?

KONIEC
Raz: Didaskalia
U nás sa to volá garsónka. V Anglicku to nazývajú štúdio. Izba, kúpeľňa, malý výklenok na kuchyňu. Nijaká predizba.
Modrozelené steny. Tapety sa pri dlážke a po kútoch odliepajú. Ale nie veľmi, ešte vždy to nemusíš zaregistrovať. V kúte izby je ušiak prikrytý čiernou plachtou. V ňom spí Lazar. Na zemi vedľa ušiaka je prázdna fľaša Amontillado sherry, prevrátená nabok, dva poháre na stopkách, prázdne. Popolník s dvoma fajkami. Jedna drevená, s tabakom, druhá keramická, so sieťkou. Hromada ohorkov s filtrom a bez filtra, ohorky bez filtra sú krátke, vyfajčené skoro do konca. Pod popolníkom je jedno tričko, biele, skrkvané, neveľmi čisté, vyrobené v Omiši, Evening standard, obrátený na stránke s inzerátmi. Je tu aj kopa kaziet, reportérsky magnetofón zn. Sony.
Diagonálne, smerom k oknu, je rozkladací stolík na bridž. Na stole je položený písací stroj Marica, bulharský výrobok, s cyrilikou; nefungujú na ňom veľké písmená. Vedľa je zopár balíkov papiera, na ktorých leží žmurkajúca malá čiernožltá mačka. Pri stole stojí malá barová stolička s nerovnako odpílenými nohami.
Na druhej strane kresla chipanddale stojí hliníkový súdok piva Guiness, je prázdny, zakrytý žltou africkou šatkou ako obrúskom. Na tomto „stolíku“ je popolník. Nad stolom, na stene visí plagát:

Odpočívaj v pokoji
Bastard

KRITIKA
Kultúrny parazit
Otrok hochštaplerov, sexliterátov
prázdnohlavých plazivcov, básnických
vojnových liferantov, diletantov,
opičiakov, antizenitistov – krepandus!
(Záhreb, jediné kultúrne centrum a veľkomesto v Európe, v novembri 1922.
Synovia, otec, príbuzenstvo a trúchliaci spolupracovníci)

Jediný kút, ktorý zostal neopísaný – keďže v strede izby, okrem modrej umelej kožušiny na podlahe – je kút, v ktorom je malá kuchynka. V kuchynke je plynový šporák, na ňom zopár špinavých hrncov, jedna panvica plná stuhnutého, pripáleného oleja, ohňovzdorný čajník plný vody. Pri šporáku stojí malá otlčená chladnička, natretá nahnedo.

Dva: Sofia
Sofia sa vlastne volá Siobhan. Pochádza z Írska. Lazar ju z akejsi príčiny nikdy nevolá pravým menom. Je to útla, vysoká bruneta. Má mäkkú tvár a úsmev, ale výnimočne studené, zelené oči. V podstate tu ani nie je.

Tri: Lazar
Pomaly sa prebúdza.

Štyri: Čaj
Široké stužky teplej vody, ako stužky krvi v kadi, v ktorej leží ešte teplý samovrah, sa spolu s bublinkami z dna vznášajú k hladine, až kým voda nezovrie.

Päť: Sofia
Sofia sedí v kresle, pozoruje dve muchy, čo sa preháňajú vo vzduchu pod lustrom. Počuť, ako buble voda na čaj.

Šesť: Ulica
Írsky pub, celý zelený; pri ňom divadlo „Tricycle“; obchod s hustou mrežou pred výkladom a plechovou guľou nad vchodom; záložňa; predajňa novín, tabaku a cukroviniek. Ind čistí ulicu pred svojou dielňou dlhou, tvrdou metlou. Spúšťa sa dážď.

Sedem: Lazar
Vstáva, odchádza k oknu:
– One – Ninety – Eight – Kilburn – High – Road. U nás sa najprv vysloví názov ulice a až potom číslo domu. One – Ninety – Eight – Kilburn – High – Road. Kilburn haj roud, stodeväťdesiatosem. Singer, prístroje do domácnosti. Vieš, že tu, kedysi okolo roku 1944, práve v tejto dielni, si kúpila žena Miloša Crnjanského šijací stroj. Ona šila šaty pre bábiky. Z toho vtedy žili. Miloš Crnjanski bol spisovateľ. Veľký spisovateľ.

Osem: Sofia
– Dobré ráno.

Deväť: Lazar
– Áno. Koho dnes zaujíma Crnjanski?
Pristupuje k bridžovému stolíku, dvíha apatickú mačku, nesie ju k oknu: Pri predajni novín je francúzska reštaurácia, pred dvermi reštaurácie stojí galón mlieka v plastickej kanvici, okrúhly bochník syra v baliacom papieri, balík rýb, debnička so šampiňónmi. Hneď vedľa – halda smetí. Cez ulicu prechádzajú dvaja ľudia.
Vidíš, Lajka, toto je ulica. A ľudia na ulici sa volajú uličníci.

Desať: Sofia
– Moja mačka sa volá Lajka.

Jedenásť: Lazar
– Anglicko sa podobá na zeleninu po večeri v nejakom penzióne v Bloomsberry.

Dvanásť: Sofia
Vstáva, vkladá do čajníka dve vrecúška PG indického čaju. – Nerozčuľuj sa. Chceš čaj? Ako vraví José Sorriano – včera sme sa stretli v pube, nehovorila som ti to? – počas Frankovej vlády boli deviati z desiatich Španielov fašisti. Keď Kaudillio zomrel, deväť z desiatich Španielov sa stalo monarchistami.

Trinásť: Lazar
– Napokon: kto dnes vôbec potrebuje spisovateľov? Nemyslím len Crnjanského. Kohokoľvek. Ktoréhokoľvek autora. Slovo „sofer“ z Biblie sa prekladá ako literát. Ale podľa koreňa to skôr znamená „ten, kto ráta“. Učtovník. Nuž tak toto je spisovateľ. Pomätený verejný notár.

Štrnásť: Sofia
– Počúvaj, už som ti povedala, že sa za teba vydám. Ak nie pre nič iné, tak pre to prekliate povolenie pobytu.

Pätnásť: A čas plynie
18.00 Uhr Sie haben meine Hermes-Baby genommen.
19.30 Uhr Sophia ist nochmals dagewessen.
24.00 Uhr Ich habe noch keine Minute geschlafen und will auch nicht. Ich weiß alles. Morgen werden sie mich aufmachen, um festzustellen, was sie schon wißen: daß nichts mehr zu retten ist. Sie werden mich wieder zunähen, und wenn ich wieder zum Bewußtsein komme, wird es heißen, ich sei operiert. Ich were es glauben, obschon ich alles weiß.
02.40 Uhr Brief an Sophia geschrieben.
04.00 Uhr Verfügung für Todesfall: alle Zeugnisse von mir wie Berichte, Briefe, Ringheftchen, sollen vernichtet werden, es stimmt nichts.

Šestnásť: A včera večer
Sofia sedí v kresle, má zavreté oči. Lazar nežne rozhŕňa jej župan a, kľačiac pred kreslom, pomaly, obozretne do nej vniká.
Sofia, stále so zavretými očami, hlboko vzdychne a slabúčko zastoná. Ticho.

Sedemnásť: Vrecká
1. Balíček tabaku B-H mild.
2. Dve škatuľky cigaretového papiera Otman.
3. Istrijská zápalková škatuľka.
4. Učebnica pre Kr. uhorskú pešiu domobranu, s obrázkami a notami (v zmysle Nariadenia z r. 1868 – čo mu pripadalo, ako sa hovorí, ako keď niekto fúka do trúbky)
5. Cigaršpic z čerešňového dreva
6. Vreckovka zo sivého batistu
7. Atramentová ceruzka, zlomená
8. Zápisník zabalený do safiánu
9. Akýsi účet pre ctihodnú pani dr. Pavlinić K. pl. Radajevu, z drogérie a parfumérie „Aphrodita“, na spodnom okraji ofŕkaný krvou.

Osemnásť: Káva
– Dal by som si kávu.
– Môže byť, ak máš 50p a vhodíš ich do plynomeru. Zastal. Všetku teplú vodu som použila na čaj.
– Nemám.
– Takže čaj? Je skoro hotový.
Počuť rádio: „Les Allemands étaient chez moi, ils me disent resigne-toi, mais je n'ai pas peur. J'ai repris mon ·me, j'ai changé cent fois e nom, j'ai perdu femme et enfant, mais j'ai tants d'amis. J'ai la France enti re. Un vieux homme dans un grenier, pour la nuit nous a caché, les Allemands l'ont prisent. Il est mort sans surprise.“

Devätnásť: Katatónia
Železničná stanica kdesi v haličskom bahne. On pozoruje načerveno natreté vagóny M.Á.V. (36 Ember – Mann, 6 Ló – Pferde), ako prechádzajú okolo. Prichádza jar, frühling, cítiť, že sa oteplieva. Cítiť to vo vzduchu aj v kostiach.
Vagóny, vozne, ustavične precházajú okolo. Skoro nikdy nezastanú. Tu nie. Prevážajú ranených. Na západ. Predtým viezli armádu na východ. A armáda spievala. Nemci „Ich hatte einen Kameraden“, Rakúšania „Prinz Eugen der edle Ritter“. Maďari nespievali. Oni nadávali Lazarovi za jeho domobraneckú uniformu s červeno-bielo-modrou kokardou na pleci: „Az atya úr isténnet, büdös diszno! A szentséges úr isténnet!“
Lazar sa nikdy, ani na začiatku, kvôli tomu neznepokojoval. Tak ako teraz nie je znepokojený vagónmi s ranenými. Jeho úlohou je zareagovať na znamenie, zmeniť signál, vyhodiť výhybku... To je všetko.
A červené svetlo je krásne. Ako zapadajúce slnko. Slnko zapadajúce na západe.

Dvadsať: Katatónia
Z druhej strany Driny, z rakúskych zákopov sa vynárajú modré uniformy. Nepriatelia. Lazar leží na tejto strane, tiež v zákopoch, nohy má obviazané roztrhanou košeľou, handry posťahované konopným povrazom.
– Veď ty mi tu zdochneš, ja tvoju mater! A z ošetrovne ťa vrátili! Vedľa vstáva mladý chlapec, stojí v pohove:
– Pán kapitán, on sa na ošetrovňu vôbec nedostal! Odmotajte mu obväzy! A skôr než kapitán stačil zareagovať, chlapec v uniforme už kľačí pri Lazarovej nohe a odvíja pásy špinavej košele.
Najprv vidno červy.
Potom mäso. To, čo z neho zostalo.
Modrá.

Dvadsaťjeden: Katatónia
Biela. Biely kameň. Vápenec. Ľudia, zviazaní vždy po dvaja drôtom, pristupujú k jame. Lazar s kladivom v rukách, pozoruje ľudí pred sebou a unavene spúšťa svoje pracovné náčinie na zem. Muž oblečený v modernejších maskáčoch skríkne:
– Udri! Nešetri to hovno! Ani ich dedovia nás nešetrili v štyridsiatomprvom!

Dvadsaťdva: Jar (Koniec)
Telesný strážca s kanistrom benzínu vchádza do betónového krytu. Bunker. Prezidentovo mŕtve telo leží na zemi, v kaluži krvi. Opatrne, aby si nezašpinil nohavice, polieva telesný strážca mŕtvolu benzínom a prázdnu nádobu kladie vedľa tela.
Počuť údery pažbami o kovové dvere bunkra.
Telesný strážca cúva k dverám miestnosti. Vychádza na chodbu, z vrecka vyberá zapaľovač Zippo, zapáli ho, namieri na Prezidentovo telo a hodí. Zapálený zapaľovač pomaly letí. Záležitosť gravitácie alebo percepcie: slowmotion. Bez toho, že by sa pozrel na oheň, odbieha strážca k východu z bunkra, odomyká dvere.
Vbieha Lazar s puškou v ruke, odstrkáva telesného strážcu a pozerá sa smerom ku koncu chodby. Vidí oheň.

Dvadsaťtri: A vtáky letia
Jonathanovi sa zdá, že túto chvíľu plnú porozumenia a svetla v sebe nosil po celý svoj život. Majú pravdu. Vie lietať aj vyššie. Prišiel čas vrátiť sa domov. Ešte raz objal pohľadom nebo, to prekrásne, striebristé priestranstvo, kde sa toho naučil tak veľa.
– Som pripravený, – povedal napokon.
A Jonathan Livingston s dvoma čajkami, žiariacimi ako hviezdy, vzlietol a zmizol v úplne čiernom nebi.

 

EPILÓG
– Zahráme si kamienky?
– Áno. To je to isté ako hrať sa so slovami, Lazar. Ibaže je to menej nebezpečné. Nepoužívaš slová, ale kamienky. Pozri sa: vezmeš si jeden kamienok, vyhodíš ho do výšky, chytíš. Vyhodíš – chytíš. Potom ho znovu vyhodíš, ale kým je vo vzduchu, vezmeš si zo zeme druhý a počkáš na ten, čo padá. Rýchlo. Takto. Potom hodíš do výšky tie dva, a kým padajú, vezmeš tretí... A tak ďalej.

Vule Žurić
JAR JE ODPORNÁ, NAJMÄ V NOCI

Na Sarajevo zostúpila noc a ja som nastúpil do električky; predtým som jednu nechal odísť, lebo bola prepchatá. Teraz som si sadol hneď k dverám, oproti akémusi neoholenému chlapíkovi. Pozerali sme sa tým istým oknom von do noci.
– Prepáč, nemáš hodinky?
Zdvihol som ľavú ruku a rukáv košele mi skĺzol zo zápästia. Moje hodinky tam neboli.
– Nemám. Chlapík sa zasmial a potom znovu vnoril zrak do nočnej tmy.
– Vyzeráme. Teda, keď sa pozeráš, či máš hodinky...
Teraz sa mi pozeral do očí.
– Lenže ja naozaj nosím hodinky, ale teraz som si ich asi zabudol vziať. Preto som zdvihol ruku.
Ďalej sme sa nerozprávali.
Na nasledujúcej stanici vošla do električky kopa žabiek; na ten deň už bolo školy dosť. Štebotali ako vždy a neoholený ich počúval. Myslel som si, že hľadá niekoho, kto bude mať hodinky.
Na druhý deň ráno som si natiahol hodinky na ľavú ruku a vyšiel som na ulicu. Neskôr som sedel vedľa Soni v kaviarni a pili sme kávu. Hrala hudba, mlčali sme. Po chvíli nám išla tá ich hudba na nervy, tak sme odišli do mojej izby, kde som mal Dextera Gordona. Ten je dostatočne tichý a zároveň dostatočne silný pre nás dvoch i pre túto izbu.
Soňa chodila po byte, vo svojich malých dlaniach obracala všetky predmety, ktoré jej prišli pod ruku. Zostala stáť pred čistým sklom francúzskeho okna.
– Ale je krásny, – povedala.
– Kto?
– Ten balkón tam dole. Pozri!
Okno z obývačky bolo obrátené k balkónu nádvornej budovy, ktorej horné poschodie bolo už celé roky opustené. Sklá na oknách boli špinavé a na balkóne sa hromadilo lístie. Bol to úzky balkón s hrdzavým zábradlím. Za čiernymi mrežami čakalo lístie, kedy ho zmetú dole.
– Vždy keď prídem k tebe, pozorujem ten balkón, jednoducho ma priťahuje a neviem prečo. Bolo by krásne, keby v tom byte niekto býval a keby používal ten balkón.
– Ten byt prenajímajú alebo predávajú, neviem presne. Je prázdny už niekoľko rokov.
– Ten balkón je taký zvláštny.
Vrátili sme sa do mojej izby a pustil som blues: černoch plakal do mikrofónu, krotil smútok tak ako ja Sonin úžasný dlhý krk. Ani smútok ani Sonin krk sa nedali. Soňa povedala:
– Teda, ten balkón. Možno o rok sa v tom byte usadí nejaké dievča, krásne ako ten balkón, možno aj krajšie. Bude nechávať otvorené dvere a ty budeš môcť vidieť, ako leží v posteli odokrytá a nahá. Nechávam krk a chytám sa tých slov.
– Ale Soňa, čo by som z toho mal?
– Všetko to bude presne tak. Uvidíš.
Prehrávam a pozeráme si do očí.
Prišla nová noc a odprevadil som Soňu. Vrátil som sa, rozostlal som posteľ, ľahol som si a zapol som rádio. Naďabil som na nočný program súkromnej stanice, práve tam žhavili „Fajčenie“. Nebolo to zlé, rytmus ma celkom strhol. Práve som si pomyslel, čo by ešte mohli ponúknuť po takomto bláznivom kúsku, keď zazvonil telefón.
– Ahoj, to som ja.
– Aha, Soňa. No čo je?
– Vieš, akurát mi volali.
– A?
– Vo štvrtok cestujem.
– Už tento?
– Áno. Mlčali sme. Rytmus sa vytratil.
– Musím odísť. Vieš to.
– Viem.
– Tak sa maj, uvidíme sa zajtra. Položil som slúchadlo. Prechádzali sme sa popri Miljacke a potom sme si sadli na dochrámanú lavičku. V koryte riečky bolo trocha vody, sotva sa prebíjala pomedzi kamienky, bola ako poranený had. Celkom zreteľne bolo vidieť dno.
Štvrtok prišiel po dvoch dňoch. Prebudil som sa okolo obeda; ona už bola v Amsterdame.
Okolo piatej prišla Amra. Mala na sebe červenú pelerínu. Vyzliekla si tú červenú kravinu a zjavili sa jej nohy v čiernych pančuchách, čierne lýtka pripomínajúce matematiku.
– Ale som vyšťavená! Uvar mi kávu! Uvaril som kávu a našiel som ju v posteli, keď sa tam slastne vystierala. Sukňu mala vyhrnutú a bolo vidieť hranicu medzi čipkovaných okrajom pančuchy a bielobou mäsa.
– Musím sa ti vyrozprávať.
Naklonila priehľadnú blúzku a prsia ku mne, práve keď som jej podával šálku. Pila horúcu kávu. Rozprávala o nejakom chlapíkovi. O čosi sa včera večer pokúsil, ale ona ho odmietla. Má vraj tridsaťpäť, ženu a dve deti.
– A?
– Ráno prišiel znovu.
– Vyhodila si ho?
– Nie. Ponúkla som mu džús.
– Ty si švihnutá.
– Čo sa dá robiť.
Vyrovnala si sukňu, ale látka sa znovu a znovu vyťahovala a ja som pozoroval tú čerň na Amriných stehnách, neskôr aj holý chrbát.
– Musím ísť.
– Má zase prísť?
– Možno.
– Vari to potrebuješ?
– Buď ticho, preboha!
Mlčal som, kým si čierne nohy nasúvala do tmy topánok. Ešte raz sa poobzerala v zrkadle. Lýtka už boli uvoľnené, pripravené na lásku.
– Som pekná?
– Áno, Amra. Si krásna.
Odišla a ja som zamkol dvere.
Večer som zašiel do filmového klubu, dávali „Muža, ktorý zabil Liberty Walancea“. John Wayne vošiel do kuchyne a povedal Vere Milesovej, že na pár týždňov odchádza z mesta. Klobúk držal v ruke ako osud. Potom vyšiel von do noci.
V takúto noc muž zazvonil pri Amriných dverách a ona mu otvorila. Vošli do obývačky a sadli si na gauč. Pobozkal ju vášnivo a netrpezlivo, zdrapil do rúk všetku jej lásku a nemal potuchy, že čas tu nehrá nijakú úlohu.
Rozopol gombíky na blúzke, strhol jej z pŕs bielu čipkovanú podprsenku a bola jeho. Najprv sa jej zmocnil tu na gauči, neskôr odišli do spálne. Tam ju vyzliekol celkom donaha. Dve čierne pančuchy sa dočkali rána na operadle kresla.
– Ľúbim ťa.
– Áno, – povedala a zamkla za ním dvere, len čo vyšiel na schodisko. Natiahla si rifle a blúzku, stretli sme sa v meste.
Takto to pokračovalo ďalej.
Jedného dňa som zišiel dole vysypať smeti. Kontajner bol prázdny a moje vrecko so smeťami zadrnčalo o dno. Otočil som sa a kráčal som naspäť ku schodom. Čosi bolo iné.
Uvidel som ženské nohy. Dve bosé ženské nohy.
Útle ruky držali metlu, lístie tlačené metlou padalo z balkóna na vlhkú zem a znovu umieralo.
Vošiel som do svojho bytu a zastal som si k veľkému francúzskemu oknu.
Dvere balkóna oproti boli otvorené. Dnu v izbe sedela mladá žena; bola bosá a biela. Otvoril som okno a vyslal som tam pohľad. Zastavil sa pri korune starej hrušky, ale trvalo to len chvíľku. Lebo vzápätí vošiel do jej izby s tichým vetrom a dotkol sa jej obočia. Viečka sa jej zakmitali a potom sa otvorili, oči odtrhli tenkú stopku môjho pohľadu.
A tak sme sa na seba pozerali, zatiaľ čo na mesto zostupovala noc. Dívali sme sa na seba aj ďalej, ale už nebolo nič vidieť.
Pre ostatných ľudí na Zemi sme neexistovali.

Preložil Karol Chmel.

 

Obálka čísla:

Kresba Ivan Csudai

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Daniel Dragojević
Hore a dole

str. 3

Mila Haugová
Zavretá záhrada

str. 5

Claude Bleton
Prekladateľovi otroci

str. 19

Ivan Diviš
Chiquita Perézová
str. 39

Milan Paštéka
Vstúpiť do ticha
str. 49

Vojislav Despotov
Desať deka duše

str. 79

Robert Schneider
Špina
str. 79

POSTE RESTANTE
Súčasná srbská próza

Vidosav Stevanović
Mihajlo Pantić
Filip David
Dušan Gojkov
Vule Žurić
str. 153

HIS MASTER´S VOICE
str. 175


 

 


© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.