|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2001, číslo 1-2 Jednému mužovi, ktorý je opravár, vodoinštalatér a sklenár, tu na okolí vtipkári hovoria Klarinet. A naozaj: je vysoký, chudý, počerný, akoby dopredu nachýlený: len doňho fúknuť! Ide však o povrchné zdanie a nedorozumenie, lebo prezývku Klarinet dostal podľa zvláštneho zvuku, čosi ako bf, bf, ktorý vytvára zošpúlenými perami, keď drahokamom reže tabuľu skla: pomáha mu to sústrediť sa na jemnú a citlivú prácu. Ten muž má meno podľa toho, čo vie, chce a odváži sa robiť, pričom netára zbytočnosti, len vysiela niekoľko málo vnútorne potrebných signálov, ktoré ho zbavujú napätia a úzkosti – teda oslobodzujú. Je to
otázka identity. Zasklený oblok, alebo hŕba črepín. Keby sa klarinet
ponášal na husle, bol by zbytočný a márny. Napríklad
takto: „Z Matice vyhodili dr. Miša Fedora, ktorý sa s nimi v tomto čase súdi. Neviem (alebo viem?) ako to dopadne, ale dokázal im falšovanie posudkov pri pracovných previerkach, podpisoval čistý papier, na ktorý sa potom napísalo hodnotenie. Lenže nie impostori sú vinní, ale on, lebo s tým nesúhlasí a protestuje. Cynická fraška. Vyhodili ho v podstate pre náboženstvo, na ktoré síce má každý zaručené právo (tak ako na vzdelanie, vyjadrenie názoru atď. atď.), ale zabudlo sa zaručiť, kto toto právo nemá, tak ako to poctivejšie robí gramatika, stanovujúc výnimky z pravidla; výnimky vraj potvrdzujú pravidlo, takže je to v poriadku – keby to nebol sofizmus. Teda každý má právo – okrem tých, ktorí ho nemajú.“ „Priateľu, 15. tohto mesiaca som si na Teba spomenul trochu intenzívnejšie, no k otázke, ktorá súvisí s tým dňom, ako si ma informoval, sa dostávam až teraz: čo robíš? Máš zamestnanie? Pýtam sa tak hlúpo napriek tomu, že také otázky u nás neexistujú, ako som sa dočítal v ktorýchsi novinách. Takže ma naprav, aby som si nemyslel o dobe a komsi veľmi hlúpom, kto tú dobu robí (robia), nepravdy a ohovárania, teda mi napíš, že Ťa nechali v zamestnaní, alebo Ti nezabránili nájsť si také, ktoré Ti patrí.“ „Ozvi sa, Michal, čo sa deje v Bratislave, lebo tam nechodím a temer nikoho niet, kto by sa nebál napísať mi, takže sa pomaly dostávam do izolácie a to, čo mám, je pomaly už len strach sprevádzaný nádejou, že aj strach je pre prenasledovanú zver dobrodiním, ktoré nielenže vyjadruje vôľu žiť, ale aj zostruje vnímanie, bystrí zmysly, brúsi vnímanie a nedá zaspať mysleniu ani cíteniu, čo je možno viac ako štátna cena. Snažím sa sem-tam čosi napísať; keď z toho bude aký-taký celok, venujem Ti kópiu.“ „Dosť som si vážil aj zaslúžilého umelca, či slúžiaceho, posluhujúceho umelca Mináča, či jeho štýl, niekedy elegantne tancujúci k hĺbkam: čo som od neho naposledy čítal, už iba elegantne tancuje, ako mu pískajú; a tento tanec je už potom aj trápny, lebo štýl ide per pazuch s myslením – a jeho myslenie v Pravde (o Solženicynovi) prezrádzajú takéto štylistické skvosty napr.: „Aký štýl! Aká hĺbka!“ To je, ak nevieš, Mináčov argument na jeden citát zo Solženicyna. Výkričníky. Nie výkričník bolesti, poznania, zúfalstva, ale výkričník učiteľský nad zlým žiakom Solženicynom, ba vlastne hulákanie ožralcov spitých mocou a neomylnosťou: keby sa tým aspoň spili do nemoty. Pán predseda Matice slovenskej takto radšej obhajuje Sovietsky zväz, ktorý to asi nepotrebuje, ale nezastane sa ľudí, ktorých z Matice vyhodili a vyhadzujú. A tak si radšej – pomocou výkričníka, pravdaže – zašpiritizoval o stredoveku na adresu Solženicyna: „Ako škarede tu smrdí stredovekom!“ Takýto bojový pokrik s výkričníkom mi pripomína Indiánov, alebo vyrevovanie hlúpych hesiel: to tuším stredovek nepoznal, aspoň nie v takej miere. Zato stredovek poznal jedno jediné sväté učenie, jednu pravú cirkev atď., a vedel ako zavrieť papuľu tým druhým, ako zakazovať knihy atď., čo je príliš známe – len pán Mináč si myslí, že to je história. A tak aj jeho demagógia sa poučila na tom najlepšom, čo ľudstvo v tejto oblasti poznania vytvorilo: učene a zasvätene hovoriť o tom, čo čitateľ zatiaľ nesmie poznať, ale musí dôverovať autorite zaslúžilého umelca, ktorý je posvätený a má v rukách všetky prostriedky. A predsa sa cíti napadnutý, ohrozený, lebo nejaký „hlupák alebo blázon“ S. si dovolil na čosi „zaútočiť“. Prečo sa tak hrozne ktosi bojí hlupákov a bláznov, nevieš? Napokon, prečo by nejaký blázon nemohol tou najnevinnejšou zbraňou bezmocného pera zaútočiť na tabu; odkedy myslenie pozná tabu? To do oblasti myslenia, umenia, intelektu nepatrí – iba mu ho vždy zvonku dodávajú primitívne kmene, žijúce aj v civilizovanom svete medzi nami: mrzí ma, že týmto sa k nim pričlenil aj spisovateľ a mysliteľ, intelektuál Mináč, ten polemik z povolania: ale aj jemu sa tuším najlepšie polemizuje s tými, ktorí majú v ústach „roubík“; pravda, oni za to nemôžu, že museli, žiaľ, zapchať ústa tomu, kto neprikyvuje a nesúhlasí: on ich prinútil k tomu, lebo nesúhlasil. Takže násilie, vraví pán M., nie je ich podstatou, len ich k tomu vždy ktosi prinúti, a keď ich už k tomu nemá kto vyprovokovať, prinútiť, prinútia ho, aby ich prinútil, alebo si ho vymyslia. Alebo si na to proste zvykli a nemôžu bez toho žiť. Alebo, keď už násilie nie je podstatou, potom je teda len javom. No S-ovi, alebo mne, alebo Tebe alebo Jankovi Stonožkovi môže byť dosť jedno, či ho prenasleduje a obmedzuje podstata alebo jav. Vlastne ani neviem, kto ma vyhodil z práce: podstata? jav? A ak zdochnem, bude to dvakrát jedno. Ale ak sa dobre pamätám na učebnice, tam sa predsa len dosť jasne hovorí o násilí a nenávisti ako o fundamente; pravda, je to nenávisť len k nepriateľom: ale ako spoznáš, kto je priateľ? Napokon aj prevencia sa vždy osvedčila, lebo potom už môže byť neskoro a musíme byť bdelí. A tak radšej končím, lebo by ma napr. p. Mináč mohol obviniť z buržoázneho humanizmu – a to by mi vadilo, lebo nielenže nemám rád humanizmus s prívlastkami, ale ani buržoáziu: najmä nie tú našu, dnešnú. A čo sa týka tých prívlastkov, viem, že to je dialektika, teda že násilie, aj vraždy a pod. odsudzujeme, ale povoľujeme, žiadame ich, keď sú s prívlastkom, ktorý je predpísaný. No to je iluzionistické kaukliarstvo, keď sa fyzikálne a zoologické chemické zákonitosti prenášajú do sociológie, práva, morálky, histórie, literatúry a i. Dialektika, filozofia sa stala ancillou moci; úlohou filozofie už nie je svet poznať, netreba nám už nič poznať – jej úlohou je svet zmeniť, t. j. obrátiť ho na obraz tých, čo majú moc. Preboha, aký to bude svet?“ Istý mladý Literát sa nedávno v televízii vyslovil približne v tom zmysle, že naši spisovatelia disidenti boli väčšinou agenti či spolupracovníci tajnej bezpečnosti. Televízna relácia vznikla pod odborným dohľadom vysokoškolského profesora Literáta, ktorý v Bratislave učí mladých poznávať slovenskú literatúru, ale správa sa k nej, akoby mu skoro celá osobne ublížila: len neviem ako a čím mu to tá literatúra robí – azda že je trochu väčšia? Iný Literát, významný činovník Spolku slovenských spisovateľov, píše kdesi vraj: „Namiesto lietania z literatúry na dlažbu išlo v skutočnosti napríklad o lietanie z ústredného výboru komunistickej strany do menej mocensky exponovaných inštitúcií kultúrneho, vedeckého, vysokoškolského či mediálneho charakteru.“ Podľa neho „spomínané obyčajné miesta naozaj neboli na zahodenie, ani na vyhodenie, ale išlo o nanajvýš elegantné pôsobiská, závideniahodné kariérne posty a skvelé profesionálne príležitosti“. Podobne rozladené a falošné pazvuky nie sú dnes osamelé, lebo veď je praktické i módne, príjemné a užitočné a pohodlné neobzrieť sa dozadu, nevidieť za seba, aj keď na spätnom videní spočíva celá kultúra a civilizácia – veď vpredu nie je zatiaľ nič, len predpoklady, približná hmla a čerň. Ľudskosť je vlastne pamäť. Lebo ak sa človek nepodobá na semého seba a všetkých predchádzajúcich, na svoje dejiny, začne sa podobať na všetko, totiž na Nič. Preto je optimizmus vlastne vždy perspektívne konzervatívny. Alebo naopak? Asi takto:
„Čudujem sa, že očista našej kultúry stále trvá: mám, pravda, na mysli očistu slovenskej kultúry od intelektu. Stalo sa slúžkou: umenie, literatúra. Slúžka, ktorá nemá voľno či povolenú vychádzku ani v nedeľu poobede, čo je proti základným odborárskym právam. Lebo literatúra, ktorú si osobne spájam viac s intelektom než s citom a pod., prestáva myslieť, len gága. Ajhľa, aby som nehovoril do vetra, mám pred sebou Slovenské pohľady, ktoré založil istý Hurban, ročník 90: „Ivona, máš peknučké vlásky, a ako ti ide robota? Keď ti pôjde robota dobre, budeš ešte krajšia. Keby si zvýšila výkon, bola by to hotová poézia. Keď sa naučíš šetriť lepšie materiálom, napíšem o tebe báseň do závodného časopisu...“ To necitujem z ročníka 70! Mám dôvodné podozrenie, za čo sú tituly a odmeny: za službičku, nie za myslenie, teda nie za to, čo má umenie robiť (ako dážď – pršať, vietor – viať, intelekt – myslieť), ale za to, čo robiť nemá; teda je to úplatok, ako keď platíš muzikantov za to, že nehrajú. Veď toto, čo tu citujem, je len akési násilné lyrizovanie a baladizovanie fráz, kampaní, hesiel atď. a pod. Napokon, mocná ruka dr. šmatlákovcov asi toto potrebuje. A to im nik neberie. Nech si to mají, nic tím nezískají...! Ale prečo musia naviac krágľovať ľudí? V chatrčiach sa rodia sveta spasitelia – čítam náhodou, ako mám otvorené Pohľady, jeden verš, pointu básne. Lenže títo spasitelia sú už dávno vo vilách! Spasili nás, teraz sa už len vypásajú, a my môžeme ísť kravy pásť; tým, pravda, nechcem povedať, že mám niečo proti kravám – práve naopak: krava je proti niektorým známym volom posvätné zviera. Nech žijú kravy!“ „Zaujímavá je aj reakcia na môj list Zväzu spisovateľov – totiž absolútna ne-reakcia; nemyslím oficiálne, ale ani z kuloárov sa mi doteraz nepodarilo nič dozvedieť, nikto nič nevie; to je dosť výrečné. Poučili sa a hodili list do koša nielen preto, že im asi nie je príjemný, ale iste aj preto, aby mi “nepoškodili”, t. j. aby som si sám neškodil, keď už som taký hlúpy a napíšem veci, ktoré by som si mal len myslieť – aj to len potichu a na záchode. Nuž zrejme sa našiel nejaký dobrodinca, čo má viac rozumu ako ja, a list hodil na WC, aby mi pomohol. Desím sa chvíle, keď sa začnú rojiť títo dobrodincovia a vytasovať sa s tým, ako nám pomáhali: najmä tým nám pomáhajú, že sa tvária, akoby nevideli, že zdochýname. Ale dúfam, že ešte tak skoro nezdochneme a bude nám dožičené uvidieť ešte pár takých smiešnych vecí, aké sa tu dejú.“ „Istého
aprílového vlahého večera, na sv. Juraja rytiera, ma navštívili traja
páni a dve autá, a vybrakovali mi písací stôl. Dotyčných velice veľmi
zaujímala korešpondencia; nijakú som, našťastie, nemal, takže mi pobrali
“len” kópie mojich diel, esej, recenzie... Nemôžem si teraz dopriať
ani potešenie čítať seba, utešuje ma len, že ma čítajú oni. Rozšíril
sa tak okruh mojich čitateľov a v istom zmysle publikujem! Horšie je,
že mi úradne zabavili diáre, kde som si, opäť našťastie, neznačil súlože,
ale počet kilometrov na aute, kedy som mazal kolesá a vymenil olej v
prevodovke. Tým ma celkom znemožnili. Samozrejme, dodnes mi nič nevrátili.
Bola by to groteska, keby to nestálo kus nervov. Aj debata s nimi bola
veľmi zaujímavá, okolo polnoci vraj chodia múzy, ale aj zlí duchovia
– a tak som onej vlahej noci kráčal domov, ponížený až pod zem z čohosi
nedefinovateľného. Ale asi z toho, že ktosi má moc a právo kontrolovať
človeku, povedzme metaforicky, spodky. „Dokonca som počul, že mi vonku aj čosi nedávno uverejnili. Čo z toho bude, neviem: napokon vraj sú aj nejaké helsinské dohody o všelijakých právach, ktoré som zatiaľ osobne nepocítil. Od polície mám zatiaľ a Odvtedy pokoj, hoci viem, že bdie. Nuž ale čo? Veď človek chce len normálne žiť, pracovať, písať, uverejňovať, nežiť v pretvárke a pod. Je to tak veľa? Neviem, ale normálne je asi nenormálne. Tým som, pravda, nič nové nepovedal. Ani nič nové nemám; som tu sám ako kosodrevina.“ „Pred rokom sa mi narodila dcéra! A tým sa to všetko začalo. Od radosti som napísal čosi ako esej, fejtón alebo kratšiu prózu o tomto fakte a jeho súvislostiach. Že sa mi narodila dcéra, môžem ľahko dokázať, avšak Európa to nesmie vedieť, lebo takto som vraj podal informácie o živote u nás. Teda literárne dielo, v ktorom sa pravda a fikcia miešajú do estetického tvaru, poškodzuje čiesi záujmy podľa 112. paragrafu trestného zákona! Vyzerá to ako krutý aprílový žart a stalo sa to naozaj v tomto apríli, hoci tí, čo so mnou asi štyri hodiny o tomto debatovali, nevyzerali žartovne. Spomenutá esej totiž nedávno vyšla v časopise Svědectví bez môjho súhlasu. Mám sa teraz hnevať na dcéru? Veď hej, helsinské dohody sú jedna vec, čo bude so mnou – druhá vec. Výstrahy a hrozby. Alebo je úlohou spisovateľa nepísať? Nuž také ja mám detstvo. Napísal som aj čosi o hodinách, o zvonoch, o Hamletovi a pod. a teraz sa už len pomaly bojím, kto z toho urobí trestný čin. Veď je to nonsens a absurdita! Josef K. i Kafka by sa čudovali! Napísal som aj esej o svojom starom otcovi a poslal súdruhovi Reiselovi do Pohľadov, ale sa mu nehodila, nuž ju vrátil. Isteže by som radšej publikoval doma, a to, že nesmiem, sa neprieči platným zákonom; keď publikujem inde, to sa však prieči, nech by to bolo akokoľvek nepochopiteľné. Vysvetliť by to mohla azda len dialektika; nech žije!“ „Starosti s domom (ten už stojí), potom starosti s tajnými i všelijakými verejnými, čo začali vyvíjať nátlak na moju ženu, odo mňa sa chcela furt nejaká sebakritika, pod nos mi preťahovali rozličné trestné paragrafy, lebo mi čosi uverejnili na Západe, a podobne. Nuž som sa aj bránil, aj bál aj smial aj šedivel – ale sebakritiku som nenapísal ani nepovedal, ani nepoľavil nič zo svedomia svojho. A tak ma dali pod kontrolu, aby ma bolo lepšie vidno, lebo moc sa veľmi trápila, keď mi nevidela pod pokrievku a nepočula, čo si doma na záchode myslím. Teda ma zamestnali. Prišlo raz písmo zo Slovenského národného múzea, aby som sa tam dostavil vo veci miesta. Riaditeľ mi dal do ruky dotazník a o týždeň už som aj klusal ráno na siedmu – pracujem ako asistent v dokumentačnom oddelení, chytám mole a kontrolujem vlhkomer v depozite, aby sa národu nerozsušili staré vahany, črpáky a korytá: inak národné korytá sú inde, pri nich sú iní, nie ja. Čosi vyše mesiaca som teda etnograf a aspoň navonok je okolo mňa ticho; pravdaže, tajní sa tu už boli pospytovať iných, ako sa mám. Aj oni teda majú svoje starosti dojímavé. Dali mi, ako vidíš, zamestnanie, a urobili tak z viacerých zrejme dôvodov, no som si istý, že ani jeden z tých dôvodov nebol humanizmus, spravodlivosť či veľkorysosť. Som už len zvedavý, čo bude kto za to odo mňa chcieť, no ja nič nemám, ja nič nedám, veď napokon právo pracovať je zaručené a ja som ten, čo predáva pracovnú silu – a to ešte nie vysokoškolskú a kvalifikovanú. Celá táto záležitosť išla, ako sa zdá, z Ústredného výboru a ministerstva a má vzbudiť zdanie, že u nás je už všetko v poriadku. V robote ma prijali slušne a nemôžem sa sťažovať, no o to nejde, lebo v podstate a v princípe som i naďalej diskriminovaný, sledovaný, “postihnutý” a nikto mi nenahovorí, že mám všetky občianske a ľudské práva – a nejde len o mňa, dobre vieš.“ „Nuž Teba bolieva hlava, ja sa zasa občas v depresii a nespavosti chvejem; ale Ťa prosím, drž sa! Telo nás zrádza ako cudzí predmet. Duch vraví: neboj sa, buď silný, nedaj sa atď., ale začne sa ti triasť žalúdok, únava, chvenie rúk, poskakuje sval a bolí zlatá žila. Nuž čo. Lepšie už nebude. Ostáva nám “len” ako-tak čestne obstáť a vydržať po číhajúcu a istú smrť; všetko ostatné je neisté a obsahuje eo ipso aj čosi, čo možno z nedostatku lepších slov nazvať nádejou.“ Zdá sa teda, že náš pán Klarinet, ten opravár a údržbár – na rozdiel od slovenského Literáta – by pokojne mohol byť aj disidentom. Vlastne aj je, hoci o tom nevie. Kto by bol potom ako hra? P. S.
Použité citáty sú z autorových archívnych listov literárnemu vedcovi
Michalovi Gáfrikovi z rokov 1974 – 1976.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|
|