|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2001, číslo 1-2 Pokus o úvod 1 Primárne preto, že keď to bude nevyhnutné, na pomoc si privoláme iné texty, respektívne fragmenty iných textov, a pokúsime sa ich spojiť tak, aby vytvorili jemnú sieť, spájajúcu všetky spomínané texty do zvláštneho celku, ktorý in princip nemôže mať inú než rizomatickú štruktúru. Pri tejto príležitosti bude vhodné, keď povieme, aký charakter bude mať naše písanie. Nebude to interpretácia v zmysle exegézy. Nemáme záujem krok za krokom prenikať od povrchu k hĺbke, od manifestného k latentnému zmyslu textu. Nechceme k Márquezovmu textu pripojiť text komentára, ktorý by chcel pochopiť lepšie komentovaný text ako on sám seba chápe. Taktiež to nebude interpretácia v zmysle analýzy, ktorá by chcela odkryť dômyselnú konštrukciu textu, jeho štruktúru a logiku. Možno že v určitých bodoch sa naše písanie bude podobať na exegézu, možno v iných bodoch na analýzu, ale v každom prípade to bude písanie nečisté. Keby sme mali nájsť výstižné pomenovanie jeho špecifiky, tak by sme mohli povedať, že to bude písanie čítaním; prepisovanie a dopisovanie textov, včítane našich. Písanie, v ktorom bude na najvyššom možnom stupni problematizovaná hranica, oddeľujúca literatúru, filozofiu a humanitné vedy. Naše písanie bude vedené jedinou intenciou, ktorú sformuloval týmito slovami Jonathan Culler: „Literature is a mode of writing distinguished by its quest for its own identity; the questioning of the literary thus becomes the mark of the literary. The novel includes the parody of the novel and the theory of novel. The essence of literature is to have no essence, to be protean, undefinable, to encompass whatever might be situated outside it. This strange relationship, in which literature transcends any account of it and can include what is opposed to it, is partly reproduced in the notion of a generalized literature which would have literature as one of its species. (Literatúra je spôsob písania, ktorý sa vyznačuje hľadaním svojej vlastnej identity; spochybňovanie literárneho sa tak stáva značkou literatúry. Román obsahuje aj paródiu románu a teóriu románu. Podstatou literatúry je absencia podstaty, premenlivosť, nedefinovateľnosť a schopnosť obsiahnuť všetko, čo je situované mimo nej. Tento zvláštny vzťah, v ktorom literatúra presahuje akýkoľvek opis literatúry a zároveň dokáže obsiahnuť aj to, čo je voči nej v opozícii, sa čiastočne odráža v predstave zovšeobecnenej literatúry, pričom literatúra predstavuje len jeden z jej druhov.)“ 1 Venovanie alebo o paratexte po prvý raz 2 Aj Márquezov román Láska v časoch cholery má venovanie. Je prosté a znie: Drahej Mercedes, ako inak. Aby bolo jasné, Mercedes je manželka Gabriela Garcíu Márqueza, a prezradíme ešte aj to, že Márquez Mercedes ešte raz spomenie, teraz už priamo v texte, bude to veľmi dôležitý odkaz, pretože nám umožní geograficky situovať príbeh románu. Vonkajšie sa tak prepojí s vnútorným, stane sa jeho súčasťou, stane sa bartgesovským „autentifukujúcim“ referentom, umocňujúcim hodnovernosť románového svedectva. Názov diela alebo o paratexte po druhý raz 3 Môžeme sa teraz spýtať, kam by sme mohli zaradiť Márquezov názov Láska v časoch cholery. Buď medzi poctivo poctivé názvy alebo medzi poctivo nepoctivé názvy. Bez zbytočných kompromisov si dovolíme tvrdiť, že tento názov je z rádu poctivo poctivých. Metaforicky povedané, Márquez totiž nerobí nič iné, ako implicitnú „semiotiku“, alebo ak chcete, literárnu fenomenológiu lásky. Píše o rôznych prejavoch lásky, rozohráva deskripciu širokého registra jej symptómov, a aj časový index v časoch cholery je presný, pretože cholera tvorí kulisu a zároveň rám, v ktorom sa začína jeden príbeh lásky. A navyše cholera v tomto prípade úzko súvisí s láskou. Predkladáme to síce ako apodiktické tvrdenie, avšak dúfame, že čitateľ nám bude veriť. To by na úvod aj mohlo stačiť, a teraz nám už skutočne nezostáva nič iné, než začať sľúbenou prvou vetou románu. Exkurz I. (Langue la Cours de linguistique générale) 4 Bez toho, aby sme identifikovali, k akému vetnému režimu patrí, môžeme jej zmysel prečítať. Na to, aby ju čitateľ „prečítal“, stačí mu ovládať jazyk, do ktorého bola kniha preložená, teda slovenský jazyk. Lenže čo je to jazyk vo všeobecnosti? To je už otázka, ktorá až taká jednoduchá nie je. O jazyku sa totiž vedú vášnivé spory, ktoré sú skoro tak staré, ako je jazyk sám. Ten istý jazyk, v ktorom sa odohráva každodenná komunikácia sa stáva jazykom druhého rádu, metajazykom, v ktorom sa uvažuje o jeho povahe. Nemá význam tu rekonštruovať paradigmy myslenia o jazyka, stačí keď si vyberieme jednu, a o tej budeme detailnejšie pojednávať. Voľba padla na štrukturalizmus, ktorý považujeme za dôstojného predstaviteľa antireprezentacionalistickej a antimimetickej paradigmy jazyka, a ktorý má svoj pôvod v lingvistickom učení Ferdinanda de Saussura. 5 Jazyk je sociálnou inštitúciou, záväznou pre všetkých členov určitej jazykovej society, ktorá sa však zásadným spôsobom odlišuje od iných spoločenských inštitúcií, pretože tie „se týkají jen určitých jedinců v určitých okamžicích. Žádna jiná než jazyk není určena všem a nevyžaduje, aby se jí každý účastnil a měl na ni vliv. Většinu institucí lze zkorigovat a pozměnit promyšleným a vědomým zásahem. U jazyka to možné není, ani pro akademie.“ 4 Jazyk je teda normou, ktorej sa musia podrobiť všetci členovia určitého spoločenstva. Naproti tomu prehovor „je naopak individuální akt vůle a inteligence, a je v ní vhodné rozlišovat: (1) kombinace, jejíchž prostřednictvím mluvčí užívá kódu jazyka k vyjádření své vlastní myšlenky; (2) psychickofyziologický mechanismus, jenž mu umožňuje tyto kombinace navenek vyjádřit.“5 Z toho, čo bolo povedané, môžeme vyvodiť záver, že jazyk je niečo všeobecné, čo „existuje ve spoločenství v podobě úhrnu otisků uložených v každém mozku, tak trochu jako slovník, jehož všechny totožné výtisky byly rozděleny mezi jednotlivé osoby. Je to tedy cosi, co existuje v každém v nich, je zároveň společné všem, je však mimo vůli těch, v nichž je to uchováváno. Tento způsob existence jazyka lze znázornit formulí: 1 + 1 + 1 + 1 ...= I (kolektivní model)“ 6 Pre prehovor je príznačné, že v ňom nie je „nic kolektivního, její manifestace jsou individuální a momentální. Nejde tu o nic jiného než o úhrn jednotlivých případů podle formule: (1 + 1' + 1'’ + 1'’'’ ...)“ 7 Jazyk, pokiaľ má fungovať ako garant komunikácie, musí byť hotový už pred samotným aktom komunikácie a počas tohto aktu sa nesmie ani zo strany hovoriaceho – adresanta, ani zo strany počúvajúceho – adresáta meniť. Jazyk z hľadiska komunikácie je to, čo sa identicky opakuje bezo zmeny, čo je reverzibilné a nanajvýš stabilné. Z toho, čo bolo na adresu opozície jazyk/prehovor povedané, môžeme vyvodiť stručný záver: opozícia jazyk/prehovor sa môže prepisovať opozíciami kód/správa, sociálne/individuálne, reverzibilné/ireverzibilné, univerzálne/singulárne, invariant/variant. 6 Nezastupiteľnou funkciou jazyka je tvoriť vzájomne diferencované jednotky, a to tak na úrovni označujúceho, ako aj na úrovni označovaného. Tieto jednotky musia byť od seba jasne a presne odlíšiteľné, a sensu stricto môžeme povedať, že jazyk tvorí diferencie – rozdiely, alebo to, že „v jazyce existují pouze rozdíly. Ba co víc: určitý rozdíl obecně předpokládá pozitivní termíny, mezi nimiž se vytváří; avšak v jazyce existují pouze rozdíly bez pozitivních termínů. Ať už si všímáme označovaného nebo označujícího, jazyk nemá ani ideje, ani hlásky, které existovaly před systémem jazyka, ale jen konceptuální a fónické rozdíly, které z toho systému vyplynuly. To, co je na znaku z ideje, nebo fónického, není tak důležité jako to, co je v ostatních znacích, které jsou kolem něj. Důkazem toho je to, že hodnotu termínu lze pozměnit, a přitom se jeho smyslu či hlásek ani nedotknout, a to jen tím, že se pozmění některý jeho sousední termín.“ 8 Vysvetlime
si to na príklade. Každá farba môže byť definovaná svojou vlnovou dlžkou.
Tak napríklad označeniu modrá v našom jazyku prináleží vlnová
dlžka od 460 do 480 milimikrónov, označeniu zelená zase vlnová
dlžka od 490 do 540 milimikrónov. Vidíme, že medzi nimi je určitá medzera,
ktorá má hodnotu 10 milimikrónov. Jazyk akoby „vyrezal“ zo súvislého
farebného spektra jednotlivé farby, a to znamená, že tieto sú závislé
od konkrétneho jazyka a nie od samotného spektra. Túto tézu môže potvrdzovať
príklad osetínskeho jazyka, ktorý nerozoznáva zelenú a modrú farbu,
pre obe má jedno označujúce. Vidíme, že farby nemôžeme definovať vlnovými
dlžkami, ale len prostredníctvom diferencií – rozdielov, a ex post k
týmto vydiferencovaným pozičným (pertinentným) jednotkám priradiť zodpovedajúcu
vlnovú dlžku. To, čo platí pre jazyk vo všeobecnosti, to isté platí aj o „jazykoch v jazyku“, alebo pre jednotlivé jazykové hry. Podľa Viktora Šklovského „v jazyku chovateľov dobytka nájdeme vždy veľa slov, ktoré označujú také zvláštnosti farby zvierat, čo sa nedajú ani presne preložiť.“ 9 A je vôbec potrebné prekladať tieto slová? Tvrdíme, že nie, a máme preto hneď dva dôvody! Ten, kto chce komunikovať na odbornej úrovni s chovateľmi dobytka, sa tento jazyk jednoducho musí naučiť. Ten, kto nechce s nimi komunikovať na odbornej úrovni, pre toho je to zbytočné, pretože nie je aj tak schopný jednotlivým slovám dodatočne priradiť zvláštnosti farby zvierat, lebo ich nevidí. To znamená, že keby sa naučil len jednotlivé slová, tak by ešte nemusel vedieť ich správne použiť, pretože ich význam je závislý od celku, od systému jazyka. Môžeme sa na to pozrieť aj zjednodušene. Každý prvok v jazyku, či už na úrovni označovaného, alebo na úrovni označujúceho (pričom samotná diferencia medzi označovaným a označujúcim sa neskôr ukázala ako redundantná a kontraproduktívna), je definovaný predovšetkým rozdielom svojho párového protikladu. Tak napríklad význam slova noc sa dáva okľukou cez inobytie, cez slovo deň, význam slova dlhý okľukou cez slovo krátky, muž je definovaný svojim párovým protikladom, ktorým je žena. Tieto protiklady, odborne nazývané aj binárne opozície, sú organizované logikou ánonie a ako také vyhovujú kalkulu v dvojkovej sústave, operujúcou s jednotkami 0 a 1. 7 A teraz
„podívejme se na věc blíže. 8 Podľa neho „existuje např. fonetická rovina, na níž se rozlišují jednotlivé zvuky daného jazyka; dále je tu rovina fonologická, na níž jsou vyčleneny distinktivní rysy daného národního jazyka a ustanoveny možnosti jejich kombinování i jejich protiklady (např. v japonštině na rozdíl od evropských jazyků neexistuje opozice mezi l a r); pak je tu morfematická rovina, na které se vydělují minimální a dílčí významové jednotky – např. v němčině koncovka ,-te’ v imperfektu ,ich hat-te’; dále je tu syntaktická rovina, na níž se rozlišují slova a kombinují se v syntagmata a věty.“ 11 M. M. Bachtin vo viacerých dielach tvrdil, že tradičná lingvistika sa cíti ako ryba vo vode len po úroveň vety. Ilustratívnym príklad „transfrastickej fóbie“ môže byť napríklad Roman Jakobson, ktorý bol presvedčený, „že mluvčí má vzrůstající volnost kombinování jazykových jednotek, jdoucí od fonému k věte: volnost konstruovat paradigmata fonémů je nulová, neboť kód je tu utvořen jazykem; volnost spojovat fonémy v monémy je omezená, neboť existují ,zákony’ tvoření slov; volnost kombinovat ,slova’ ve věty je reálná, ačkoliv je omezována syntaxí a eventuálně podrobením se stereotypů; volnost kombinovat věty je největší, neboť tu není žádné omezení na úrovni syntaxe (omezení z hlediska myšlenkové koherence promluvy, jež může být uchováno, již není jazykové povahy).“ 12 Exkurz II. (United Kingdom of Codes) 9
Keby sme mali nájsť analógie s predchádzajúcimi úvahami, tak S-kód by v Benvenistovom systéme organizoval jednu rovinu. Mohli by sme hovoriť o fonologickom S-kóde, o morfematickom S-kóde, syntaktickom S-kóde. „S/codes are ,systems’ or ,structures’, that can also subsist independently of any sort of signicant or communicative purpose, and as such may be studied by information theory or by various types of generative grammar. They are made up of finite sets of elements oppositionally structured and governed by combinational rules that can generate both finite and infinite strings or chains of these elements. (S-kódy sú v skutočnosti ,systémy’ alebo ,štruktúry,’ ktoré môžu bez problémov existovať samostatne, bez významovej alebo komunikatívnej náplne, ktorá by ich navzájom združovala, a ako také môžu byť predmetom štúdia teórie informácie alebo rozličných druhov generatívnych teórií. Pozostávajú z uzavretého súboru opozične štrukturovaných prvkov a riadené sú kombinatórnymi pravidlami prostredníctvom ktorých môžu generovať tak konečné ako aj nekonečné zväzky.“ 13 Vieme, čo sú S-kódy, ale zatiaľ nevieme, čo je to kód v Ecovom chápaní. Eco navrhuje označovať pojmom kód označovať pravidlo, ktoré združuje prvky jedného S-kódu s prvkami druhého S-kódu, alebo dokonca s viacerými S-kódmi. Kód vlastne zabezpečuje nielen horizontálnu organizáciu jednotlivých rovín, ale aj vertikálnu organizáciu, umožňujúcu vytvoriť hierarchicky štrukturovaný celok. Kód ako celok je schopný zabezpečiť tvorbu zmysluplných správ-messages, pričom komplexná zložitosť týchto správ je priamo úmerná zložitosti kód. Kód – jazyk stojí v základoch nielen generovania správ – prehovorov, ale aj recipovania, čiže dekódovania textu. Napriek zdanlivej podobnosti binárnej opozície kód/správa s binárnou opozíciou jazyk/prehovor, predsa len Ecov pojem kód vykrajuje „širší výrez“ z poľa označovania a komunikácie než Saussurov pojem langue. Ecov pojem kód totiž nezachytáva len vnútorné, dá sa povedať aj minimálne, podmienky komunikácie, ale taktiež aj interpretatívne odpovede na prijatú správu. To znamená, že práve interpretatívna odpoveď je skutočným svedectvom o tom, či daná správa bola správne alebo nesprávne prijatá, či jej adresát rozumel tak, ako si to prial adresant, alebo či nebola interpretovaná úplne inak, dokonca tak odlišne, že môžeme hovoriť už nie o interpretácii, ale jednoducho a otvorene o dezinterpretácii. Samozrejme, tieto dezinterpretácie nemusia vždy smerovať ku katastrofe, niekedy sa môžu stať dokonca produktívnymi. Exkurz III. Pohľadnica
z Dekonštrukcie 10
Donald Davidson otvorene popiera existenciu niečoho takého, ako je Saussurov jazyk. Je presvedčený o tom, že „nexistuje nic takového jako jazyk, pokud jazyk je něco podobného tomu, co přinejmenším filozofové předpokládají. Neexistuje proto žádná taková věc, kterou by bolo možné naučit se nebo ovládnout. Musíme se vzdát představy jasně definované společné struktury, kterou uživatelé jazyka ovládnou, a poté aplikují na případy...Měli bychom se vzdát pokusů vysvětlovat poukazem na konvence to, jak komunikujeme.“ 14 Iný názor má na jazyk a jeho fungovanie Jacques Derrida, ktorý síce programovoho nadväzuje na učenie Ferdinanda de Saussura, ale zároveň ho aj kriticky komentuje. Tento postoj je priamo vpísaný v enigmatickom slovíčku dekonštrukcia, ktoré vďačí Derridovi za svoju rekontextualizáciu a popularizáciu. Derrida, na rozdiel od Davidsona, akceptuje Saussurove tézy o jazyku/prehovore, aj to, že „jazyk je nutný k tomu, aby mluva byla srozumitelná a dosáhla všech svých účinků, mluva je zase nutná k tomu, aby se vytvořil jazyk; historicky fakt mluvy vždy předchází.“ 15 Čo však Derridovi prekáža, je to, že sa jednak pohybujeme v bludnom kruhu, a jednak to, že takto vydestilovaný jazyk, ktorý pokiaľ má byť systémovou zložkou, kódom, musí byť zo svojho princípu totožný zo sebou samým, ergo musí byť ergonom, ktorý je statický, nehybný. Podľa Derridu nám však jazyk – diferencie; konštituujúce významovosť znaku, nepadli hotové z neba, a taktiež jazyk nie je mimočasový zákon, zo sebou identický Duch, vznášajúci sa nad búrlivými vodami oceánu prehovorov. Práve naopak! „A word’s meaning within the system of a language, what we find when we look a word up in a dictionary, is a result of the meaning speakers have given it in past acts of communication. And what is true of a word is true of language in general: the structure of a language, its system of norms and regularities, is a product of events, the result of prior speech acts. Howevwr, when we take this argument seriously and begin to look at the events which are said to determine structures, we find that every event it itself already determined and made possible by prior structures. The possibility of meaning something by an utterance is already inscribed in the structure of the language. The structures themselves are always products, but however far back we try to push, even when we try to imagine the ,birth’ of language and describe an originary event that might have produced the first structure, we discover that the must assume prior organization, prior differentiation. (Význam slova v rámci jazykového systému, čiže to, čo nájdeme v slovníku, je výsledkom významov, ktoré mu dávali hovoriaci v minulých aktoch komunikácie. A čo platí o slove, platí aj všeobecne o jazyku: štruktúra jazyka, systém jeho noriem a pravidiel je výsledkom udalostí, výsledkom predchádzajúcich prehovorov. Keď však vezmeme tento argument vážne a pozrieme sa na udalosti, ktoré vraj určujú štruktúry, zistíme, že každá udalosť je už sama osebe určená a umožnená predchádzajúcimi štruktúrami. Možnosť významu, ktorý sa nachádza v prehovore, je už vpísaná v štruktúre jazyka. Samotné štruktúry sú vždy produktami, no nech sa snažíme dostať akokoľvek ďaleko do minulosti, dokonca aj vtedy, keď sa pokúšame predstaviť si „počiatok“ jazyka a opísať počiatočnú udalosť, ktorá možno vyprodukovala prvú štruktúru, zistíme, že musíme vždy predpokladať existenciu ešte staršieho usporiadania, staršej diferenciácie.)“ 16 Jacques Derrida preferuje singularitu udalosti, pričom túto definuje prostredníctvom dvoch vlastností. „Jednou z tých vlastností je nezastupiteľnosť, zvláštnosť ako niečo, čo nemožno nahradiť. To je triviálna definícia. Napriek tejto nenahraditeľnosti je vnútri singularity niečo, čo nazývam opakovateľnosťou. Táto možnosť opakovateľnosti je predsa len časťou zvláštnosti: zvláštnosť ako niečo, čo možno zopakovať.“ 17 Meno zvláštnosti, ktorú možno zopakovať, je iterabilita. „Tato opakovatelnost čili iterabilita (iter, ,znovu’ pochází z itara, ,jiný’ v sanskrtu; vše další lze číst jako využití této logiky, která opakování spojuje s jinakostí, alteritou) strukturuje samu psanou značku, ať je jakkéhokoli typu (písmo piktografické, hieroglyfické, ideografické, fonetické, abecední, abychom použili těchto starých kategorií).“ 18 My k tomu len dodávame, že to, čo platí pre písmo, platí aj pre hovorovú reč, a vôbec pre všetky znakové systémy. Poďme však ďalej a detailnejšie explikujme vzťah identity a diferencie: „Máli-být identita opakovatelná a identifikovatelná ve změně, skrze ni a dokonce i vzhledem ,k’ ní, pak musí iterabilita předpokládat určitou minimální rezistenci. Neboť, a to je další zásadní moment, struktura iterace implikuje současne identitu i diferenci. Nejčistší iterace – ale iterace nikdy není čistá – v sobě samé již zahrnuje odchylku diference, která ji konstituuje jakožto iteraci. Opakovatelnost nějakého prvku tu a priori rozdvojuje jeho vlastní identitu, a to i bez ohledu na to, že tato identita se může vymezovat, vyhraničovat pouze skrze diferenční vztah k jiným prvkům a je již touto diferencí poznamenána. Právě proto, že iterabilita je uvnitř každého prvku a mezi prvky navzájem diferenční povahy, právě proto, že konstituuje každý prvek tím, že jej rozlamuje, že jej poznamenává artikulačním přeryvem, právě proto tato rezistence, jakkoli je nepostradatelná, nikdy není setrváváním plné přítomnosti: je to diferenční struktura, jež se vymyká přítomnosti či opozici (jednoduché i dialektické) přítomnosti a nepřítomnosti, opozici, které je poplatná i myšlenka permanence. Proto také značka jako nepřítomná resistence není protikladem setření značky. Stejně jako stopa ani značka není přítomna nebo nepřítomna. Právě proto je význačná, třebaže (de facto) ji nezaznamenáváme... Je to iterabilita jako taková, význačnost značky, jež prochází zvratnosti opakovaného a zvratnosti opakujícího, pronikajíc opakováním a transformujíc je.“ 19 Aby sme si to lepšie vedeli predstaviť, vysvetlíme si to na tomto Derridovom príklade: „Zoberme si napríklad môj podpis. Podpis musí byť zvláštny. Ale musí sa opakovať ako ten istý, a predsa vždy iný. Zakaždým, keď podpisujem šek, je môj podpis iný, a predsa ten istý. To je tá možnosť zostať tým istým, a zároveň byť odlišným. Iterabilita je podmienkou možnosti každej identity, každej zvláštnosti. Tvorí vpisovanie diferencie vnútri absolútnej jedinečnosti.“20 11
Vidíme, že tieto pravidlá nie sú dané raz a navždy. To, že sa vedľa kráľa objavila dáma (kráľovná) neznamená len to, že odteraz máme o jedného kráľa menej a o jednu dámu (kráľovnú) viac, ale aj to, že všetky ostatné figúrky sa vymedzujú rozdielom, diferenčným vzťahom aj voči kráľovnej a že sa jednotlivé prvky navzájom vzťahujú. Keby sme to mali porovnať s jazykom, tak by sme mohli povedať, že určitý znak, napríklad kráľ má svoju sémantickú identitu, ktorá je daná diferenčnými vzťahmi voči znakom, ako sú pešiak, jazdec, veža, strelec. Akonáhle sa objaví nový prvok na scéne – znak kráľovná; nezvyšuje sa len počet prvkov, ale mení sa aj sémantická identita znaku kráľ, ktorý sa bude odteraz vymedzovať cez neprítomný prvok, nový znak kráľovná. Tak sa zmenil význam slova kráľ bez toho, aby sme sa tohto slova dotkli. Zmena sémantickej identity sa nemusí odohrávať (väčšinou sa ani neodohráva) len prostredníctvom vstupu nového prvku na scénu. Môže sa diať (aj sa deje) aj medzi konečným súborom prvkov jazyka. Španielske slovo cólera z titulu Márquezovho románu má dva vzájomne neredukovateľné významy. Keď je afikované slovom >el<, tak potom ho môžeme do slovenčiny prekladať slovom cholera. Lenže keď je afikované slovom >la<, tak potom jeho ekvivalentmi by v slovenčine mohli byť slová hnev alebo zloba. Nuž, keď akceptujeme voľnú sémantickú hru španielskeho slova cólera a keď budeme prihliadať na príbeh Márquezovho románu, tak si dovolíme vysloviť tvrdenie, že až tak jednoznačný tento titul nie je. To znamená, že oproti pôvodného španielskemu titulu, paratextu El amor en los tiempos del cólera by sme mohli postaviť ako disciplinovaný ekvivalent slovenskou (a aj českou) prekladateľkou zvolený preklad titulu Láska v čase cholery, ale s určitou dávkou odvahy aj jeho nedisciplinovaného dvojníka Láska v čase zloby, čo by bolo prinajmenšom výstižné z pohľadu románovej postavy Florentina Arizu. Po doslovnom a metaforickom (ak vôbec takéto rozdelenie ešte má opodstatnenie) vysvetľovaní môžeme urobiť predbežný záver. Jazyku, presnejšie to, čo je predpokladom každého jazyka, každého semiotického systému, nie sú vlastné raz a navždy ustanovené diferenčné vzťahy, ale proces diferenciácie, ktorý, schematicky povedané, Derrida označil slovom-neslovom, pojmom-ne-pojmom différance, zahrnujúce tak proces diferenciácie, ako aj výsledky tohto procesu, tak spaciálnu dimenziu, teda rozmiestnenie, ako aj temporálnu dimenziu, teda odklad, pôvodný odklad. Skrátka diferencie ako také nie sú, ale sa dejú! Rozprava
o prvej vete románu Láska v časoch cholery 12
Táto veta, pozostávajúca z 13 slov, môže byť čitateľovi, ktorý pozná jazyk v ktorom je napísaná, vo svojom neutrálnom, gramatickom, zmysle zrozumiteľná. Je to veta oznamovacia a jej zaradenie k tomuto vetnému režimu je bezproblémové. Zdá sa, že niet tu ničoho, čo by kládlo odpor, niet v nej nijakých miest, v ktorých by význam expandoval alebo sa v určitom bode rozdvojoval tak, že efektom tohto rozdvojenia by bola neredukovateľná ambiguita významu slova. Význam každého slova je viac alebo menej jasný, v nijakom prípade však nie je nejasný. Keď čítame túto vetu, každá slovo vnímame nielen an sich, ale zároveň ho vnímame na pozadí už prečítaných slov. Odborne
sa tomu hovorí významová akumulácia a jednu, podľa nášho názoru
rozhodujúcu, časť jej mechanizmu opísal Jan Mukařovský týmito slovami:
„Zakládá se na dvou okolnostech. První z nich je ta, že významové jednotky,
z kterých se věta skládá, jsou vnímány v nepřetržité posloupnosti, bez
ohledu na složitou architekturu syntaktických podřízeností a nadřízeností;
vzniká tak řada, kterou lze schematicky vyznačit: a – b – c – d atd.
Přistupuje však jěště okolnost druhá, totiž ta, že každá jednotka následující
po jiné je vnímána již na pozadí jejím i všech dřívějších, takže při
ukončení věty je v mysli posluchačově nebo čtenářově simultánně přítomen
celý soubor významových jednotek, z kterých se věta skládá. Postup významové
akumulace, ke které tímto způsobem dochází, bylo by lze schematicky
vyznačit takto: Vodorovně abecedně uspořádaná řada písmen v první řádce schématu znamená posloupnost významových jednotek uvnitř větného celku; svislé sloupce pod každým z písmen prvního řádku pak vyjadřují schematický postup významové akumulace: ve chvíli, kdy vnímáme jednotku b, je již v našem povědomí jednotka a, při vnímání jednotky c známe již jednotky a- b atd. – Nutno podtknout, že stále, i při výsledném nakupení všech významových jednotek věty, záleží na pořadu, v jakém nakupení vzniklo. Věta , na stole mezi knihami stála lampa’ není celkovou organizací svého významu totožná s větou gramaticky stějnou ,lampa stála na stole mezi knihami’ a obě jsou významově jiné, než věta třetí, opět gramaticky jim rovná, ,mezi knihami na stole stála lampa’; příčina významových rozdílů mezi nimi je ta, že významová akumulace má v každé z nich jiné pořadí.“ 22 Významová akumulácia nám umožnila nielen prečítať zmysel prvej vety, ktorý nie je sústredený v nejakom bode, ale je „rozliaty“ v línií, ale taktiež je základom pre identifikáciu toho, k akému vetnému režimu táto veta patrí. Krátky diskurz o diskurze, diskurzných a rečových žánroch 13
Aby sme pochopili, čo je to (medzi)vetné nadväzovanie, musíme opustiť lingvistiku, musíme postúpiť za jazyk/prehovor. Musíme sa dostať na rovinu diskurzu. Žiaľ, tento pojem v našom kultúrnom regióne označuje tak široké sémantické pole, že jednoducho stráca funkciu pojmu a stáva sa sémanticky takmer vyprázdnenou rétorickou ozdobou (kvázi)vedeckých a publicistických textov. Preto asi bude vhodné pripomenúť jeho zaužívaný význam: „diskurz je takový jazykový útvar, jehož minimálními konstitutivnými jednotkami jsou věty, čili je, jak říka Lévi-Strauss, vybudován z velkých (grosses), a nikoli malých jednotek.“ 23 Diskurz,
alebo ako hovoril Jean-Francois Lyotard, „diskursivný žánr určuje
způsob navazování mezi větami, přičemž tyto věty mohou podléhat různým
režimům.“ 24 Niečo podobné nachádzame aj v textoch Michaila M. Bachtina. Aj on bol presvedčený, že keď chceme pochopiť ako funguje jazyk, nesmieme sa zastaviť na úrovni slov a viet, ako to robí tradičná lingvistika, ale musíme sa dostať až za hranicu slov a viet k tomu, čo on označil pojmom výpoveď. Podľa neho až výpoveď sa stáva reálnou jednotkou komunikácie, pričom výpoveď môže byť jednoslová, môže ju tvoriť jediná ucelená veta, ale taktiež za výpoveď môžeme považovať vedecký traktát alebo niekoľkozväzkový román. Výpoveď nie je formovaná jazykom v zmysle Saussurovho chápania nad-individuálnych, zo sebou totožných a nemenných foriem, ale dynamickými rečovými žánrami, ktoré môžeme per analogiam pripodobniť k Lyotardovým diskurzným žánrom. „Rečové žánre organizujú našu reč takmer rovnako, ako ju organizujú gramatické formy (syntaktické). Učíme sa dávať svojej reči žánrové formy a pri počutí cudzej reči už z prvých slov uhádneme jej žáner, vopred vieme, aký bude jej rozsah (t. j. približná dlžka rečového celku), kompozičná stavba, tušíme koniec, to znamená, že od samého začiatku vieme vycítiť rečový celok, ktorý sa neskôr, v procese reči, bude diferencovať. Keby rečové žánre nejestvovali a my by sme ich neovládali, keby sme boli nútení tvoriť ich po prvý raz v priebehu reči, slobodne a po prvý raz budovať každú výpoveď, rečový styk by takmer nebol možný. Žánrové formy, do ktorých odlievame svoju reč, sa prirodzene, zásadne líšia od foriem jazyka, pokiaľ ide o ich stabilitu a záväznosť (normatívnosť) pre hovoriaceho. Sú vcelku oveľa pružnejšie, plastickejšie a volnejšie než formy jazyka – v tomto smere je rozmanitosť rečových žánrov veľmi veľká.“ 27 Rečový žáner formuje celú výpoveď, a až výpoveď dáva vetám ich plnohodnotnosť zmyslu, ktorý je závislý od intencie celej výpovede. Táto bachtinovská intencia nie je nič iné, ako lyotardovská finalita diskurzívneho žánru, teda to, čo má do činenia s účelmi diskurzných žánrov. Rozprava o prvej vete románu Láska v časoch cholery pokračuje 14
A keby sme čítali tretiu, štvrtú vetu, atď., tak určite by sme sa dozvedeli aj odpoveď aj na druhú otázku. Teraz však opustíme hranice Márquezovho textu a cez vôňu mandlí, ktorá môže fungovať ako imaginárny prienik dvoch textov, prejdeme do priestoru žánrovo a tematicky iného textu. Je to klasická detektívka Raymonda Chandlera, zakladateľa tzv. hard-boiled school Nevadský plyn. Pre naše
potreby stačí, keď uvedieme tento krátky fragment: „Candless sa zamračil,
natiahol sa k úzkemu oknu. Okno sa nedalo otvoriť. Skúsil druhú stranu.
Znovu nič. Začal byť nervózny. Chcel zrevať na šoféra. Nedalo sa.
Teraz už vieme, že vôňa mandlí zabíja. Je to naozaj tak, pretože je neklamným príznakom smrteľne jedovatého kyanidu. Kde je kyanid, tam je aj vôňa mandlí a kde voňajú mandle, tam môžeme očakávať aj prítomnosť smrti. Dozvedeli sme sa to tak, že Márquezov text sme otvorili inému, Chandlerovmu textu. Prečo sme to urobili? Jednoducho preto, že keď veríme tomu, že každý znak je definovaný diferenciou, význam každého znaku nie je daný cez bytie, ale inobytie, tak analogicky môžeme predpokladať aj to, že každý text je zrozumiteľný cez iné texty. Jednotlivé texty vzájomne komunikujú, sú pospájané jemnými a zároveň neviditeľnými vzťami, rozvíjajú vzťahy solidarity. Túto skutočnosť výstižne označila Julia Kristeva pojmom intertextualita, ale to je už skutočne iná téma, než avizoval titul nášho textu a preto urýchlene končíme. Text je časťou z pripravovanej knihy Dal segno al fine (Románové podoby erosa). Poznámky:
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|
|