|
|
|
Aktuálne
|
<<
späť na Históriu RANY PO ŽERAVÝCH NOVINKÁCH Časopis Fragment
a jeho knižná edícia patrili vždy k tomu najlepšiemu, čo z produkcie
slovenských vydavateľstiev obťažkávalo pulty kníhkupectiev. Zaujímalo
ma preto, čo nového sa práve deje vo vydavateľskom košiari. Navštívil
som Olega Pastiera v jeho útulne zariadenom podkrovnom vydavateľstve,
pod ktorým v štyroch prúdoch ako splašené krvinky svištia autá a autobusy
po štvorprúdovej Staromestskej ulici, striekajúce po chodníkoch riedky
špinavý sneh. Časopis Fragment už onedlho úplne zmení vzhľad. Naznačili ste, že by sa mal výzorom a možno aj obsahom podobať na Revolver Revue. V čom bude lepší? Časopis Fragment začal po novembri 1989 vychádzať s podporou ministerstva kultúry. Po nástupe Mečiarovej prvej vlády, keď sa stal ministrom kultúry Dušan Slobodník, zrušilo toto ministerstvo finančnú podporu časopisom Slovenské pohľady, Fragment a Kultúrny život. Vo švajčiarskych, nemeckých, francúzskych, maďarských, českých a poľských novinách poukazovali recenzenti na literárnu, kultúrnu a umeleckú kvalitu časopisu Fragment, porovnateľnú s inými európskymi časopismi. Ale takého hodnotové kritériá platia v kultúrnej Európe, nie na Slovensku. Aj preto sme na časopis Fragment získali podporu od oxfordského projektu East–West, ktorého predsedom je sir Ralf Dahrendorf. Keďže časopis Fragment – na rozdiel od slovenskej vlády a slovenského parlamentu – je už súčasťou vyspelej a kultúrnej Európy, musíme neustále zvyšovať jeho obsahovú i grafickú kvalitu. Aj preto chceme v tomto roku vydať čísla „nabité“ tým najnáročnejším literárnym obsahom a graficky sa aspoň priblížiť kvalite takého časopisu, akým je česká Revolver Revue. Či sa nám to podarí, budú môcť čitatelia posúdiť koncom februára po vyjdení prvého tohtoročného čísla. Neodrádza vás politická nevraživosť medzi spisovateľmi? Literárny týždenník a Kultúrny život si bezcitne tlačia o seba svoje zaslintané rezáky. Komu skôr praskne sklovina? Vôbec ma to neodrádza,
lebo ma tento „problém“ vôbec nezaujíma. Ak by bola medzi spisovateľmi
nevraživosť spisovateľská, sexuálna alebo gurmánska, tak by to bolo
normálne. Ale politická? Už v spojení týchto dvoch slov – politika a
spisovateľ – je niečo nezdravé, úchylné. Účinkovanie spisovateľa na
politickej scéne sa skončilo vždy buď fiaskom alebo groteskou. Po príklady
môžeme ísť trebárs až do Ameriky – Gore Vidal, Norman Mailer, alebo
môžeme zostať na domácom dvore – Milo Urban, Miroslav Válek, Vladimír
Mináč. Zvlášť komický mi v tejto chvíli pripadá spisovateľský koniec
Václava Havla. Vieme, že politik je vlastne z našich daní platený príživník,
milovník korupcie a chaosu, neschopní uživiť sa poctivou prácou. A predsa
sme nepoučiteľní. Tak čo s tým? Literárny týždenník ani znovuobnovený
Kultúrny život nečítam, a tak som, chválabohu, ušetrený od „zaslintaných
rezákov“ a publicistickej siláže. Akými diplomatickými piruetami sa vám darí získavať peniaze na vydávanie hodnotných kníh? Nevypustili ste medzi vyhladovaných čitateľov ešte ani jeden slaboduchý bestseller... Na to, aby vydavateľ získal peniaze na realizáciu svojej koncepcie, nestačia diplomatické piruety. Toho, kto je ochotný dať svoje peniaze na vydanie nekomerčnej, myšlienkovo náročnej a teda už od začiatku na Slovensku prakticky nepredajnej knihy, musí sám seba presvedčiť o užitočnosti takéhoto rozhodnutia. Tituly z knižnej edície časopisu Fragment podporili viacerí sponzori ako napr. Fond Pro Slovakia, Open Society Fund, Nadácia Milana Šimečku. Treba pripomenúť, že sponzori a nadácie poskytujú iba časť finančných nákladov spojených s vydaním knihy. Ale hlavne vďaka ich veľkorysej pomoci sme mohli vydať Kadlečíkovo Lunenie, Albahariho prózy, Šaršúnove a Kandinského literárne texty, poéziu Vladimíra Buriča a Adama Zagajewského, poviedky Leopolda Laholu, knižné debuty mladých slovenských prozaikov Juraja Raýmana, Martina Kasardu a Jána Litváka. V tomto roku by sme chceli vydať denníkové záznamy slovenského maliara Imra Weinera– Kráľa, prózu Encyklopédia mŕtvych od srbského spisovateľa Danilu Kiša ktorý zomrel pred piatimi rokmi v Paríži a ktorého dielo je preložené do všetkých svetových jazykov, poéziu Leopolda Laholu, filozoficko-esejistické úvahy Róberta Gála atď. Vydávanie slaboduchých bestsellerov pre slaboduchých čitateľov je výsadou slaboduchých vydavateľov – dožičme im to. Určite vás potešilo, že sa pražský „undergrounďák“ Egon Bondy rozhodol usadiť v Bratislave a rozhýbať jej stojaté vody. Nájdete spoločnú reč pri práci na knižných projektoch? Bondyho poznám pätnásť rokov a vždy ma fascinovala jeho nezničiteľná energia, či už ako básnika, spisovateľa alebo filozofa. Druhou a asi ešte výraznejšou vlastnosťou jeho povahy je ochota pomáhať, vždy a všade, ochota vysvetliť, poradiť. Jeho, dalo by sa povedať až guruovský postoj k mladým českým básnikom v období totality bol obdivuhodný. Neviem, koľkým básnickým zbierkam pomohol na svet, koľko filozofických projektov inicioval, kotľko výtvarných a hudobných aktivít doslova „dokopal“ k realizácii. Dnes to už asi nikto nespočíta, nikto „nezmapuje“. A o to isté sa pokúša dnes na Slovensku. Či jeho snaha nájde úrodnú pôdu, neviem. Máme ale jedinečnú príležitosť dostať od Bondyho maximum jeho vedomostí a schopností. Cena, ktorú za to musíme zaplatiť, je naša schopnosť prijať tieto dary a pokúsiť sa osvojiť si z nich aspoň čo–to. Existoval vôbec niekedy slovenský underground? Najskôr si musíme vysvetliť, čo pod termínom „underground“ myslíme. Podľa Duchampa, každý skutočný umelec skončí skôr či neskôr v undergrounde. Rozhodujúce nie sú svetové strany ani politické reálie tej-ktorej krajiny. Východisková situácia pre tvorivého človeka je všade rovnaká. Underground nebol a nie je žiadny programový umelecký spolok, je to len a len osobný postoj každého tvorcu k spoločnosti, k slobode prejavu, k ľudským právam, k tvorbe. Umelci undergroundu neboli nikdy súčasťou žiadneho establishmentu, žiadnych oficiálnych kultúrnych alebo politických štruktúr. Stáli a stoja bokom od módnych, čiže dočasných „izmov“, komerčných hemžení a akejkoľvek uniformity.Samozrejme, že aj na Slovensku boli v období komunistickej totalitej spoločnosti tvorcovia, ktorých možno označiť „nálepkou“ underground. A sú tu aj dnes a musia tu byť aj zajtra. Podmienky na tvorbu sa nemenia s ročnými obdobiami ani s politickými prevratmi. Píšete verše pri holení, pri pokluse do roboty alebo si na ne od seba, ako od zamestnávateľa, vymodlikáte vždy niekoľko týždňov neplateného voľna? Keď na semafore nášho Pána naskočí zelená, tak vtedy. (Zhováral sa Kamil Zbruž. Uverejnené v denníku Smena, 24. 1. 1995; krátené.) |
|
|
|