revue pre literatúru, výtvarné umenie, históriu a kritiku

 

 



 

Aktuálne

Podujatia

Archív

Redakcia

História

Knižná edícia

Predplatné

Kontakty

 

Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)

 

Fragment ročník 2001, číslo 1-2

Tomasz Różycki
Hyperborea


Hyperborea

Neočakávaný návrat zimy nás zaskakuje,
keď sa už venujeme jari. Nepomáha slávne
poskakovanie ani ešte slávnejšie podupkávanie,
keďže blato zrazu zamrzlo na kameň. Život sa doslova
scvrkáva v rukách.

A zas sa treba ovinúť hrubou vrstvou, skryť sa
hlboko. A mráz chladnokrvne stína výhonky, púčky, klíčky.
Po spustošení sadu odchádza na veľkých, mäkkých
labách, opitý nadšením.

Come rain or come shine

Marec začína trúbka. V izbe vedľa sa dieťa pohybuje
v spánku, s niekým sa rozpráva. Sarah Vaughan mieša mlieko s popolom,
čiastočky tmy sú ťažšie než niečo, čo nás neopúšťa od samého
začiatku. Chýbajú len slová. Cítiť to výrazne, aj dážď sa
vyhýba niektorým miestam. Práve tým, na ktoré si položila ruky.

Epilóg

Zaspávame v tieni, pri otvorenom okne, v tom čase
hudba vykonáva drobné práce, pohybuje mŕtvymi predmetmi,
vpúšťa celé koryto vzduchu. Vrabce zďaleka pozorujú
príbehy, strany sa samy obracajú, pár ráz sa mení denná doba,
sezóna, epocha. Dochádza k neodpustiteľným rozhodnutiam.                                Farby sa rozmnožujú
na vedľajšej stene, rozbiehajú sa po nábytku. Keď otváram oči,
všetko stuhne a čaká na prvý pohyb.

Zima, zima

Zima odstupuje, zadupáva ohniská v sadoch, zvinúva plachty
a šiatre. Bez zrejmej príčiny, na prahu víťazstva

odchádza, dáva dole obliečky, prestieradlá, demaskuje les,
pole aj chodníky.

Teraz mesto odpočíva, skončilo sa obliehanie. Vstávam a pomaly
kráčam, obzerám si stopy po okupácii: ulice a chodníky sú plné
blata, na námestie a na múry vystupuje špina a plieseň, hnedé a sivé
frakcie. Pod nohami rozkvitajú benzínové škvrny,

dávajú o sebe vedieť podzemné hnutia lariev, doteraz
spiace vírusy, farby sa hašteria, všade je plno odpadkov,
obhryzených kostí. Odvíjam obväzy a vidím ranu,
teraz odkrytú, vystavenú pôsobeniu svetla,

ktoré pomaly preberá zhnité lístie, dvíha spráchnivené konáre,
obrazia rozmočené stránky, nerozpoznáva slová.

Mágia

Stmieva sa, o chvíľku je koniec. Dávam ti meno Didymos,
lebo si blížencom mojej krvi. Po prvých chodníčkoch
spánku prichádzaš, stačí zatvoriť oči, napísať prvé
slovo. Si tu preto, aby si ma pokúšal.

Rozpoviem ti celý život, vyber si: naľavo je to, čo je temné,
napravo to, čo je čierne. A v noci ma stále budia tie hodiny,
čo dávno nejestvujú – odbíjajú zimný čas.

A akosi ti verím, a takáto je naša stávka: dva poháriky vodky,
a kto prejde touto stenou, vezme si to, čo zostalo – zožltnuté fotografie,
neodoslané listy, vlasy v obálke, až kým sa nerozpadnú.

Zapisujeme krvou, akoby písmená žili, ďaleko od sviec, dychtivo,
čakajúc na chvíľu slabosti, neopatrnosť, sen.

Elégia

Október, trpký dážď. Jeseň tu ochorela
na pľúca. Dýchaj pokojne, zhlboka, až celkom
do dna, nech tá červená melanchólia pretrhne vzdúvadlá
na Odre. Ďalší zázračný spôsob ako vyhnať

démona. Mesto sa rýchlo podrobilo,
všetky znaky tomu nasvedčujú, ešte sa bránia omrvinky
krvi, ešte sa vrásni koža rieky. Ale vietor
už rozostavil svoje tatárske hliadky na hraniciach periférie.

Ale diabol stále býva za kanálom, naľavo
od Schodov a značí tabletky krížom. Možno priveľmi
túžim, možno je to jednoducho koniec storočia.
Usilujem sa dýchať pokojne, pomaly, kým sa mi

nezamotá hlava. Potom zvápenatie vzduch, ešte raz
prežiť, o tú chvíľku strachu, svoju smrť.

Siedmu noc píšem túto báseň

Nebo sa rozjasňuje nad Parížom, a Słowacki ustavične
pľuje krv. Kdesi na východe je dúha, ufňukaná duša
vstáva ako chladný vietor zo Seiny.

Okno do izby je otvorené, poletujú listy, prach tancuje.
A počuť, ako ktosi v pľúcach píska dunku, až praskajú
bubienky krvi.
Ľavý anjel tam sedí, vzorku sliny z vreckovky číta
ako báseň. To sa len zdá – hovorí. Usadil som sa v gýči.
Tento list je otvoreným oknom.

Skoč a dám ti celé kráľovstvo. Budeš utekať z kopca,
tam dolu je Ikwa, chlapci plavia kone.

Halič

V záhradkách pália lístie a dym sa hryzie
s októbrom. Žmúriš oči a tým postrčené
oblaky odkrývajú modravé podnebie
dňa. Cez mihalnice vidieť spiace hory a prach

stúpajúci po tatárskych chodníkoch. Červená
armáda odchádza, postúpaná tráva dvíha hlavu,
vzdorne. Na pusté nádvoria padajú sadze. Až
teraz ťažko štartujú včely. Zvony z kopca

udierajú do zátylku snov. Prebudená Visla sa ježí,
nehybní králi otvárajú oči. Zreteľne
vidieť, že rozhýbaný vzduch je plný
baktérií, duchov mŕtvych. Krúžia, priživujú sa

na nás, rozprávajú sa. Na múroch tohto mesta,
na tvári rána, pod predkožkou noci.

Vaterland

Marec, sezóna kraľovania mastných vetrov
spoza Odry. V jelšine a v kríkoch húkajú
germánski bôžkovia. Trocha spím a trocha čítam,
ale koniec si stále odkladám na zajtra, na deň,

keď príde jar a hodí pochodeň rovno do stredu
mojich snov. Trocha spím a trocha kráčam vo sne
popri rieke a vyzerám tú loď, či už
dorazila k brehom zaslineným hmlou, či už.

A to je zdetinštenie, weltschmertz, hrudka soli
na dne popola po spálenom meste, ktoré
nosím v zápalkovej škatuľke. Nedaj sa zviesť
vetrom, lebo ťa zdvihnú, odnesú a odhodia

niekde v lesoch, medzi štebot sviežich dcér Germánie,
sovie škreky. Som tu oddávna, trocha
spím a čítam. Nehovoril som ti o tom, ale
často sa prebúdzam v tej prázdnej lodi, uprostred

rieky, a vyzerám ťa na brehu, v hmle.

Ten druhý život

Hlad zapisuje po dvadsať strán denne, riadok
po riadku, všade vídať jeho meno, na zrkadle
a na tanieroch, nemôže nájsť adekvátne slovo
pre to, čo už vie, nijakúé zaklínadlo. Jeho fantastický
román rastie.

Pozorujem tie úsilia zboku, čosi v tieni, v pohodlnom
kresle na terase. Júl rozpaľuje štvrte vzduchu,
takže stojí za to vycúvať z pekla aspoň na chvíľku,
nabrať do úst odstup.

Nové kapitoly sú ešte šialenejšie. Tak celé
kmene vyrážajú na výpravy, banky vystavujú
potvrdenia o dôvere, chronológia sa trhá a pribúda postáv,
všetci sú poznačení tým istým hladom a tušom, ale slovo
nemožno nájsť.

Toto je len začiatok, viem. Nezaprel som nič,
a predsa ma nikto nespoznal. Nikto nepozná túto úlohu. Viem
aj niečo o konci, ale nehýbem sa a ticho sem znáša
kartónové škatule, stavia naokolo pyramídy zo zahanbenia,
nemé veže.

Onedlho sa to zmení. Hlad pohltí slová, celú prázdnotu
náhod, vie, čo je to pomsta. Zaklínadlo zostane
hneď vedľa, ale rozprávanie nenájde svoj zmysel. Budú iné,
zázračne falošné modlitby, a stane sa –

prídu nové armády a pažravé bandy.
Hlad prehovorí vlčím nárečím a nebudú písmená..
Vtedy budú volať a na čisté stránky polí vyjde z tmy
Nový satrapa, nemý blázon, čierny duch poézie.

Neskôr, v inom živote
Chagallovi

Nikdy som nedokázal umrieť. Nesmrteľnosť
je lietajúca ryba z môjho sna, ponáral som ju do temperových farieb,
natieral olejmi, rumelkou a chrómom,
videl som, ako sa vznáša nad domom a lúkami.

Nejestvovali nijaké hranice, na anjelských krídlach
sa zjavovala stále tá istá melódia pre husle, tancovali
tam mačky s ľudskými tvárami, ľudia s kozími hlavami.
Boli sme všetkým, každým tvorom;

tie krídla nás unášali pred pogromami, nebo sa
obracalo nad Vitebskom aj Parížom, oblaky
klesali a my sme sa vznášali ako čmuha sadzí z krematória,
nosila si závoj a svadobné šaty a žili sme navždy,

narodení pred toľkými rokmi, že si pamätám prvé
farby aj tú oknom vylietajúcu rybu. Nie je pravda,
že som nerozmýšľal o smrti, ale ukázalo sa, že je to len
sen, že je vlastne iba celkom iný život. Pýtal som sa

všade a všetkých, kde je koniec a nikde
sme sa nezastavovali. Čas nepozná hranice,
jednoducho neexistuje. Je to lietajúca ryba, a kdesi
nad ňou sme my, naša láska, naše večné narodeniny.

A teda vojna

Čosi nám muselo uniknúť, evidentne sa toho veľa udialo, kým
sme spali, za naším chrbtom sa popresúval nábytok, zmenil sa
oficiálny jazyk a valuta a zobudili sme sa teraz v inej krajine.
A nie je to vlastne ani záležitosť oficiálnych farieb.

Jednoducho sme museli pridlho spať, zabudnúť na základné
veci, keď nám teraz prinášajú účty, prerušujú nám prívod plynu.
Keď naše dokumenty patria teraz cudziemu štátu, ktorý
prebúdza smiech a obavy.

Musel nám uniknúť nejaký závažný detail, nejaká rozhodujúca
chvíľa, keďže naokolo sú celkom neznáme veci a na predmestiach
počuť nepredstaviteľné nadávky. Na vyvolaných záberoch
až teraz vidieť, ako sa niekto trápi nad naším detstvom.
Museli sme sa pridlho zaoberať sami sebou, pridlho zostávať
vo sne, ak už nereagujeme na žarty a obyčajné hry
nás desia. Muselo sa stať niečo, o čom nevieme.

Muselo sa niečo stať v tú noc, keď sme zatvorili dvere našej izby
a temnota, čo zostala tam,v tom hluchom tichu, postúpila
o tri kroky bližšie k prahu.

Entropia

V ten jún, keď slnko zháša trávniky
pri Odre a rozpadajú sa mosty, som povedal,
že nemáme vlasť, umrela pri prevoze,
no možno ju rozniesli na hrivách jazdecké armády,

a básnici prekrútili jej meno, zomleli ju
novinové litery. Preto každý odniesol, čo mohol,
pod viečkami – zem, piesok, tehly, celé plásty
neba a vôňu trávy, a teraz sa nevie,

čo s tým urobiť, ako zatvoriť oči, ako spať
a plakať. Je jún a čoraz ťažšie sa s ňou ide.
Pýtam sa, prečo nespálili Ľvov,
prečo ho nepremenili na popol, ľahký dym,

nikto by nemusel nosiť takú ťarchu celý
život a padať sto ráz ešte aj v snoch.

Preložil Karol Chmel.

 

Obálka čísla:

Kresba

Pokochajte sa!

Obsah čísla:

Emile Cioran
Vyznanie

str. 3

Roland Francois Sauvage
Básne
str. 5

David Albahari
Neobyčajné poviedky

str. 11

Alexander Sergejevič Puškin
Eugen Onegin
(Román vo veršoch)
str. 15


Krása ako symbol pravdy
(Posledný rozhovor s Andrejom Tarkovským)
str. 63

Tomasz Ró
życki
Hyperborea
str. 69

Bogdan Bogdanovič
Disciplina etrusca
Stratené mesto
str. 83

Ivan Kadlečík
Keby sa klarinet podobal na kopu kovového šrotu

str. 101

Peter Michalovič
Rozprava o venovaní, názve a prvej vete jedného románu

str. 109

Francois D'Orcival
Dvaja tajní agenti
str. 125

Dragan Velikič
Severná stena
str. 135


 

 


© 1987-2014 F.R.& G. publishing
The publication of this website has been made possible by a grant from the Fund for Central & East European Book Projects, Amsterdam.