<<
späť na Fragment ročník 2002, číslo 1-2
Uroš
Zupan
Modlitba
MODLITBA
V nore,
v nore sa
od dychu rosili steny.
A nebol to tvoj dych,
ty si nedýchal,
nebo dýchalo za teba
a dýchali za teba rieky a more
a hviezdy. Vonku
konáre rodili kvety,
vietor chlácholil more pod
nebom Palestíny
a naša nedôvera sa
roztvárala ako kvety,
naša túžba ohmatať ranu
s
vyschnutými očami
sa roztvárala ako kvety. Voda
ti tiekla do snov.
Do vody si bol ponorený,
keď si druhý raz dostal
meno.
Sníval si, vedel si,
že budeš snívať?
Do vzduchu budeš ponorený,
keď tretí raz dostaneš meno.
Otec spustil oblaky.
Otec naplnil hodiny
čakaním.
Všetci sme čakali.
Aj ty.
Všetci, stvorení zo Slova,
sme čakali. Voda
ťa vyčlenila.
Voda ako vzduch.
Do bieleho oblaku si sa odel.
Ľudia
verili tomu ránu,
verili,
keď ti baránok zaspal v srdci. Odišiel
si. My sme zostali.
Do neba a priepasti nazeráme,
ako sa stráca stopa
tvojej obete.
Nebo i priepasť počúvame,
keď sa so strašným praskaním
láme svetlo.
PONÁRANIE
DO SPÁNKU
Svet
vyteká spod vody. Jelene prichádzajú k
jazeru bez dna, čo sa vynára z tmy,
a
obzerajú sa vo vode. Oblaky rovnomerne dýchajú
nad pozlátenými cestami. Neznáme smerovníky
zaplavili oči. Blíži sa cudzinec,
ktorý si s tebou vymení priestor, sny o meste
pri mori, ticho, v ktorom rastú sekvoje,
rátanie krokov a farby neba, ktoré
odďaľuje
vyvrcholenie túžby. Teraz je istota vylodená,
telo namočené v teplej kúpeli a Kráľovstvo
je tu. Inakšia miera pre lásku,
iné meno pre zrodenie, iná hranica pre smrť.
BUDHA
Ženské
postavy zo zeme, suché vzdychy,
vyprchaná vôňa pŕs, to je korisť obzoru.
Zlato je roztopené na prach. Miery pozemšťanstva zamreli
v čase, ktorý krúži ako voda, vracia sa,
prechádzky sú tiché, z tvárí sa
vytratil strach.
Všetko sa nahradilo Ničím, Nič Všetkým. Pokojne
sedíš. Pokojne sa kŕmiš svetlom.
Si teplá izba bez dvier, naše útočisko.
Bez slov a bez pochybností spúšťame sa k tebe, prestupujeme
prah, aby sme mohli spať v mieri tvojho srdca,
prikryli
sa mysľou, čo nás ľúbi
a má podobu večne rozbúreného neba.
ŤARCHA
KRÁSY
(Metke)
Neznesiteľná
je ťarcha krásy, uzamknutej v tvojich rukách.
Vyrastá z tajomstiev. Nemá
stred, nemá meno,
nemá hranice. Oheň a voda pokojne spia v nej. Občas
ju zavoláš a príde ako srna, ako žena,
ako anjel. Potom ju láskaš a bozkávaš,
potom
umrieš a zrodíš sa, a dovolíš, aby sa do nej ponoril pohľad
iného, aby plával a pokúsil sa ju zmerať.
A nemôže, môže sa len zložiť a
podddať.
Metka, zatvorenými očami sa pozerám na druhú stenu. Vysoké
plamene blčia za mojimi viečkami.
Už nerozprávam. Môj obdiv má tvar
ticha.
Kŕmi sa tvárou, ktorú mu vzala smrť.
PRÍPRAVY
NA PRÍCHOD APRÍLA
Naše
odevy sú zrazu ľahké ako naše tiene.
Pokožka nám vonia. Myseľ predbieha oči,
ktoré prekvapene
merajú hĺbku neba. V oblakoch rastie dážď. Práca
na druhej strane zrkadla je dokončená. Pravda
klope. V zemi puká zrno. Nový
poriadok rozmiestňuje staré
veci. Namiesto nás hovoria vtáky a nárečie kvetov
máme všité v dlani, aby prekrylo rany, ktoré
niekto utŕžil, keď boli hodiny
zahnané na útek.
Naše prsty majú blízko k tajomstvu. Začíname sa učiť, ako
deliť vzduch, ktorý nás už roky rozdeľuje.
Sľub lásky nás odmieňa slepotou.
Prijímame ju neochvejní, zmeravení v tichej vďačnosti.
ZNAKY
Nad
hranicami zabudnutia sa hnietime z popola.
Prišli sme z odvrátenej strany
Knihy. Obchodníci so svetlom
Slova. Mapy vnútorných priestranstiev lásky
máme načrtnuté v dlaniach, a temná sila, ktorá vzbĺkne,
keď jazyk stíchne,
sa preleje inde, aby mohla prehovoriť
hlbina. Teraz spíme tu, medzi ľuďmi,
unavení a obnovení telami, vyrovnávame krvný obeh
sveta pod nami. Zlepený
krčah nás dvoch sa pozerá zo
vzduchu. Vietor odpočíva nad púšťou spálených
hlasov, nevracia
späť pozemské hodiny, iba sa rozťahuje po kupole
neba. A my dvaja, sami bez
seba, chodíme po kruhu,
dva znaky v čase, dva znaky pre tu a tam. Preložil
Karol Chmel.
| 
