| |
Aktuálne
Podujatia
Archív
Redakcia
História
Knižná edícia
Predplatné
Kontakty
Časopis
Fragment / F. R. & G. (fan page)
|
|
<<
späť na Fragment ročník 2015, číslo 2
MAILOVÉ SPYTOVANIE OLEGA PASTIERA:
Milý Stano, priateľu východný so západným koreňom!
Na Teba sa obraciam ako na kompetentnú inštanciu ohľadom žobrákov, ktorých v pradávne utonuté stopy odkryl si kedysi zovrubne v Žobrákoch. Chvál na tú prózu presahujúcu vtedajšie i dnešné okraje fabulačnej nehybnosti dostalo sa Ti z rôznych uhlov kritického pohľadu vrchovato – o tom Ti teda písať nebudem, nerozmnožím pisárov kompetentnejších: dobre napísali, s čitateľským citom, nedeklaratívne.
Mne ide o toto: našiel som, naďabil na text o žobráckych reguliach (zaznamenaný a zverejnený v roku 1957 Vladimírom Ferkom) a v ňom sa spomína (vtedy) sedemdesiatsedemročný modleník Jozef Rakús, u ktorého (vraj) boli uložené tri ručne písané knihy s návodmi a pokynmi pre kostolných žobrákov.
A pýtam sa Ťa: Nebol Jozef Rakús nejakým Tvojím blízkym alebo vzdialenejším príbuzným? Nevieš, netušíš niečo – aspoň približné – o troch ručne písaných knihách kostolných žobrákov?
Budem rád, priateľ môj, ak ma vyvedieš svojimi odpoveďami z kľukatej cestičky neistôt a tápaní.
Pozdravenie prijmi a objatie obojručné!
Tvoj najjužnejší čitateľ Oleg.
P. S. Namiesto jednovetovej péesky vyššie už spomínaná
ŽOBRÁCKA REGULA:
Dozvedel som sa, že v Križanoch nad Dudváhom, v bývalom Kerestúre, mal svoje sídlo cech žobrákov. Vraj jedinou pamiatkou po nich je vyrezávaná drevená truhlička a žobrácky zákonník – stanovy, napísané na psej koži.
Hoci o cechoch vieme pomerne dosť (napríklad v Košiciach máme doložený cech kušniersky kožušnícky už z roku 1307), predsa svojím spôsobom rarita – žobrácky cech – zostáva neznámy. O jeho existencii vedia aj pracovníci Slovenského národného múzea.
Je všeobecne známe, že žobráci veľkých miest si vytvárajú pevné organizácie, že každý jej člen má presne vymedzené stanovište.
Bol žobrácky cech organizovaný na podobných princípoch? Koľko mal členov, ako dlho trval? Akú regulu stanovila žobrácka vrchnosť pre svojich členov? Mnoho, alebo aspoň časť z týchto i ďalších otázok by vedeli zodpovedať oné stanovy na psej koži...
V Križanoch, peknej čistej dedinke, ležiacej v polovici trate Sereď – Trnava, som od starcov počul toto: žobrákov sme tu mávali, ale dvojakých. Kostolných, tých sme zvali modleníkmi, a druhých, tých prezývali lanchármi.
Kostolní žobráci neboli žobrákmi v pravom slova zmysle. Bola to skôr funkcia, uznávaná všetkými občanmi, v niektorých prípadoch akési sociálne zabezpečenie bezúhonného a pravdaže bohabojného občana v starobe. Modleníkov bývalo dvanásť, ako apoštolov. Udržiavali kostol v poriadku a tak ako v starej Číne aj oni chodievali na objednávku za peniaze a za víno plakávať a modlievať sa k mŕtvym. Modlili sa za dušu zomrelého, spievali ťahavé, smutné pesničky, ktoré mali vyprevadiť nebožtíka až po rieku Acheron. Bývalo zvykom, že po každom úmrtí bolo povinnosťou gazdu či gazdinej vystrojiť dvanástim žobrákom obed o dvanástich chodoch. Čím viac mäsa, vína a pálenky i koláčov sa nachystalo, tým lepší chýr išiel hore-dolu dedinou. Čo sa nezjedlo, brali si žobráci domov. Na Všechsvätých im gazdiné piekli chlieb. Z každého domu jeden. Aj pri tom, ako pri obedoch, pretekali sa jedna pred druhou, aby jej peceň bol väčší a krajší. Honor v dedine je potrebný ako kôl do plota. A konečne, každý ten aj desaťkilový peceň chleba býval akousi zálohou na dobré modlenie pri pohrebe.
Neskôr sa upúšťalo od dvanástich modleníkov. Dlho boli desiati, potom ôsmi, potom bohviekoľko stál ich počet na polovičke a dnes, po stáročiach, ich už niet...
Ale boli aj iní žobráci. Bohvie odkiaľ sa tu nazháňali dva-tri razy do roka. Prikvitli ako na akúsi schôdzu. Bývali, ako sa dalo, zväčša pod vŕbami za dedinou. Tam piekli na ohňoch slaninu, hrávali na gajdy a míňali peniaze v hre: hore groš. Spočívala v tom, že sa urobila stávka, vyhodil sa peniaz a kto uhádol – hlava alebo písmo – bral bank. Peňazí mávali viac ako my, ale s našimi kostolnými žobrákmi nemali nič spoločného. Naši boli poriadni ľudia, tamto bola bezbožná háveď. Veď nedarmo v dedine ustavili funkciu žobráckeho richtára, ktorý mal dozerať, aby nerobili neprávosti. Poslednými žobráckymi richtármi boli Očenáš a Šiška. Žobráci pobudli v Kerestúre pár dní a potom nocou, tak ako nebadane prišli, sa aj stratili. Každý pošiel v inú stranu a aj pol roka o nich ani chýru nebolo. Zaujímavé, že vždy prišli iní, len niekoľkí boli stále tí istí. Kedysi na sklonku devätnásteho storočia sa tu zišli posledný raz.
Zostali iba kusé spomienky z rozprávania dedov o žobrákoch, čo sa za peniaze a víno modlili a plakali pri mŕtvych, aj o tých, čo vedeli vyviesť dedinu z rovnováhy. Ale o truhličke a hlavne o tom kuse psej kože nevedel nik. Až dedinský archeológ-samouk Viliam Kraľovič prišiel na akú-takú stopu.
Sedemdesiatsedemročný Jozef Rakús je posledným modleníkom. Vraj u neho sú akési kožené knihy. A naozaj. Tri ručne písané, ručne v koži viazané knihy s modlitbami k pohrebom, s litániami i pesničkami. Vidieť, že boli dlho používané, veď jeden kostolný žobrák ich porúčal druhému, z pokolenia na pokolenie vyprevádzali nimi spoluobčanov zo živého sveta. Na prvej stránke jednej z kníh, vypravenej aj ručnými maľbami, je tento nápis:
TATO KNIHA PRINALEŽI DO KERESTURA STEFANOVY DUBAY. PO MEG SMRTJ ALE ZANECHAVAM GU KERESTURSKJM A FARKASSINSKJM ŽEBRAKOM TO GEST MODLENIKOVJ KTERJ OD OBIVATELOV OBZVLASSTNE NA MISTO MOGE VIWOLENJ BUDE.
Nasledujú kresby: večnosť blahoslavená, oficium aneb hodinky za mrtvé, príprava sčastného skonaný a iné. V ďalšej časti knihy, na strane 173 je:
DOKONALJ PORADEK ŽEBROTY ANEB ŽADOST ALMUŽNE OBIWATELOV KEREST I FARKASS.
PRWNE – K FAJSSANKOM ŽEBRANJ ALMUŽNE
DRUHE – K VELKEG NOCI
TRETE – K SWATEMU DUCHU
ŠTVRTE – O PETRE PAWLE
PATE – O STEFFAN KRALE
ŠESTE – O ŠIMONA A GUDY
SEDME – K VANOCAM
KERESTURSKJ ŽEBRACI NA BOŽE VSTUPENY HODUGU WE FARKASSINE. FARKASSINSKE HODUGU V KERESTURE S. KRIŽA A WSECKO TOTO DOBRODENJ OD SWICH DOBRODINCOV POVINNI STE GIM PREUKAZAT LASKU WDAČNOST A ČEST. MODLITE SA ZA ŽIVE I ZA MRTWICH.
NEPRIKAZUGEM WAM GA TO MOGI PREMILJ PRITELI. ALE WAM RADIM DOBRE SA NAM POWEDE KED TO ČINIT BUDETE.
Tri knihy aj ročný poriadok kostolných žobrákov sa našli, no o stanovách, o obsiahlom dokumente zo života svetských žobrákov, zdá sa, nevie nik. Aspoň nič určité. Stopa za nimi sa stráca tak prudko ako v prívale nového života utonul ich zlý a biedny osud.
MAILOVÁ ODPOVEĎ STANISLAVA RAKÚSA:
Braček,
veľmi ma to mrzí, ale téma, o ktorej píšeš, hoci sa odohráva v mojom rodnom kraji a hoci môj 88-ročný brat sa volá Jozef, je pre mňa úplne nová. Žobráci, ktorých som napísal, sú de facto fantazijnou prózou, ktorej skrytým zámerom bolo v čase normalizácie obísť ideologický reglementujúci text a zároveň vytvoriť krycí manéver, že ide o sociálne exponovanú prózu. Jej skutočným, netextovým zámerom je uplatniť obraz modernistickej krízy v komunikačných procesoch ako dôsledok odcudzenia a anonymity. To sa dalo uskutočniť najmä v žobrácky exponovanej téme, lebo v nej ten, kto nemá možnosť rozprávať, musí zomrieť. Ide mi zároveň o uplatnenie sujetu rozprávania, videnia a počúvania ako alternatívy sujetu konfliktov a vzťahov. Presne to vyjadril v čase Tvojho redaktorstva v Romboide Zoltán Rédey, ktorý v rozsiahlom, na pokračovanie uverejnenom texte porovnáva naratívny systém Žobrákov s naratívnym systémom Excentrickej univerzity. Inými slovami to značí, že žobrácka téma sa hodila na to, čo som po Revolúcii mohol uskutočniť v tzv. poetologickej trilógii. Text, ktorý si poslal, je pre mňa veľmi zaujímavý, no na túto líniu žobráctva by som len ťažko mohol nadviazať a niečím ju doplniť.
Pozdravuje Ťa, veľa tvorivých síl a úspechov Ti želá
Opičák Stanislav.
|
|
Obálka
čísla:
Kresba na obálke: Filip Horník
Obsah
čísla:
Niekoľko viet: Ján Buzássy (3)
POSTE RESTANTE
Ján Buzássy (5)
Jana Beňová: HoneymOon (37)
Peter Prokopec: Sneh v tieni marhule (53)
Koloman Sokol: Maestro de los maestros (61)
Ján Púček: Slnko bolo nízko nad strechou (73)
Juraj Mojžiš: Sochár Jozef Jankovič (79)
Artur Fryz: Svätý s ovisnutými ušami (101)
Peter Michalovič: Úvod do štúdia prvých viet (107)
Josef Rauvolf: Burrougsovy přeskoky (117)
HIS MASTER’S VOICE
Beňová, Repka, Mojžiš, Pupala-Durný, Mihalkovič, Urban, Moravčík, Gindl (145)
FRAGMENTY Z FRAGMENTU
W. S. Burroughs – Brion Gysin (161)
KONEČNÁ! NEVYSTUPOVAŤ! (171)
|
