|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2001, číslo 1-2
Keď sa v utorok o šiestej v podvečer v Zemune pri krájaní pomaranča do ovocného šalátu Miomira Jankovićová porezala, lebo zachytila hrotom noža bruško ukazováka, zjajkla a vzápätí sa zahľadela na drobné kvapky krvi, nemohla vtedy vedieť, že v tej istej chvíli, ibaže na druhom konci sveta, v Buenos Aires, kde sa v ten istý deň ešte iba začínalo popoludnie, sa Vilma Meszárosová, ktorá nedávno prišla z Maďarska, pichla do prsta ihlou, keď prišívala gombík na čipkovanú blúzku, potom zjajkla a vzápätí sa zahľadela na drobnú kvapku krvi a pomyslela si, že nikdy nevidela čosi také krásne, ani netušiac, že to isté si pomyslela Miomira Jankovićová, keď sa prehŕňala v zásuvke kluchynského stola pri hľadaní leukoplastu, ktorý si Vilma Meszárosová, mladšia a šikovnejšia, už prilepila, hoci celkom zbytočne, na svoj prst. Tieň Chlapec na moste zazrie vedľa svojho tieňa ešte jeden. Keď sa otočí, vidí, že je sám. O veľa rokov neskôr, na tom istom moste, si všimne, že už nemá ani svoj vlastný tieň, ale vtedy mu to už bude celkom jedno. Zvuk Muž v posteli, opretý o lakte, sa pokúša znovu zachytiť zvuk, o ktorom si je istý, že ho začul pred chvíľou. Žena pri ňom sa hniezdi, pokúša sa ho pritiahnuť bližšie k sebe, dotýka sa dokonca jeho penisu, pohládza mu stehná. Ten zvuk, vraví muž, počula si ten zvuk? Opakovanie Teraz je už neskoro na to, aby sme sa porozprávali, vraví žena. Všetko, čo sme si mali povedať, sme si už dávno povedali, nemá zmysel opakovať sa. Napokon, pozri sa von oknom. Keď sme sa zoznámili, bola jar. Ty si sedel na gauči, ja v kresle, pozorovali sme kvety jabloní. Teraz je jeseň. Pooberali sme jablká. Zaštopkala som ti všetky ponožky. Ty aj ďalej sedíš na gauči, ja som v kresle, a pozorujeme zožltnuté lístie. Všetko je za nami, všetko sa skončilo, niet už slov. Čo urobíme, keď napadne sneh? Vymeníme si aspoň miesta? Budem môcť žiť s toľkou neistotou? Nepokúšaj sa mi odpovedať, lebo už niet čo povedať. Teraz je už neskoro na to, aby sme sa porozprávali. No vidíš, už sa opakujem. Stôl Zo všetkých predmetov na stole iba jeden nie je ostrý. Chlapec Chlapec sa znovu pokúša predstaviť si celý svet. Sedí v kuchyni, pri stole, a pozoruje nad sebou visiacu sklenú guľu, v ktorej horí žiarovka. Za oknom je noc. Vesmírnou nocou, uvažuje chlapec, sa pomaly posúva Zem. Na tanieri: krajec chleba, tenký plátok šunky, trojuholník rozotierateľného syra. Onedlho príde do kuchyne matka, ustaraná, že ešte nezjedol večeru. Chlapec si berie nôž, natiera syr na chlieb. Nekrúti sa teraz Zem rýchlejšie, rozmýšľa chlapec, nezrýchľujú ju jeho pohyby? Rýchlo prehĺta, potom vstáva a začína mávať rukami. V tej chvíli matka otvára dvere. Pozrime sa na nášho chlapca, hovorí, myslí si, že je vták. Chlapec sa usmieva. Ona nevie, že on je vesmír. Čitateľ Čitateľ, ktorý sa stratí na jednom mieste v knihe, sa vynorí na inom, ale úplne zmenený. Dlho sa obzerá v malom zrkadielku, ohmatáva si fúzy, ktoré predtým nemal, pohládza si vlasy, ktoré mu siahajú až po plecia. Niet pochybností, je mu dobre aj takto, mimo knihy. Kniha leží na stole, otvorená. Muž k nej pristupuje a zatvára ju. Keď sa znovu pozrie do zrkadielka, nevidí v ňom nič. Hádanie Moja žena si skrýva obidve ruky za chrbtom a hce, aby som uhádol, v ktorej z nich má schované niečo pre mňa. Ukazujem na ľavú ruku, ona ju vystrie pred seba, otvorí päsť a ukazuje mi prázdnu dlaň. Ukazujem na pravú ruku. Ona ju vystrie, otvorí päsť, ale aj táto dlaň je prázdna. Moja žena je zaskočená. Obracia ruky, obzerá sa za seba, pozerá pod chodidlá. Pred chvíľou som ho mala, vraví, a teraz ho nemôžem nikde nájsť. Osud Dana neochvejne verila v I ťing. Filip sa ani v noci nelúčil s kôpkou tarotových kariet. Milica si hádzala fazuľu. Vedrana sa nepohla z miesta, kým sa jej neotvoril pasiáns. Gojko pozoroval pohyby planét a spoliehal sa na horoskop. Neda ustavične prevracala šálku po čiernej káve a pozerala sa do vysušenej usadeniny. Milenkovi postačili Nostradamove proroctvá. Anđa telefonovala jasnovidkám do televízneho štúdia. Boris nikdy nevstupoval do budov, kancelárií a autobusov, ktorých čísla boli deliteľné siedmimi. Ljubica zastávala názor, že všetko je zapísané v dlani. Saša sa správala len tak, ako jej radili snáre. Marko každý večer vkladal pod vankúš Tibetskú knihu mŕtvych. Sandra nechávala všetko na náhodu. Vnútri Ticho anjela. Tieň na múre, ostrý ako skalpel. Vystretý ukazovák, namosúrený pohľad. Škvrčanie knôtu. Vôňa vlahy. Ozvena. Široké schody, hladké ako ľad. Ľavá ruka, stuhnutá pri tele; pravá v blízkosti srdca. Škrípu dvere. Vrabce na záhone. Tma. Vonku sa ľahšie dýcha. Chaos Lenže ak je pravda to, čo je tu napísané, hovorí Jelena, teda že Boh po stvorení vzal prvotné svetlo a odložil ho na bezpečné miesto, čím je potom svetlo, ktoré nás zalieva? A je to naozaj svetlo alebo len iná podoba tmy? Aj keď trocha ďalej sa píše, že Boh to urobil, aby hriešnikom na zemi nedoprial krásy sveta, ktoré má pripravené pre spravodlivých. A teraz – sme všetci hriešnici, slepí, i keď máme oči, alebo spravodliví, ktorí nevedia, čo je krása? Večer Keď zabrechal pes, muž sa trhol a skoro vypustil z rúk knihu, ktorú čítal. Vták na konári zatrepotal krídlami a odletel rovno do neba; hodiny na kostolnej veži sedemkrát odbili. Muž sa sklonil a pohladkal psa po hlave; pes mu oblizol ruku. O chvíľu na strom zletela straka. Dôsledok Človek, ktorý sa celé roky bál, že mu zmeravie ľavá ruka a potom jedného dňa dostal mozgovú mŕtvicu a ľavá ruka mu naozaj zostala nehybná, sa nemohol ani po rokoch zbaviť myšlienky, že k tomu došlo len preto, že predtým si celé roky predstavoval, že sa mu to raz stane. Zo srbského originálu preložil Karol Chmel.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|
|