|
|
|
|
Aktuálne
Časopis Fragment / F. R. & G. (fan page)  |
Fragment
ročník 2001, číslo 1-2 Na písanie mám chuť iba vtedy, keď cítim, že vybuchnem, keď ma zaplavuje horúčka a netrpezlivosť, keď sa celý ponáram do šialenstva. Píšem, aby som si vybavil účty, aby som invektívami nahradil zauchá či výmenu úderov. Zvyčajne sa to začína takto: ľahké, narastajúce chvenie, ako po urážke, ktorú sme mlčky pretrpeli. Napísané slovo je ako oneskorená replika alebo odročený akt agresie: píšem, aby som neprešiel rovno k činnosti, aby som sa vyhol kríze. Písanie prináša úľavu, je odvetou toho, kto nevie zniesť hanbu a v slovách sa búri proti sebe a blížnym. Rozhorčenie nie je ani tak morálnou, ako literárnou reakciou, je teda zdrojom inšpirácie. A múdrosť? Je práve jej protikladom. Mudrc v nás ničí naše životné sily, je ako sabotér, ktorý nás zmenšuje a paralyzuje, číha na šialenca skrytého v nás, aby ho utíšil, skompromitoval a zdiskreditoval. Inšpirácia? To je prudké rozochvenie rovnováhy, neurčitá rozkoš vyplývajúca zo seba-potvrdenia alebo sebazničenia. Všetko, čo som napísal, som napísal v horúčke. A predsa som si celé roky myslel, že ja jediný som normálny. Tá pýcha bola spásna: dovoľovala mi pokrývať papier písmenami. Prestával som písať len vtedy, keď šialenstvo haslo a padal som ako obeť zákernej skromnosti, vražednej pre tento horúčkovitý stav, emanujúci intuíciu a pravdu. Môžem písať len vtedy, ke&ď na chvíľu stratím vedomie vlastnej smiešnosti a uznávam iba sám seba za alfu a omegu. Písanie je provokácia, je – našťastie falošným – pohľadom zhora na skutočnosť, na to, čo je alebo čo sa zdá, že je. Súperiť s Bohom, či dokonca ho poraziť s pomocou slov – to je to k čomu smeruje úsilie spisovateľa, dvojznačného indivídua, vnútorne rozpolteného a pyšného, človeka, ktorý sa dal uniesť mánii veľkosti, vždy problematickej, no občas priam obludnej. Nejestvuje nič úbohejšie ako slovo, a predsa vďaka nemu sa vieme vzniesť na výšiny šťastia, celkom na vrchol, kde okrem nás už nie je nikto, tam, kde necítime ani ten najmenší tlak. Všetko to vďaka slovu – samej esencii krehkosti! Je zaujímavé, že tieto vrcholy možno dosiahnuť aj vďaka irónii, pokiaľ v nás prebudí – pri svojom dôkladnom ničiteľskom diele – satanské zimomriavky. Slová ako prostriedok umožňujúci extázu... Všetko, čo je naozaj intenzívne, má v sebe niečo z raja alebo pekla, s tým rozdielom, že raj si môžme len domýšľať, zatiaľ čo peklo máme šancu uvidieť a – čo viac – aj pocítiť. Jestvuje ešte jedno, možno najdôležitejšie privilégium, na ktoré má spisovateľ monopol: môže sa oslobodiť od ohrozenia. Neviem, čím by sa stal, keby nemal túto schopnosť začierňovať papier. Písanie je zbavovanie sa výčitiek svedomia a urážok, chrlením vlastných tajomstiev. Súpisovateľ je niekto duševne menejcenný, kto sa lieči fikciou slov. Z koľkých psychických zrútení, koľkých vážnych kríz som sa dostal vďaka týmto malicherným liekom! Písanie je priestupok, ktorým sa človek môže unaviť. V skutočnosti píšem čoraz menej a napokon určite prestanem písať celkom, lebo už nebudem nachádzať potešenie v tomto boji s inými a sebou samým. Keď sa dávame do ktorejkoľvek témy, cítime v sebe plnosť, ktorá je tak trochu arogantná. Jestvuje čosi ešte zvláštnejšie: pocit nadradenosti vo chvíli, keď sa dovolávame obdivovanej osobnosti. S akou ľahkosťou sa potom v polovici vety cítime ako pupok sveta! Písanie a uctievanie sa k sebe nehodia: hovoriť o Bohu znamená chtiac-nechtiac pozerať sa naň zhora. Písanie je odvetou stvorenia a jeho odpoveďou na fušerstvo Stvoriteľa. Z francúzskeho originálu preložil Ivan Vilhan.
|
Obálka
čísla:
Obsah
čísla: |
|
|
|